FEMINISTKY.SK

Na prebiehajúcej olympiáde v Tokiu sa pomerne často skloňuje slovné spojenie „rodová rovnosť“. Pribudlo zmiešaných disciplín a nový časový harmonogram má byť zárukou väčšej viditeľnosti športovkýň. Navyše, ženy mohli prvýkrát, spolu s mužmi, niesť vlajku počas otváracieho ceremoniálu. Vitajte v 21. storočí!

Pozornosti verejnosti dosiaľ neunikali len športové výkony olympioničiek, ale aj ich pozoruhodné, často dramatické, životy. Predstavujeme pár žien, ktoré si zaslúžia pozornosť.

1. SAMIA YUSUF OMAR

Samia Yusuf Omar bola jednou z dvoch somálskych športovkýň, ktoré sa predstavili na letných olympijských hrách 2008 v čínskom Pekingu. Narodila sa v roku 1991 v Mogadišu a k športu ju priviedla mama, ktorá kedysi súťažila na národnej úrovni v Somálsku.

Keď chodila Omar do ôsmej triedy na základnej škole, jej otec a strýko prišli o život počas mínometného útoku na trh Bakaara, kde pracovali. V krajine zúrili boje medzi vládnymi jednotkami, vojenskými diktátormi a islamistickými rebelmi. Po tragickej udalosti sa Omar vzdala školskej dochádzky, aby pomohla mame so starostlivosťou o mladších súrodencov.

Napriek ťažkej rodinnej situácii bola jej snom olympiáda. Mladá šprintérka trénovala aj napriek prebiehajúcej občianskej vojne: štrková bežecká dráha na štadióne, na ktorom trénovala, bola posiata krátermi po výbuchoch. Okrem toho ju obťažovala domobrana. Miestni militanti totiž moslimkám bránili športovať.

Na atletických majstrovstvách Afriky v roku 2008 v etiópskej Addis Abebe skončila Omar posledná. Somálsky olympijský výbor ju však nominoval na súťaž v behu na dvesto metrov na letných olympijských hrách, ktoré prebehli v Pekingu ten istý rok.

Pre nedostatok financií Omar súťažila v oblečení, ktoré jej venoval sudánsky tím. Na štart nastúpila v čiernych legínach a bielom oversize tričku, ktoré ostro kontrastovalo s krátkymi obtiahnutými topmi jej súperiek. Do cieľa síce dobehla ako posledná s mankom deviatich sekúnd, no dav na olympijskom štadióne jej vyjadril obrovskú podporu. V Somálsku však o jej výkone vedel málokto: nedostal sa do rádií, ani do televízneho vysielania.

Po návrate domov ju konfrontovala militantná skupina aš-Šabáb (Hnutie mladých bojovníkov), ktorej prekážalo, že sa venuje zakázaným aktivitám. Omar bola ich útokom taká otrasená, že fakt, že je športovkyňa, tajila a celkom sa stiahla z atletického diania. Do decembra 2009 žila so svojou rodinou 20 kilometrov od Mogadiša v utečeneckom tábore, ktorý vytvorila islamská povstalecká skupina Hizbul Islam (Islamská strana). Odtiaľ chcela prekročiť hranice Etiópie a nájsť bezpečné miesto na tréning na nasledujúce olympijské hry v Londýne.

V roku 2011 Omar utiekla pred vojnou do Addis Abeba. V túžbe nájsť trénera sa odtiaľ plánovala vydať do Európy. Rodina a okolie ju od toho odhováralo: dúfali, že somálsky olympijský výbor zriadi výcvikový tábor na domácej pôde. Omar však namiesto toho zaplatila pašerákom, ktorí ju odviezli do Líbye, kde ju zatkli a väznili.

Omar sa však podarilo utiecť. Na prepchatom člne sa so svojou tetou a ďalšími sedemdesiatimi ľuďmi chcela dopraviť do Talianska. Posádke však došiel benzín a na pomoc jej prišla talianska loď. Pri záchrannej akcii nastal chaos. Ľudia sa v panike pokúšali chytiť záchranného lana a strkali do spolucestujúcich. Medzi tými, ktorí spadli do mora a utopili sa, bola aj 21-ročná Omar. Písal sa apríl 2012 a od olympiády v Londýne ju delilo len pár mesiacov.

O olympijskom sne mladej Somálčanky napísal nemecký výtvarník Reinhard Kleist komiksovú knihu An Olympic Dream, ktorá vyšla aj v angličtine.

Viac fotiek nájdete v našom poste na FB.

