Oslava dňa matiek sa vo feministických kruhoch síce neteší takej pozornosti ako medzinárodný deň žien a o dôvodoch by sa dalo rozsiahlo špekulovať. Ja som sa však tento rok tešila na zapojenie do akcie organizovanej Úniou materských centier s názvom Míľa pre mamu. Možno som túto formu oslavy materstva a starostlivosti o deti prehnane „politizovala“, ale videla som v nej možnosť nielen zdôrazniť význam a spoločenskú hodnotu práce odvádzanej každý deň matkami, ale aj možnosť zviditeľniť problémy, ktoré sú s touto sociálnou rolou spojené.
Môj dojem mi potvrdzoval aj komentár jednej zo zakladateliek MC Bambuľkovo Márie Kohutiarovej:
„Byť mamou nie je jednoduché, treba na to každodennú odvahu. Nik nie je taký zraniteľný a zároveň taký odvážny ako mamy, ktoré sa denne boria s množstvom problémov doma, na ulici, v obchodoch, na úradoch – iba preto, že sú mamy, a že chránia dvoch – seba i dieťa. Treba obdivovať každú mamu, že napriek mizivému spoločenskému kreditu chce darovať život a chce mu urobiť miesto na slnku. Ak pomôžeme mamám žiť ich materstvo odstránením čo len jednej prekážky, dáme im ten najkrajší darček ku Dňu matiek,“ (www.materskecentra.sk)
V tomto očakávaní som sa však tento rok v Bratislave (míľa pre mamu prebehla aj v ďalších slovenských mestách) sklamala. Nasledujúce riadky nie sú myslené ako opovážlivá kritika práce aktivistiek a aktivistov z centrály materských a rodinných centier. Chcela by som skôr poukázať na niektoré nešťastné momenty a týmto spôsobom vyjadriť aj svoje očakávania od oslavy dňa matiek vo verejnom priestore: ako by som ja chcela osláviť „svoj deň“ spolu s ďalšími mamami, babkami a dcérami.
Reclaim the shopping center ?
Prvá informácia, ktorá ma pri čítaní plagátu o tohtoročnej Míli pre mamu zarazila, bol výber miesta – nákupné centrum Eurovea Galleria. Predovšetkým preto, že súčasné presúvanie verejných nekomerčných podujatí do obchodných centier vnímam ako veľmi nešťastný a pre rozvíjanie sa komunitného života nebezpečný trend, keďže sa z účastníčiek/kov (opäť) stali len potenciálne nakupujúce/i. Pritom práve matky a deti sú veľmi obľúbenou cieľovou skupinou – veď kto by nechcel pre svoje dieťa len to najkvalitnejšie. To, že takéto reklamné ťaženie často vyvoláva pocit zlyhania u tých rodičov, ktorí si to jednoducho nemôžu dovoliť, snáď ani netreba dodávať. Míľa pre mamu sa tak zaradila medzi propagačné akcie ako napríklad Húština musí preč alebo Harley Davidson Demo Truck.
Druhým dôvodom môjho sklamania z výberu miesta je, že práve Eurovea je priestorom, kde sú bežné úkony s dieťaťom hotovým peklom. Zabudnite na rýchle vybavenie nákupu, dostupnosť pitnej vody, rýchle presuny na toaletu, o pohybe s kočíkom ani nehovoriac. Nájdeme tu všemožné bariéry koncentrované v jednej (novej a modernej!) budove.
Možno keby samotná trasa nekrúžila okolo tohto skvostného objektu, ale viedla priamo cez centrum (myslím, že vďaka účelne rozmiestneným eskalátorom a ukrytým výťahom by sme prešli viac ako míľu), tak by účastníci a účastníčky snáď na tieto bariéry aj upozornili. Inou sprievodnou akciou mohlo byť rozdávanie sáčkov na psie výkaly ich majiteľkám a majiteľom, alebo spúšťanie sa s kočíkom po strmom briežku rovno do Dunaja.
Detičky čakajte, máme tu hviezdy!
