Človek by skutočne musel žiť v pustovni, aby si nevšimol film The Kids Are All Right (Decká sú v pohode) a aby ho nedostal okomentovaný zo všetkých strán. Film Lisy Cholodenkovej s Annette Beningovou a Julianne Mooreovou získal tento rok nominácie na Oscary, dve ceny na Zlatých glóbusoch a vyvolal rozsiahlejšie reakcie ako víťazná oscarová Black Swan. U nás síce otvoril diskusiu až po marcovom uvedení do kín (takmer trištvrte roka po svojej americkej premiére), ale polemiky o ňom sa vedú v podobnom duchu ako v USA.
Keďže film už asi videlo dosť veľa ľudí, neuvádzam tu žiadny ´´spoiler alert´´, ale ani podrobné opisy deja. V skratke, The Kids Are All Right je film o dvoch ženách, ktoré žijú v lesbickom vzťahu a vychovávajú svoje dve deti Joni (18) a Lasera (15). Joni a Laser otvoria kontakt so svojím biologickým otcom - Paulom (hrá ho Mark Ruffalo). Medzi Jules a Paulom vznikne príťažlivosť a neskôr sa opakovane spolu vyspia. Nic a potom aj deti sa to po spoločnej večeri u Paula dozvedia, čo ich samozrejme zraní. Paul, majiteľ organickej reštaurácie, ktorý u väčšiny divákov svojou kombináciou sexi výzoru a miernej neohrabanosti vzbudí asi (spočiatku) sympatie, teda vstupuje nielen do života detí, ale poriadne pomôže zamiešať aj vzťahy medzi partnerkami. Nic – hrá ju Annette Bening - je matkou Joni a vo filme je zobrazovaná ako krátkovlasá, perfekcionistická, dominantná (aspoň tak ju opisuje jej partnerka), pracovne vyťažená lekárka, ktorá má viac než rada červené víno. Jules - hrá ju Julianne Moore - je ryšavá, hip matka Lasera, ktorá nesie hlavné bremeno starostlivosti o rodinu, hoci má svoje ambície a snahu realizovať sa profesionálne (aj preto sa vo vzťahu cíti mierne frustrovaná). Už len zo samotného opisu zápletky a charakteristík postáv je pochopiteľné, že film otvára viacero otázok, aj okolo chápania lesbizmu a dynamiky vo vnútri lesbických vzťahov. Anne Hathaway povedala v úvodných slovách k odovzdávaniu Oscarov že „lesbám sa tento rok vo filme darilo“, čím myslela The Kids Are All Right (a vtipne aj Toy Story - „Where is the dad???“), ale mainstreamové aj lesbicko-gejské médiá a blogy si tento film riadne podali a nenechali na ňom suchú ani nitku.
Filmu sa neušlo prirovnávanie k Single Manovi, ani populárne tvrdenie, že film nie je o homosexuálnom vzťahu (tu o lesbách), ale o láske a problémoch, ktoré sa objavujú univerzálne pri akýchkoľvek dlhodobých vzťahoch. Myslím, že pre The Kids Are All Right platí čosi podobné, čo vo svojom stĺpčeku povedala o Single Manovi Hana Fábry: „Recenzie o tom, že film nie je primárne o homosexualite, ale predovšetkým o samote (tu dlhodobom vzťahu/manželstve), zavádzajú. Zrejme už z kolísky jeho produkcie sa tento refrén púšťa do obehu, aby do kín pritiahol viac ľudí, nielen nás "nehetero". A to je záslužný čin. Je dobré, ak sa na život pozrieme aj z pohľadu suseda, ktorý je iný ako my. Skôr pochopíme. Možno. Film o vdovcovi by však zrejme nebol až takým silným príbehom o samote, ak by hlavným hrdinom nebol gej....“
The Kids Are All Right by podobne bol dosť ordinárnym príbehom o frustrácii, strate iskry, nevere v dlhodobom vzťahu (hoci so stále milovanou partnerkou), keby nebol príbehom dvoch žien-matiek, ktoré spolu žijú a kde sa nevera odohráva s darcom spermií, biologickým otcom detí, ktorý po dobrodružných rokoch života vo voľných vzťahoch ´´pocíti túžbu´´ mať rodinu a konkrétne s touto jednou (nedostupnou) ženou. Nevyvolal by také polemiky ani vtedy, keby Cholodenko namiesto Paula – heterosexuálneho, maskulínneho muža, ktorý jazdí po Kalifornii na motorke s košeľou odhaľujúcou hruď, do filmu umiestnila ako darcu spermií geja, alebo ak by sa nevera odohrávala s inou ženou. Príbeh by bol príliš prekonštruovaný a v druhom prípade by sa Cholodenko zbavila sily konfliktu. Sila príbehu spočíva práve v tom, že Jules je frustrovaná, do vzťahu sa zakradla ošúchanosť (aj lesbické vzťahy sú z času na čas nudne obyčajné) a zrazu sa objaví človek, ktorý jej ponúka prácu, s ktorým túto rodinu niečo viaže a navyše je príliš ľahko dostupný. Fakt, že do stabilného lesbického vzťahu vstupuje muž, je možno z pohľadu radikálnej lesbickej politickej perspektívy problematický (za iných okolností to ale mohla byť aj žena), no ak nič iné, tak je možné aspoň povedať, že je to motív zo života.