2. OKSANA ČUSOVITINOVA

Jej kariéra trvá už tri dekády a šport, ktorý si vybrala, patrí medzi fyzicky najnáročnejšie. V gymnastickom svete, ktorému vládnu tínedžerky, pôsobí ako zjavenie. Je najstaršou olympijskou súťažiacou v disciplíne a jej konkurencia je približne vo veku jej syna. Pre 46-ročnú gymnastku menom Oksana Čusovitina je Tokio poslednou olympiádou. Ako povedala: „Chcem byť mamou a manželkou“.

Rodáčka z uzbeckej Buchary sa narodila do pravoslávnej rodiny. Keď sa rozhodla vydať za Bachodira Kurbanova, grécko-rímskeho zápasníka a moslima, rodina jej rozhodnutie ostro kritizovala. Gymnastka sa však vzbúrila a dvojici sa neskôr narodil syn Ališer.

Počas svojej kariéry súťažila Čusovitina za Sovietsky zväz, po jeho rozpade za Spoločenstvo nezávislých štátov, ale aj za Uzbekistan a Nemecko. Kariéru odštartovala ako solídna viacbojárka. Na majstrovstvá sveta v roku 1991, ktoré sa konali v americkom Indianapolise, prišla so sovietskou reprezentáciou ako náhradníčka. Svoju prvú olympiádu zažila gymnastka o rok neskôr v Barcelone, kde v tímovej súťaži získala svoju jedinú olympijskú zlatú medailu.

Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Čusovitina vrátila do rodného Uzbekistanu. Tam trénovala v príšerných podmienkach a s nedostatočným vybavením. Napriek tomu vyhrávala medailu za medailou. Vo veku 27 rokov, keď sú už gymnastky zvyčajne na dôchodku, diagnostikovali jej, vtedy trojročnému synovi, leukémiu. Keďže v jej domovskej krajine neexistovalo špecializované onkologické zariadenie, ani zdravotné poistenie, ktoré by nákladnú liečbu hradilo, Čusovitina sa presťahovala do Nemecka.

Nemecká gymnastická komunita jej vyjadrila podporu a pomohla získať finančné prostriedky na synovu liečbu. Gymnastka pokračovala v tréningu aj napriek vyššiemu veku: prize money pre ňu boli životne dôležitým zdrojom príjmu. „Ak nebudem súťažiť, môj syn nebude žiť, jednoduché ako facka," povedala. Zároveň sa chcela novému domovu odmeniť olympijskou medailou. Ališer sa napokon vyliečil, čo jeho mama zistila niekoľko dní po tom, ako získala svoju prvú individuálnu olympijskú medailu v Pekingu, vo veku 33 rokov.

Jediná disciplína, ktorej sa gymnastka v Tokiu zúčastnila, bol preskok. „Martina Navrátilová gymnastiky“, ako zvykne byť označovaná, nemala ambície na pódiové umiestnenie. Gymnastiku jednoducho miluje a nevie sa jej vzdať.

Osemnásobná olympionička sa s profesionálnym športom rozlúčila v nedeľu večer so skóre 14,166. Napriek tomu, že finále jej ušlo len o chlp, si tieto chvíle užívala. Utrela si slzy z očí, rukami naznačila tvar srdca a zamávala davu. „Bolo to naozaj pekné,” uviedla Čusovitina po svojom výkone. „Ronila som slzy šťastia, pretože ma už dlho podporuje množstvo ľudí."

Počas svojej bohatej kariéry získala Čusovitina jedenásť medailí z majstrovstiev sveta, z toho štyri zlaté, v roku 2016 sa dostala do Guiniessovej knihy rekordov ako gymnastka, ktorá sa zúčastnila na siedmich olympiádach. V roku 2020 bola vyhlásená za najlepšiu uzbeckú športovkyňu posledného desaťročia.

Viac fotiek a linkov nájdete v našom poste na FB.

3. ANNA KIESENHOFER

Na papieri je amatérka. Nejazdí pod záštitou žiadneho profi tímu, čo znamená, že je svojou vlastnou trénerkou, strategičkou a výživovou poradkyňou. „Všetko zvládam sama,“ povedala Anna Kiesenhofer, ktorá spôsobila zemetrasenie na cyklistickej scéne po tom, čo vybojovala na olympiáde v Tokiu zlato v cestnej cyklistike.

30-ročná Kiesenhofer sa pred pár rokmi rozhodla odísť z tímu Lotto Soudal. Pred týmito olympijskými hrami sa nespoliehala ani na svoju národnú federáciu. „Nedôverujte príliš autoritám,“ vyhlásila bez zaváhania na tlačovej konferencii po svojom nečakanom triumfe.

