FEMINISTKY.SK

Očkovanie sa v posledných mesiacoch stalo výbušnou témou, v rámci ktorej sa o slobodu rozhodovať o svojom tele sporia aj tí, ktorí ju iným upierajú, prípadne tí, ktorým sú iné zdravotné riziká ukradnuté. V tejto súvislosti je zaujímavé sledovať, ako si vakcinačný diskurz privlastňuje slovník typický pre hnutia za emancipáciu žien.

To, že antivaxeri a antivaxerky vykrádajú pri revolte proti vakcinácii rétoriku feministického hnutia, „pro-choice“ a #MeToo, dnes nemožno prehliadnuť. Keď kráčal protestný dav ulicami Bratislavy a kritizoval výhody pre zaočkovaných, na jeho čele svietil transparent s nápisom „Rovnoprávnosť pre všetkých”. V zahraničí sa zas uchytili variácie na slogany hnutia #MeToo ako „Not without her consent“ („Nie bez jej súhlasu“). „I do not consent“ („Nesúhlasím.“) má po novom legitimizovať odpor voči zásahu vakcinácie do ľudského tela. Veľké vykrádanie (a pokrytectvo) sa prejavuje aj pri zneužívaní termínu „voľba“, ktorý sa stal pre antivaxerské hnutie dôležitou rétorickou zbraňou.

„Moje telo, moja voľba“ je slogan dlhodobo zakorenený v hnutí za práva na interrupcie. Hovorí o tom, že ženu nemožno nútiť, aby mala pohlavný styk, ani znášať nechcené tehotenstvo. Rozhodnutia o vlastnom tele majú byť slobodnou osobnou voľbou. Oháňať sa tvrdením „Moje telo, moja voľba“ v súvislosti s vakcínou znamená prekrúcať jeho pôvodný význam. Očkovanie v čase pandémie totiž nie je len osobnou záležitosťou, ale aj otázkou verejného zdravia. Ak osoba, ktorá nechce otehotnieť, podstúpi interrupciu, nikomu tým neublíži a ani vo svojom okolí nespôsobí masové šírenie potratov. Človek, ktorý odmieta očkovanie, však môže mať priamy vplyv na zdravotný stav svojho okolia.

V podaní odporcov a odporkýň očkovania má „voľba“ charakter hysterického dožadovania sa kontroly nad jednou z posledných častí života, ktorá ešte nie je celkom v područí kapitálu či štátu. V nespokojnom dave je množstvo takých, ktorí a ktoré si bežne nemôžu dovoliť nesúhlasiť, keďže nemajú na výber. Moc nad tým, čo sa deje s ich telami v čase pandémie, môže byť pre nich ojedinelou príležitosťou kompenzovať pocit bezmocnosti.

Obavy časti antivaxerského hnutia o telesnú autonómiu vyznievajú trápne aj v kontexte ich podpory tradičnej slovenskej rodiny. Toho, že štát povraždí „naše deti”, sa antivaxeri a antivaxerky boja rovnako ako žien, ktoré aplikujú metódu „moje telo, moja voľba” v prvom trimestri. Slogany typu „Moje deti, moja voľba” pre nich platia len, keď ich nútia do očkovania, nie vtedy, keď sa diskutuje o možnosti žien rozhodovať o svojej budúcnosti.

Veľká časť davu, ktorý na námestiach urputne bráni svoje slobody, ich iným skupinám nepriznáva (interrupcie), prípadne porušovanie práv iných ignoruje. To sa ukazuje napríklad v oblasti práv žien pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pri pôrodoch. Slovensko patrí už roky ku krajinám, ktoré tento typ práv systematicky porušuje bez masovej a kritickej verejnej odozvy. Alebo je azda vpich do ramena viac traumatizujúci a nebezpečný ako nástrih hrádze či šitie po pôrode bez anestézie?

Tak si to zhrňme. Odporcovia a odporkyne očkovania vidia problém narúšania telesnej integrity až vo chvíli, keď sa reštrikcie dotýkajú ich vlastných (mužských) tiel. Vtedy obmedzenia pokrytecky nazývajú porušovaním ústavných práv a zaštiťujú sa pritom rétorikou, ktorá s ich vzdorom nemá v skutočnosti nič spoločné.