Dôležitou súčasťou tohto podujatia je pre mňa prezentácia činnosti materských a rodinných centier. Za ich vznikom a činnosťou stoja práve mamy, ktoré sa rozhodli vzájomne sa podporovať a to formou svojpomocne organizovaných kurzov, prednášok, diskusií a vytvorením priestoru orientovaného na rodiny. Vyjadrujú sa k témam, ktoré presahujú tradične vnímané „kompetencie“ mám nie napriek tomu, že sú „na materskej“ ale práve preto, že majú túto skúsenosť, zodpovednosť za svoje deti a ochotu prispieť svojimi názormi a nápadmi k riešeniu problémov, s ktorými sa stretávajú. Podstatnou súčasťou aktivít MC a RC sú aj detské vzdelávacie kurzy. Tieto kurzy väčšinou vedú samotné mamy, prípadne ich koordinujú a to tak, aby boli dostupné aj pre rodiny s menším rozpočtom. Navyše, mamy alebo otcovia tak majú možnosť zabezpečiť deťom rozvoj ich záujmov a zároveň získať chvíľu voľného času a tým aj možnosť particpovať na rôznych aktivitách. Keďže záujmové krúžky bežne ponúkané v ZUŠ či iných vzdelávacích inštitúciách sú určené pre staršie deti a v prípade súkromných škôl sú aj finančne nákladné, je táto činnosť MC a RC v súčasnosti nenahraditeľná.
Práve preto som so sklamaním zistila, že tento rok sa na pódium dostali deti len z jedného, aj keď našeho, bratislavského centra. Namiesto toho, aby sa prezentovaním výsledkov celoročnej práce dobrovoľníčiek a dobrovoľníkov v centrách vzdal hold ich ochote, energii a šikovnosti, priestor mali hlavne naše profesionálne hviezdy a politici Milan Ftáčnik a Jozef Mihál. A tak sme si mohli vypočuť, ako nás „podľa možností“ štátne inštitúcie budú podporovať, a ako sa „podľa možností“ budú životné podmienky rodičov zlepšovať.
A absurdný obrázok na záver: polhodinový sklz, deti nastúpené v krojoch pod pódiom a veľkým hviezdam akosi nedochádza, že rodičia nie sú zvedaví na nich a ich žoviálne vystupovanie a komentáre, ale čakajú spolu s deckami kým si ráčia zbaliť aparatúru...
Konfrontovať alebo oslavovať
Nevidím síce do kuchyne organizátoriek a organizátorov, ale mala som pocit, akoby si položili otázku: „Chceme konfrontovať, alebo oslavovať?“ Odpoveďou bolo jednoznačné „oslavovať“. V tomto duchu znie aj podtitul Míle pre mamu: „Zábavné popoludnie pre celú rodinu“. Ja si však myslím, že zábavných popoludní máme v Bratislave až až. Maľovanie na tvár, skákacie hrady, módne prehliadky, úlisné prejavy politikov či koncerty na námestí nie sú v tomto meste výnimkou.
To, čo nemáme a v čom vidím potenciál materských a rodinných centier, je kreatívna konfrontácia, presvedčenie o tom, že aj ako matky máme svoju hodnotu pre túto spoločnosť a preto máme nárok „uzurpovať si“ verejný priestor. Viem si predstaviť možno skromnejšie podujatie, čo sa veľkých hviezd a darčekov týka, no o to bohatšie o prezentácie a workshopy na témy založenia a organizácie centier, legislatívy, otvorené diskusie na témy súvisiace s materstvom, starostlivosťou o deti a postavenie matky v spoločnosti. Viem si rovnako predstaviť pracovné skupiny mám a otcov, ktoré sa na mieste stretnú a pokúsia sa (spolu s deťmi) vymyslieť ako vtipnou formou upozorniť na problémy, s ktorými sa v meste stretávajú. Viem si predstaviť rodinné súťaže, súťaže dcér a mám a pod. Rovnako si viem predstaviť diskusiu s predstaviteľmi samosprávy. Nakoniec, deň matiek nieje len o usmievavých, ochotných a pracovitých maminách ale aj o tých nahnevaných, rozhodných a bojovných, ktoré vedia prečo...
Ja osobne nepotrebujem byť zabávaná, nepotrebujem ruže ani reklamné darčeky. Potrebujem zažívať uznanie za to, čo robím každý deň, pretože to nie je samozrejmosť. Potrebujem vidieť akceptáciu toho, že starostlivosť o druhého človeka je rovnako cenená ako iné profesie vyžadujúce zodpovedný prístup, trpezlivosť, manažérske schopnosti, tímovú prácu, pedagogické schopnosti, logické myslenie, fyzickú silu, vyrovnanosť, empatiu a všeobecný rozhľad. Nepotrebujem byť rozptýlená a hýčkaná módnou prehliadkou či zamatovým hlasom nejakého ževraj známeho speváka. Potrebujem bojovnejší Deň Matiek.
Čo tak už budúci rok?
