FEMINISTKY.SK

Ženy, cez ktoré prehodili koberec

December 16th, 2021

Na prvý pohľad ide o bežné staré fotografie detí nainštaovaných na ozdobných vankúšoch a rozstrapatených dekách. Niečo na nich však nesedí. Všimnete si napríklad časť neznámej ruky, ktorá dieťa podopriera, prípadne stehna, na ktorom dojča sedí. Postupne na vás vyskakujú záhadné kolená a lakte, obliny rukávov, lemy sukní, účesy, klobúky. Postavy, ktorým patria, sa nachádzajú hneď za dojčaťom a sú zahalené kusom látky. Jediným dôvodom, prečo sa na fotografii nachádzajú je to, že fungujú ako držiak na dojča. Tajomnými postavami skrytými za deťmi sú ich matky alebo opatrovateľky.

To, že ženám kedysi prehodili cez hlavu kus gobelínu, aby ich skryli pred objektívom fotoaparátu, je z dnešného pohľadu bizarné. Kedysi však nešlo o nič výnimočné: vzhľadom na dlhší expozičný čas pri fotografovaní detí bolo potrebné, aby ich niekto držal a podopieral. Ani to však dostatočne nevysvetľuje, prečo musí byť matka udusená kobercom alebo prinútená číhať za závesom, namiesto toho, aby bola zobrazená na portréte.

Fotografie „neviditeľných matiek“ dokumentujú, že viktoriánske ženy boli bežne zneviditeľňované. Postava skrytá za gobelínom nemala v 19. storočí povolené voliť, ale očakávalo sa, že ochotne zastane „nenáročné činnosti“ v domácnosti. V tom čase mali byť ženy predovšetkým pracujúcimi a podporujúcimi bytosťami – ich úlohou bolo držať, podávať, nosiť, presúvať, upratovať, prípadne obliekať – a potom túto prácu, ako sa dá odčítať z fotografií, zastaviť pre dokonalý obrazový moment. Čím lepšia a neviditeľnejšia práca matky, tým ostrejšia fotografia a tým dokonalejšie dieťa. Vymazanie žien bolo zámerným aktom: diváctvo ich vidí, ale má ich vnímať tak, ako keby tam neboli.

Z toho istého obdobia pritom existuje množstvo fotografií detí s usmievajúcimi sa matkami ako aj samotných detí. Prečo boli niektoré ženské postavy skryté? Možno sa domnievať, že k tomu prispel fakt, že nie všetky ženy boli biele ako deti, ktoré podprierali. Na niektorých snímkach vidno pokusy prekryť tmavé ženské končatiny černošských opatrovateliek. Ak teda telá belošiek mali byť zneviditeľňované, černošské telá museli byť vymazávané.

Je možné, že nejde o zlyhanie fotografa, ale o tichý protest černošskej opatrovateľky? Vie, že tmavosť jej ruky ostro kontrastuje s belosťou rúk dieťaťa, a preto ju vysunie o niečo viac, aby demonštrovala svoje telesné poníženie? Každopádne, jej telesná spätosť s dieťaťom, ktoré láskavo podopiera, naznačuje, že materstvo sa v podstate zakladá na intimite tiel a že práca matky nie je vždy doménou biológie ani privilegovaného kultúrneho postavenia.

Postavy matiek, bez ohľadu na farbu pleti, kladú na týchto kurióznych snímkach odpor aj bez toho, aby sa o to zámerne snažili. Búria sa svojej implicitnej neviditeľnosti a kultúrnym praktikám, ktoré popierajú ich telesné ja. Obrysy ich tiel na snímkach sú tak šokujúco výrazné, že obecenstvo by muselo byť slepé, keby ich nevidelo.

O prvú rozsiahlu verejnú výstavu týchto zvláštnych fotiek sa postarala Linda Fregni Nagler v roku 2013. Jej „Skrytá matka“, ktorá sa konala na Bienále v Benátkach, obsahovala takmer 1 000 fotografií, väčšinou zhotovených v európskych ateliéroch. O štyri roky neskôr sa k téme vrátila Laura Larson so svojou lyrickou meditáciou (rovnako „Skrytá matka“) inšpirovanou niekoľkými súkromnými zbierkami fotografií v Spojených štátoch.

Pri pohľade na vymazané postavy žien na viktoriánskych fotkách sa nám nevdojak do hláv zakráda séria fotiek od jemenskej fotografky Boushry Almutawakel s názvom „Matka, dcéra, bábika“. Fotografka dlhodobo tematizuje miznutie ženy pod burkou a práve táto séria snímok sa znova začala objavovať po nástupe Talibanu v Afganistanu, kde sa režim všemožne snaží o to, aby ženy zmizli z verejného priestranstva. Bohužiaľ, vymazávanie žien z verejného priestoru nie je praktikou charakteristickou len pre 19. storočie.