FEMINISTKY.SK

Feminizmus – nové slovenské vydanie
November 22nd, 2010

V tomto príspevku by som chcela reagovať na článok Johanky Macekovej Ako „robiť feminizmus“. Johanke sa podarilo svojím úprimným postojom vyvolať diskusiu a tiež, podľa môjho názoru, načrtnúť problém alebo situáciu, v ktorej nie je sama. Ako inak, poznáme sa, obe sme absolventky programu rodových štúdií na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. Problém nevidím v tom, že by akadémia neumožňovala „nespútane, tvorivo rebelovať“. Práve naopak. Otázne je, či tým niekoho ruší alebo nie. Rebelujúce hlasy, vyjednávajúce si svoje miesto v spoločnosti, to dotiahli až do osnov a knižníc vzdelávacích inštitúcií. To je obrovský úspech, no aj riziko, že sa takto „upratali“ do kabinetov s vypchatými sovami. Podobne možno nahliadať na „mimovládky“, inštitucionalizované formy zmeny, rebelantstvo na dlhé trate a na plný úväzok, s nadčasmi, vo finančnej neistote. Takto chápem Skyllu a Charybdu, dážď a odkvap, Johankinho článku.



Výhodou rodových štúdii je, že nezanechávajú absolventky a absolventov s pocitom, že diplom je len niečo, čo nás posunie za prácou a pracovať sa predsa musí. Pretože rodové štúdiá vychádzajú zo spoločenskej skúsenosti boja za práva, slobody a možnosti predefinovať ustálené pojmy, majú aktívny prístup v sebe zakódovaný. Samozrejme, najmä v konzervatívnych kruhoch sa v spojitosti s rodovými štúdiami hovorí o ideologických bojovníčkach a ideológia akoby nebola inde, než naľavo. My sme predsa v osemdesiatomdeviatom „izmy“ odtiaľto vyštrngali! Niekto by teda mohol čítať Johankinu situáciu ako paradoxnú – absolventka rodových štúdií vychádza za bránu školy a uvedomuje si, že niet do čoho pichnúť, niet do čoho hodiť dlažobnú kocku. Prevláda názor, že veci už boli zmenené a mali sme vlastne šťastie: žijeme v najlepšom z možných svetov. A tak v rozhovore s českým režisérom, ktorý hovorí aj o potrebe neustálej ostražitosti a provokácie, čítam takýto výsledný pocit: „Nie som bojovník, nechodím do sprievodov. Žijem v spoločnosti, kde nie je proti čomu bojovať ani to dávať na obdiv, ani sa voči niečomu brániť. Ja si pripadám normálne a nemám s tým žiadny problém. Keby som vyrastal v Iráne, tak to prežívam oveľa bolestnejšie.“ Takže po problémy musíme dnes chodiť do zahraničia, chodíme sa dívať s aparátom na bruchu na podoby ľudského nešťastia, nespravodlivosť, ale aj na autenticitu. Johankin príspevok otvára paradox: požiadavky feminizmu sme už „poriešili“, dopyt po ďalších ľuďoch tu už zdanlivo nie je, obsadené. Johanka odchádza do Írska, kde pre seba našla „lepší“ alebo viditeľnejšie fungujúci rámec pre feministický aktivizmus.


Na mnohé problematické miesta Johankinho článku upozorňujú zainteresované diskutérky a diskutéri. Paula a Jana sú práve tými, ktoré podľa Johanky už raz miesta obsadili a zablokovali tak možnosť vývinu feministického aktivizmu. Z ich pohľadu je, zdá sa, Johanka tou, ktorá kritizuje bez hlbšej znalosti domáceho terénu, porovnáva bez citlivosti ku kontextu a napokon, nezapája sa, ale odchádza. Takto načrtnutý konflikt je zaujímavým východiskom pre ďalšie zadefinovanie si rámcov pre domácu feministickú akciu a reflexiu. Najmenej dve generácie post-89 aktivistiek už odviedli obrovský kus práce. Dokázali, že rodové hľadisko je aj na Slovensku súčasťou demokratizácie spoločnosti. Určite by dlho mohli rozprávať o tom, aké ťažké je niekedy túto premisu vysvetliť a uviesť do praxe, do slovníka. (Výborným sprievodcom k tejto tematike je publikácia Feminizmy pre začiatočníčky: Aspekty zrodu rodového diskurzu na Slovensku.). Vďaka generácii aktivistiek a akademičiek, ktoré sa rodovej perspektíve učili na prednáškach, workshopoch, stretnutiach či samoštúdiom, dnes funguje reflexia rodu v akadémii, v médiách, v umení. Naposledy slovenské Guerrilla Girls vtrhli do Slovenskej národnej galérie úspešnou a vydarenou výstavou Holé baby. Považujem to za jeden z vrcholov domáceho feminizmu. Videné triezvou optikou: je to náznak prítomnosti metódy „uplatňovania rodového hľadiska“ naprieč inštitúciami. Biela vrana „gender mainstreamingu“. Povedomie o rode formujú tiež inštitúcie ako azylové domy či programy a fondy zamerané na ženy v ich rôznosti – ženy ako numerickú väčšinu, ktorá je naďalej spoločenskou menšinou. Práve vďaka týmto aktivistkám dnes vychádzajú zo škôl angažované kritické hlasy ako je aj ten Johankin. (Ja som sa dostala k budapeštianskemu programu cez oznam na nástenke pri kabinete na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde som chodila do Centra rodových štúdii. Ach, tá nástenka... Johanka, ty?) Nutne sa snažíme nadviazať aj vyhraniť. Čo je dôležitejšie, uvedomujeme si možnosť formovania okolitého sveta.


