FEMINISTKY.SK

Ak ste si tento víkend nedajbože zapli správy na RTVS, dozvedeli ste sa, že Univerzita Komenského sa usiluje o rodovú rovnosť prijatím radu opatrení v tejto oblasti. Na „vyváženie“ dala redakcia verejnoprávnej televízie priestor aj riaditeľovi Inštitútu pre výskum práce a rodiny Romanovi Jochovi. Ten v písomnom stanovisku zdôraznil, že na akademickej pôde majú rozhodovať znalosti, úspechy, prínosy a výskum, nie pohlavie.

Selektívny a samozvaný feminista, ktorý sa pred časom blysol výrokom, že facka v rodine je v poriadku, na rodovú rovnosť nikdy celkom neveril. „Som feminista, verím v rovnosť príležitostí, ale nie v rovnosť výslednú. Verím v rovnosť mužov a žien, čo sa týka ľudskej dôstojnosti a volebného práva, ale neverím v rovnosť stavu, že muži a ženy sú identickí, že by mali vykonávať rovnaké spoločenské funkcie, a nemyslím si, že je zlo alebo nespravodlivé, keď je v niektorých pozíciách viac mužov než žien, alebo naopak,“ vysvetlil Joch v jednom staršom rozhovore.

Nečudo, že Plán rodovej rovnosti UK je preňho tŕňom v oku a donútil ho napísať úvahu s názvom „Univerzita a jej plán / Rovnosť, rovnosť, über alles“, uverejnenú kde inde ako v denníku Postoj.

V texte Joch univerzite vyčíta, že prijíma plán zbytočne, keďže sa aj bez neho zaväzuje predchádzať diskriminácii na akomkoľvek základe. Zároveň tvrdí, že ak teda už musí, mala by to robiť v zákulisí a nejsť s tým hneď na bubon: „mohla konať v tichosti, prijať opatrenia, aby k diskriminácii nikdy v budúcnosti nedochádzalo, ak k nej niekedy v minulosti došlo. A neupozorňovať na seba, ale urobiť všetko správne“. Jochovi jednoducho prekáža okázalý spôsob, akým univerzita o pláne verejnosť informuje (teda tých pár tlačových správ a dvojminútových reportáží). „Teda samochvála. Trochu to pripomína tú modlitbu v anekdote: ‚Pane Bože, ďakujem ti, že som taký pokorný, vôbec nie pyšný ako tí všetci okolo mňa, namyslení hriešnici..‘“. Joch tiež argumentuje tým, že na vysokých školách a univerzitách študuje viac žien ako mužov, takže zvýhodňovať ženy nie je potrebné. Snaženie univerzity napokon zhadzuje narážkou na čerpanie peňazí z grantu, do ktorého sa škola zapojila.

V tejto chvíli by sme sa mohli pustiť do vyvracania Jochových argumentov. Podrobne popísať fenomén deravého potrubia a skleneného stropu, ktorý vysvetľuje odlev študentiek, pedagogičiek a vedkýň z jednotlivých stupňov kariérnej pyramídy. Mohli by sme tvrdiť, že medzi deklaráciou určitých hodnôt a konkrétnym plánom na ich naplnenie je priepastný rozdiel. Alebo argumentovať, že na to, aby sa nejaká zmena reálne udiala, nestačí si o nej potichu šepkať za dverami rektorátu.

Namiesto toho budeme osobné, lebo to, čo sa deje na našej bývalej alma mater, sa nás bytostne dotýkalo (a stále dotýka). Nechceme, aby sa opakovali situácie, keď:

- sme ochudobnené o informácie o významných ženách v našom odbore, lebo nás učia len o slávnych vedcoch a teoretikoch

- nám naša spolužiačka usilujúca sa o doktorát plače do telefónu a opisuje, ako ju školiteľ sexuálne obťažuje a ona sa nemá na koho obrátiť, lebo na škole neexistujú dôveryhodné osoby ani mechanizmy na riešenie týchto situácií

- sa po ukončení magisterského štúdia s červeným diplomom v rukách dozvieme, že nastúpiť na vedeckú dráhu nemá zmysel, lebo „aj tak nikdy nebudeme mať také šance ako naši spolužiaci“. A keď sa o vedeckú dráhu napriek tomu pokúsime, na prijímacom konaní nás zaradia za spolužiakov s horším prospechom, lebo „nie sme také perspektívne“.

- sa počas konzultácií zdôveríme s tehotenstvom a dostaneme radu, že „buď akademická kariéra, alebo materstvo“

- namiesto vedeckej práce robíme na poradách zapisovateľky a servírky a keď sa voči tomu ohradíme, sme považované za neochotné alebo za kariéristky

- je akákoľvek strana priniesť do nášho výskumu rodovú perspektívu označovaná za tendenčnú, nevedeckú a zhadzovaná ako prejav „radikálneho feminizmu“ (sic!)

- nedostávame odmeny ako náš kolega len preto, že nie sme členkami fakultných „pánskych klubov“

- si nedovolíme čo i len pomyslieť na to, že by jedna z nás mohla raz UK viesť (za 100 rokov existencie univerzity na jej čele nestála ani raz žena).

Za Plánom rodovej rovnosti nevidíme papier s pečiatkou, ktorý skončí v šuflíku či lacnú deklaráciu módnosti a progresívnosti. Nevidíme za ním ani spôsob na privyrobenie si. Prevažná väčšina ľudí, ktorá na ňom pracuje, to robí vo voľnom čase a bez nároku na honorár. Považujeme ho za prvý krok k tomu, aby sa ťažkostiam, ktoré sme zažívali a ktorým pravdepodobne čelí množstvo žien a nebinárnych ľudí na UK, darilo predchádzať a aby boli jasne definované riešenia.

Jochovi napríklad odporúčame rozhovor so sociologičkou Marcelou Linkovou.