Feminizmus je sloboda myslieť kriticky. Feminizmus je spochybňovanie zdanlivých samozrejmostí, tých o mužskosti a ženskosti, ale aj iných. Feminizmus je feminizmus je feminizmus. Feminizmus je... Feminizmy.
Pre mňa je feminizmus nielen politické hnutie, teória, abstraktné ľudskoprávne stanovisko alebo nebodaj súčasť európskeho newspeaku. Je to môj každodenný život, súčasť mojich najhlbších (v minulosti snáď ani nereflektovaných) vier, túžob, presvedčení, postojov, z ktorých sa nemôžem vyvliecť, ani keby som veľmi chcela. Je proste pod kožou. Alebo... nie je? Čo je vlastne feministické a čo feministické nie je? Kedy sa z pojmov a myšlienok (podobne ako v mojich úvodných vetách) stávajú vyprázdnené klišé?
V poslednom období som sa pri premýšľaní o svojom vzťahu s priateľkou pristihla pri tom, že o ňom uvažujem úplne ´masovo-kultúrne´. Podobne ako Sarah Jessica-Parker aka Carrie Bradshaw v seriáli Sex v meste analyzovala svoj - neviem už koľký - vzťah prostredníctvom pojmu ´definujúce momenty´, používam ho teraz aj ja na pochopenie toho svojho. Podstata myšlienky spočívala v tom, že každý vzťah vraj prechádza viacerými etapami, ktoré možno označiť ako definujúce, môžu vzťah posunúť ďalej alebo ho aj úplne zruinovať.
Zahanbila som sa a jedinú úľavu mi poskytlo vedomie toho, že existuje feministický klub čitateliek harlekýnok, ale aj kvantum feministickej literatúry, ktorá skúma populárnu, letnú, ´romantickú´ beletriu, seriály a filmy. Definitívne ma ale upokojilo až to, keď som prvýkrát natrafila na (upozorňujem - nie antifeministický!) odborný text o diskurzívnych reguláciách a reflexii feministických tabu. Existuje niečo ako feministické tabu?
Čo by tak mohlo byť tabu, o ktorom sa feminizmus bojí kriticky a slobodne uvažovať alebo dokonca uvažovať vôbec?
Bublajúca sexualita moslimiek pod burkou? Rôzne možné formy slobody a emancipácie moslimských, afrických a iných žien, o ktorých toho v skutočnosti vieme málo a často im diktujeme ´naše´ predstavy? Freud? Incest a pedofília, o ktorých - ako tvrdia niektoré feministky - sme sa ešte nenaučili slobodne, bez hysterických reakcií diskutovať a uvažovať? (A čo emócie a ´hysterickosť´ - čo vlastne proti nim máme?) Mohli by byť konceptuálnym tabu feminizmu emancipácia a patriarchát? Alebo lesby vo feministickom hnutí a ako tváre feministického hnutia, tabu, ktoré možno pramálo stratilo na svojej aktuálnosti od levanduľových ´friedanovských´ čias? Alebo boj o peniaze, prestíž a moc? Poslednému uvedenému možno nahráva aj fakt, že aj na feministky.sk sa objavila zaujímavá diskusia iniciovaná Johankou Macekovou. Hoci (a to je dobre), ani to nebolo v slovenskom kontexte prvýkrát, kedy podobná myšlienka zaznela nahlas. Mohla by byť feministickým tabu napríklad kritika ´do vlastných radov´?
Nech je tomu tak či onak, zaráža ma, ako často (seba nevynímajúc) sa spoliehame na samozrejmé koncepty a myšlienky. Naše premýšľanie automatizujeme na najvyššiu možnú mieru a tak ho vlastne úplne umŕtvujeme, z pohodlnosti a nedôslednosti používame v mysli, ale aj pri písaní, imaginárne a reálne CTRL+C a CTRL+V.
Je teda ´feministicky nekorektné´ povedať, že mám rada Sex v meste (aj keď práve to, ako sú v ňom zobrazované lesbické vzťahy, ma dosť štve), že na prvom dúhovomPride som nebola (nech už z akýchkoľvek príčin), že ma baví pohľad na nahé ženské telo na gauči (aj keď - hlavne tej ´mojej´ ženy, hoci možno podľa komentárov kurátoriek inak úžasnej výstavy Holé baby by ma aj toto mohlo zahanbiť), že sa mi kedysi nepáčil všeobecne uznávaný a na hodinách rodových štúdií do omrzenia premietaný film Hodiny (ach, tie nesmelé, uslzené bozky!), že sa mi občas prevracia žalúdok z plagátiku „We can do it!", ktorý sa stal bežnou súčasťou mainstreamového dizajnu a oblečenia, ale aj z gejsko-lesbickej dúhy, ktorá je dnes taká sprofanovaná a skomercionalizovaná, že je možné ju kúpiť aj vo forme fixačného pásu na kufor a aj v tom najabsurdnejšom obchode, a tak je už ťažké rozoznať, kto je ´náš´ a kto nie (čo som kedysi považovala naopak za skvelé a vrcholne subverzívne)?
Znemožním sa, ak poviem, že byť súčasťou lesbickej komunity je mi dosť cudzie, pretože s väčšinou lesieb si mám len máločo povedať a že aktivizmus sa dá robiť aj prostredníctvom teórie alebo samotného aktu umeleckej tvorby? A keď poviem, že voči kategórii queer a širokému chápaniu lesbizmu a gejstva som dosť skeptická? Ak chcete, tak preto, lebo si myslím, že kapitalizmus skutočne ´preštylizoval´ túto pôvodne ´čudnú´ vec na ´chic´. Alebo ak chcete, tak aj preto, že nakoniec je to aj tak o tom - ako v Sexe v meste povedala hľadajúcej sa Charlotte známa newyorská lesba - že „když nelížeš pičku, nejsi s náma". Nakoniec aj tak záleží na tom, s kým sa vodíš za ruku, koho bozkávaš, s kým spávaš. (Aj keď uznávam, že citové vzťahy - aj tie nie nevyhnutne sexualizované - sú tiež dôležité.)
Mimochodom, aké sú tie vaše tabu?