S Johankou zdieľam vzdelanostnú históriu. Zdieľam s ňou mnohé pocity rozčarovania a netrpezlivosti. Zároveň cítim rešpekt a úctu pred tými, ktoré existujúcu sieť inšpirovanú feministickou spoločenskou kritikou vybudovali. Súhlasím s Johankou, že nadšenie, aké stálo za vybudovaním a udržiavaním tejto siete, nemožno očakávať ako bázu pre fungovanie feminizmu, či reflexie rodu, donekonečna. Ako však zabrániť tomu, aby kritické hlasy neboli zredukované na napĺňanie zadaní z EÚ a kopírovanie agendy nastolenej „už raz a navždy“ . Odškrtávame z nákupného zoznamu demokracie – „tak toto už doma máme, ešte toto nám treba“ – alebo sa pokúšame agendu formovať, ako napokon navrhujú viaceré diskutérky, či dokonca s ňou prichádzať? Určite sa to deje priamo v teréne, priamo pri riešení konkrétnych problémov. Verím, že reflektovanie agendy môže, priam musí, prichádzať aj z akadémie – Johankina nedôvera k potenciálu akadémie ma prekvapila a sklamala. Práve Johankina generácia si uvedomuje súvislosti, ktoré boli v porevolučných rokoch menej viditeľné. Uvedomuje si nadnárodné prepojenie inštitúcií aj jazykovú rozdrobenosť, finančné toky, ideové siete, prepletanie diskurzov, pozicionalitu regiónu, fungovanie vládnych aj mimovládnych organizácii, vlastnú podmienenosť ako aktivistky alebo akademičky a podieľanie sa na reprodukovaní týchto štruktúr. Uvedomuje si histórie a geografie feminizmov a rodových štúdií. Uvedomuje si snáď tiež, že to nie je „len“ o spravodlivosti, slobode, lepšej forme demokracie. Dokáže kriticky posúdiť aj tento argument, ktorý prvá porevolučná generácia tak ťažko presadzovala a stále presadzuje. Slovenská historická skúsenosť s viacerými politickými usporiadaniami by mala byť pri podobných úvahách o určitej samozrejmosti feminizmu nápomocná. Ako feminizmus pretína iné „izmy“ (aj konzervativizmus),  ako sa na ne napája a ako reprodukuje či narúša ďalšie mocenské hierarchie? Pobudnúť za horizontom nášho doma tiež pomáha.


Držím Johanke palce, aby dokázala spracovať podnety, ktoré sa v nej hýbu, kopú (dovoľte mi takýto tehotenský obraz). Určite nakopla zopár ľudí k tomu, aby zaujali postoj k vlastnej činnosti – i keď verím, že ľudia z tretieho sektora to robia veľmi často. Napokon, reflexia a argumentácia sú súčasťou vypracovávania projektov a žiadania o prostriedky. Na tom sme podobne: i akademičky sú deťmi kapitána Granta a neustále musia obhajovať svoju profesionálnu existenciu pred hlasmi o ich zbytočnosti. Johanka nakopla aj mňa, aby som okrem sledovania domácej tlače, pár treťosektorových webov a mejlovania, poprevracala v hlave myšlienku nielen ako robiť feminizmus ale aj pre koho, prečo... Napokon, prečo nie pre nás, pretože nás to baví!


Ako spomína Johanka, feministické hľadisko už máme navždy v oku: mojou najnovšou zábavkou je fotografovanie nápisov na dámskych toaletách na univerzite. Mnohé študentky si nájdu čas, vytiahnu fixku a píšu si verejný denník, obnovujú svoj anonymný status. Tu v Štátoch sa o politike diskutuje stále, je to súčasťou americkej identity. Všetky sú členkami spolkov, každá sa aktivizuje. Niečo na tej vlne energie a záujmu o vylepšovanie každodennosti určite je. A tak si miesto novín čítam na dverách odkazy, mini-diskusie. Čítam, čo trápi a teší ženskú dušu na štátnej škole štátu New York:


I was never proud to be American... until he joined the ARMY.


COLLEGE DEBT = SLAVERY


Proud to be American? I’m just grateful to be alive. – DISAGREE!


(Nakreslená je alegorická postava Slobody – mávajúca vlajkou): Give me Liberty or give me death


Welcome to the political FORUM. SIT AND CHAT WITH US. – I’d rather poo.


You‘ll never get what you want in life. You’ll only get what you expect.


(Nakreslené sú krídla): Cynical fly


Nálepka KillerCoke.org: Unthinkable, Undrinkable!


Don’t judge!


Drunk chica (napísané rúžom)


Diskusia k don’t ask, don’t tell na okraji dverí...


O čom „točia“ na dverách wécok chalani? Čo nové na Marse? Priamo v najabjektnejšej miestnosti univerzity je prítomný mladý ženský „hlas Ameriky“. Po čom ženy túžia? Čo píšu na dvere wécka, čo nemôže počkať alebo byť povedané do mobilu? Priamo v teréne tak čítam útržky rôznych postojov. Zdola... ako sa len dá. Johanka, možno by sme mali hľadať hlasy, ktoré pre nás zadefinujú ďalšie smerovanie toho, ako robiť feminizmus a ako mu dať ďalší obsah. Čo by si napísala na dvere ty?