Loading ...
Feminizmus je pre mňa životný postoj. Je to niečo, čím je pretkaný môj život, jeho vnímanie a prežívanie. Aj preto sa už niekoľko rokov zapodievam myšlienkou, ako robiť to, čo ma baví a ešte k tomu za peniaze. Inými slovami, ako byť feministkou na plný úväzok.
Možnosti na Slovensku sú pomerne obmedzené. Na výber by bolo z niekoľkých občianskych združení. Tie však podľa mojich skúseností prijímaniu nových ľudí a predávaniu feministického „žezla” vždy otvorené nie sú. Na jednej strane tomu rozumiem – musia bojovať o svoju existenciu, žiadať o projektové peniaze. Na strane druhej si však neviem predstaviť, ako u nás vznikne nová generácia feministiek a feministov, ak bude prístup do platených pozícii vymedzený len pre úzky okruh ľudí.
Študovala som psychológiu a sociálnu prácu, preto by ďalšou možnosťou bolo pracovať v organizáciách poskytujúcich pomoc a podporu ženám, ktoré prežili násilie. Dá sa však poskytovať adekvátna pomoc a podpora v organizáciách, ktorých zamestnankyne a zamestnanci premýšľajú nefeminsticky a násilie páchané na ženách chápu ako individuálny jav a nie ako symptóm systémovej nerovnováhy?
Potom sú tu vládne inštitúcie a akademická sféra. Aj keď s prvými nemám praktickú skúsenosť – mám o nich len informácie sprostredkované cez rôzne správy či štúdie, zdá sa mi, že tie vládne orgány, ktoré majú vo svojej náplni odstraňovanie rodových znevýhodnení, majú väčšinou pomerne obmedzený rozpočet a ich právomoc spočíva v iba poskytovaní odporúčaní. Zjednodušene, ich možnosť niečo zmeniť je malá. Navyše, podobne ako v predchádzajúcom príklade neziskového sektoru, zamestnankyne a zamestnanci týchto inštitúcií nie sú automaticky vzdelávaní v danej oblasti a nie vždy disponujú feministickou optikou.
Téma prepojenia akadémie a aktivizmu (ako túžby niečo zmeniť) začala u mňa silno rezonovať počas magisterského štúdia v odbore rodových štúdií. Pred nástupom na tento odbor som mala pracovné skúsenosti prevažne z tretieho sektoru a tam som sa po ukončení štúdia plánovala aj vrátiť. Praktické uplatnenie nadobudnutých vedomostí bolo pre mňa podstatné. Po skončení školy som začala opäť pracovať v neziskovej organizácii poskytujúcej neformálne vzdelávanie ženám s nedokončeným stredoškolským vzdelaním. To bol moment, kedy som začala silne pociťovať veľkú priepasť medzi „akademickým” feminizmom a tým „praktickým”. Ako pretlmočiť akademické teórie do praktických aktivít? Je to vôbec možné? Napríklad feministická teoretická perspektíva, ktorá odmieta používanie kategórií „ženy” a „muži” ako kontraproduktívne a ktoré preto treba minimalizovať, je pre veľa ľudí absolútne nepoužiteľná. Pre mnohých je aj koncept rodu ako konštrukcie uchopiteľný iba veľmi ťažko. Len vďaka postupnému získavaniu skúseností konečne dokážem „pretlmočiť” túto tému aj takým skupinám dievčat, chlapcov, mužov a žien, ktorých zapojenie do formálnych vzdelávacích inštitúcii bolo či je slabé.
Feministický aktivizmus v akadémii však pre mňa naďalej zostáva problémom. Feministický aktivizmus sa totiž pre mňa – podobne ako pre Jitku Kolářovú – spája s nespútanosťou, tvorivosťou a rebelstvom. Akadémia, podľa mojej skúsenosti a v mojom vnímaní, znamená presný opak týchto aktivít.
Ako teda „robiť feminizmus”, a ešte lepšie, feministický aktivizmus ako platenú prácu?
Momentálne žijem v zahraničí, v Dubline. Feministického aktivizmu je tu pomerne viac – miestne feministické združenia vydávajú časopisy, organizujú semináre, konferencie, protesty. Zdá sa mi, že írsky feministický život je energickejší a rozmanitejší ako ten na Slovensku a aj preniknúť doňho sa dá ľahšie. Počet organizácií, ktoré feminizmus majú v pracovnej náplni svojich zamestnankýň a zamestnancov, je však tiež pomerne úzky. Ľudia, ktorí sa snažia nájsť spôsob ako sa aktivizmu venovať napriek tejto prekážke, majú dve možnosti: buď ho budú robiť dobrovoľne alebo mu prispôsobia svoju, pôvodne neaktivistickú, pracovnú náplň v čo najväčšej miere. Obe tieto možnosti majú svoje prekážky či nevýhody. Napriek svojmu nespornému prínosu sú dobrovoľné aktivity dlhodobo neudržateľné, a je tomu tak aj preto, lebo existujú popri hlavnom zamestnaní. Na druhej strane, nie každá organizácia má priestor na to, aby do nej bolo možné vnášať vlastnú iniciatívu a aby človek poskytované služby menil, vylepšoval, podľa svojich presvedčení. Ako sa vyrovnať s touto situáciou tak zostáva na vynaliezavosti jednotlivkýň a jednotlivcov.
Feminizmus je môj životný postoj a ako taký je u mňa vždy prítomný. Na tomto sa zhodnem s Marcelou Linkovou, podľa ktorej je angažovanosť alebo aktivizmus „něco, co si vlastně neseme vždycky s sebou, (…), je to součást identity”. Mojím minimálnym a pravdepodobne ľahšie dosiahnuteľným cieľom je preto pracovať v organizácii, ktorá – hoci aj nie je explicitne feministická – sa feministickým aktivitám nebráni a prípadne ich považuje za prínosné.