Rakúska zlatá medajlistka sa z radu profesionálnych cyklistiek s početnými realizačnými štábmi, špičkovým vybavením a premyslenou tímovou taktikou, vymyká aj v ďalších ohľadoch. Cyklistika pre ňu nie je povolaním na plný úväzok. V súčasnosti pôsobí ako výskumná pracovníčka a učiteľka na Švajčiarskom federálnom technologickom inštitúte.

Cyklistka s doktorátom z matematiky študovala vo Viedni, na Cambridge a v Barcelone. Tvrdí, že v športe sa jej darí aj vďaka týmto skúsenostiam: „Ako matematička ste zvyknutá riešiť problémy sama, takže takto pristupujem k cyklistike,“ hovorí.

Kiesenhofer sa na svoju budúcnosť po zisku olympijského zlata pozerá – ako inak – pragmaticky. Keď dostala otázku, čo sa v jej živote zmení, povedala: „Asi nič zásadné. Udržím si prácu, budem jazdiť ako doteraz. Len si možno začnem viac veriť“.

Viac fotiek a linkov nájdete v našom poste na FB.

4. YUSRA MARDINI

Ak ste sledovali otvárací ceremoniál tohtoročnej olympiády v Tokiu, určite vám neušla prehliadka olympijského tímu utečencov a utečenkýň. Na čele 29-členného zástupu kráčala ako vlajkonosička Yusra Mardini. 23-ročná sýrska plavkyňa pôvodom z Darajje na predmestí Damasku žije v súčasnosti v nemeckom Hamburgu. O jej živote sa práve natáča film, ktorý mapuje dramatické momenty mladej ženy na ceste za vysnívanou športovou kariérou.

Život nádejnej plavkyne v sýrskej, vojnou zasiahnutej zóne, bol zložitý a nebezpečný. Ako si Yusra spomína: „Niekedy ste šli do školy a tam sa práve bombardovalo. Rovnako aj v bazéne“. Počas sýrskej občianskej vojny prišla rodina o dom. Pre Yusru a jej o tri roky staršiu sestru Saru, tiež plavkyňu, to znamenalo definitívnu rozlúčku s rodiskom. V lete v roku 2015 sa rozhodli zo Sýrie utiecť. Dostali sa do Libanonu a neskôr do Turecka, odkiaľ mali namierené do Grécka.

Cesta pašeráckou loďou na ostrov Lesbos mala trvať trištvrte hodiny: od gréckeho pobrežia ich delilo len desať kilometrov. Plavidlo však bolo také preťažené, že sa zadrhol motor a do člna začala tiecť voda. Yusra skočila spolu so svojou sestrou a niekoľkými ďalšími osobami do mora a vyše troch hodín sa pokúšali vytlačiť rozbitý čln na breh.

„Plávanie mi doslova zachránilo život,“ povedala neskôr. Vďaka heroickému úsiliu sestier nehodu prežilo aj ich osemnásť spolucestujúcich. V tom istom roku sa podobnou cestou z tureckého pobrežia na grécke ostrovy vydalo viac ako 800 000 ľudí. Bezmála 800 z nich je dnes mŕtvych alebo nezvestných.

Z ostrova Lesbos dvojica následne cestovala cez Európu do Nemecka, kde sa v septembri 2015 usadila v Berlíne. Po strastiplnej skúsenosti Yusra spočiatku bojovala so strachom z vody (dodnes má vraj strach z otvoreného mora), no radosť z plávania sa jej postupne vrátila. Trénovala ďalej a kvalifikovala sa na olympijské hry v Rio de Janeiro a neskôr v Tokiu. Svoju skúsenosť opakovane opísala i na verejnosti: „Napriek tomu, že by som radšej plávala, chcem a potrebujem rozprávať tento príbeh znova a znova. Možno tým dodám ľuďom odvahu“.

Ani po príchode do Európy sa však problémy sestier neskončili. Sara sa pre zranenie rozhodla ukončiť plaveckú kariéru, vrátila sa z Berlína na Lesbos, kde pomáhala v utečeneckom tábore Moria. Pri návrate do Nemecka ju však na letisku zatkli a neskôr obvinili zo spolupráce so zločineckou organizáciou, z prevádzačstva, prania špinavých peňazí a špionáže.

Sarin prípad nie je výnimočný. Podľa Amnesty International je súčasťou trendu európskych vlád, ktoré tvrdo vystupujú proti prisťahovalectvu a využívajú zákony proti pašovaniu na delegitimizáciu humanitárnej pomoci utečencom a migrantkám.

Sara strávila vo vyšetrovacej väzbe vyše sto dní a začiatkom decembra ju prepustili na kauciu. Jej prípad je stále otvorený a v prípade dokázania viny jej hrozí trest odňatia slobody.

O živote sestier sa natáčafilm, ktorý spoluprodukuje Netflix.

Viac fotiek a linkov nájdete v našom poste na FB.