FEMINISTKY.SK

Dvadsiatehopiateho marca 1999 sa v malej kosovskej dedinke Krushë e Madhe všetko zmenilo. Srbské jednotky zabili takmer dvestopäťdesiat miestnych mužov a chlapcov. Obeťou jedného z najhorších masakrov kosovskej vojny bol aj manžel Fahrije Hoti.

„Povedali nám, že vykopali masový hrob, že nás všetkých popravia a hodia nás doň. Všetci plakali a kričali,“ spomína si na strašný deň Fahrije. Masaker prežila jej trojročná dcéra, trojmesačný syn a starý a zoslabnutý svokor. Dvanásť členov rodiny jej manžela zomrelo.

Fahrije Hoti mala v tom čase dvadsaťosem rokov a potrebovala zabezpečiť svoju rodinu. Vďaka obrovskému úsiliu a odvahe založila spolu s ďalšími vojnovými vdovami prvé poľnohospodárske družstvo v Kosove, v ktorom pracujú len ženy. O období, keď sa vrátila do svojej dediny a snažila sa nanovo vybudovať svoj život, natočila nedávno film kosovská režisérka Blerta Basholli. Basholli, ktorá je rovnako ako Hoti etnická Albánka, bola v čase vypuknutia vojny tínedžerkou a žila v kosovskom hlavnom meste Priština.

Dej filmu „Úľ“ sa odohráva niekoľko rokov po vojne. Hlavná hrdinka nie je práve najmilšia osoba a ani etalón sympatickosti. Film ju zobrazuje skôr ako ľudskú bytosť než symbol cnostného utrpenia. Patrí do skupiny neustále čakajúcich manželiek, ktoré aj po rokoch odmietajú uveriť, že sa ich muž nevráti.

Na pravidelných schôdzkach miestneho ženského spolku, ktorý Fahrije pomáha viesť, sa stretávajú vdovy odkázané na stále sa zmenšujúcu finančnú podporu od štátu. Fahrije odmieta živoriť a dostane nápad vyrábať ajvar – obľúbenú balkánsku pochúťku z červenej papriky – a predávať ho v miestnom supermarkete. Ostatné ženy sa k nej zdráhajú pridať. Pre zostávajúcu starú gardu mužov v patriarchálnej dedine je totiž miestom ženy domácnosť a aj zdanlivo neškodné snahy o podporu rodiny sa považujú za škandál.

Hoti sa proti nezmyselným stereotypným očakávaniam vzbúri. Pomaly, ale isto získava ženy na svoju stranu, zatiaľ čo muži ju naďalej urážajú a hádžu po nej kamene zo svojej bašty v miestnej kaviarni. Spoločný pracovný priestor utláčaným vdovám a dcéram z Krushë e Madhe postupne umožňuje zdieľať svoje strasti, ventilovať hnev a skúsenosti s domácim násilím. Porovnávajú si svoje životy a nachádzajú bezpečný priestor na úsmev, dokonca aj na tanec.

Film sa nakrúcal v dedine susediacej s Krushë e Madhe, ktorá bola počas vojny tak zničená, že ju bolo treba postaviť nanovo. Ako komparz vystupuje miestne obyvateľstvo. Hoti si šla pozrieť film so skupinou miestnych žien. Reakcie publika ju prekvapili: „Nečakala som, že môj príbeh bude ľudí tak zaujímať. Myslela som si, že ho odmietnu so slovami ‚každý musí pracovať, každý musí prelomiť tabu',“ hovorí. „Ale vrátilo ma to do tých čias a cítim sa hrdá, že našu históriu teraz vidí celý svet,“ dodala.

Úľ vyvolal aj negatívne ohlasy. Hoti obvinili, že hanobí seba, svoju rodinu a celú dedinu tým, že ohovára mužov, ktorí v nej žijú. „Som už staršia. Ťažko sa mi s takýmito vecami vyrovnáva,“ hovorí. „Ale keby som počúvala, čo mi ľudia hovoria, nebola by som tam, kde som dnes,“ uzavrela.

Hoti dodnes žije na mieste, kde došlo pred vyše dvadsiatimi rokmi k strašným udalostiam. Nedávno presťahovala svoj biznis pod značkou Kooperativa Krusha z domu do továrne. Vyrába tam ajvar a zavárané uhorky a dúfa, že výrobu rozšíri aj o lekvár. Okrem toho, že zamestnáva približne päťdesiat miestnych žien, podporuje ostatné susedky tým, že od nich vykupuje zeleninu a pomáha im predávať ich výrobky. Jej svokor už nežije a jej dve deti pracujú po jej boku na družstve.

Odporúčame pozrieť si video, v ktorom skutočná Fahrije Hoti hovorí o svojej práci a o tom, ako fungovanie družstva ovplyvnila pandémia:

ZDROJE:

https://www.theguardian.com/film/2022/mar/06/hive-film-kosovo-fahrije-hote-blerta-basholli-interview

https://www.npr.org/sections/thesalt/2018/02/26/588835459/pepper-co-op-helps-kosovo-s-war-widows-reclaim-their-lives