Kde bolo, tam bolo, v meste sponzorovanej pláže, sprivatizovaného nábrežia a vynikajúcej žitnoostrovskej zeleniny si kráčali po ulici dve baby, Miša a ja. Cestou na hlavnú stanicu sme debatovali o pragmatizme a politických normách, o našich plánoch na leto, jedli sme zmrzlinu.
Všetko sa začalo a skončilo veľmi rýchlo. Videli sme pred sebou muža, asi štyridsiatnika, dobre oblečeného, dobre vyzerajúceho a ženu, asi dvadsiatničku. Muž kráčal dolu Námestím SNP oproti žene a keď sa k sebe priblížili, snažil sa jej zabrániť v chôdzi . Uhýbala mu. Zdalo sa, že prehodili nejaké slovo. Uhýbala mu ďalej. Nevenovala som im veľkú pozornosť. Zdalo sa mi, že sa poznajú a je to nejaká „hra“. Muž sa naširoko usmieval.
Že sa „niečo“ naozaj deje, som si uvedomila až vtedy, keď za mužom a ženou vykročila Miša. Boli už naozaj celkom mimo prúdu kráčajúcich ľudí. Prišla za nimi a ženy sa spýtala, či je všetko v poriadku. Nebolo. Muž sa na Mišu osopil, čo chce. Žena sa medzitým „vyšmykla“, ponáhľala sa preč od obťažujúceho muža. Prišla som za Mišou s otázkou, ako vedela, že ženu muž na ulici obťažuje. Jednoducho som sa jej spýtala, či je situácia pre ňu OK, povedala mi Miša. To už sme išli námestím ďalej, muž pár krokov za nami. Skonštatoval, že určite vieme dobre fajčiť. Jasné, veď sme lízali zmrzlinu!
Bolo to obťažovanie. A – sama som bola prekvapená – aké bolo relatívne jednoduché a rýchle ho zastaviť.