Podľa Lisy Cholodenko (ktorú recenzie nezabudli uviesť do súvislosti s Milošom Formanom; áno, bola ´´žiačkou´´ Miloša Formana, ale bez jeho mentoringu natočila svoje hlavné dlhometrážne filmy) tento film nie je o lesbách, ale v prvom rade o manželstve. Podľa viacerých lesbických reakcií je takéto chápanie a prezentovanie filmu iba na škodu a chápu ho ako prílišnú asimilačnú stratégiu Cholodenkovej, ktorá sama je lesba a pre príbeh sa inšpirovala svojou skúsenosťou s vynosením dieťaťa od anonymného darcu. Film možno nie je taký politicky úderný a jednoznačný (aj tým, že ho takto Cholodenko prezentuje), ako by sa mohlo žiadať niektorým lesbám, ale otvára otázky, ktoré mnohé ženy žijúce vo vzťahu so ženou prakticky riešia - nevera s mužom, ale aj vyjednávanie každodenných životných úloh a rodových rolí, výchova detí a vytvorenie rodiny, rozmanitosť a komplikovanosť sexuálnych a emocionálnych túžob, stereotyp, únava vo vzťahu a pod. Navyše, tvrdenie Cholodenkovej, že film nie je o lesbách, možno chápať aj ako snahu ´´neexotizovať´´ žensko-ženské vzťahy a nerobiť z nich samostatnú predajnú komoditu.
Filmu je podľa niektorých hlasov možné vyčítať mainstreamovú produkciu, heterosexuálne herečky, promo alebo aj strih traileru, v ktorom vraj rovnako ako v celom príbehu kontroluje obrazovku väčšinu času muž. Tiež mu vyčítajú, že stratégiou hovorenia o lesbickej rodine by malo byť skôr nezúčastňovať sa na poriadku spoločnosti, a že Cholodenko robí túto lesbickú rodinu naopak súčasťou usporiadanej spoločnosti a činí z nej čosi ´´príliš´´ normálne. No táto kritika je možno oveľa viacej ako u nás pochopiteľná v niektorých amerických štátoch, kde existuje generácia lesieb, ktoré spolu mali možnosť vytvoriť rodiny s deťmi. Takisto je možné povedať, že podobnú kritiku by bolo za istých podmienok možné uplatniť aj na inštitút heterosexuálneho manželstva. Navyše, pokiaľ scény filmu vnímame komplexne, môžeme si všimnúť, že Cholodenko sama kriticky vníma predstavu ´´dobrej lesbickej rodiny´´, ktorá sa manifestuje smerom navon. Je to zrejmé zo scény, kde po prevalení sa aféry Joni vyčíta mamám, že urobila všetko to, čo chceli, mala dobré známky a dostala sa na školu, o ktorú žiadala, len aby ony mohli mať dobrú lesbickú rodinu, ale aj zo scény, kde Jules obsiahlo a detailne odpovedá Laserovi, ktorý sa pýta, prečo mamy pozerajú gejské porno (komickosť celej situácie vykresľuje práve Julesina snaha byť dobrou, úprimnou lesbickou matkou, ktorá pravdivo odpovedá aj na príliš intruzívne otázky).
V lesbických recenziách a analýzach sa v USA po uvedení filmu viedli polemiky o kategorizácii filmu, či je to vôbec lesbický film resp. film o lesbách. Alebo je to film o dlhodobom vzťahu lesby a bisexuálky? Je Jules bisexuálkou kvôli tomu, že sa vo filme vyspí s mužom, že k nemu pocíti túžbu a že zo sexu s ním má rozkoš? Alebo kvôli niečomu inému? Alebo je to jednoducho film o vzťahu/manželstve, ktoré sa dostane do stagnácie (nezávisle od toho, ako sa Nic a Jules identifikujú a definujú – čo koniec koncov z filmu samého nie je úplne stopercentne zrejmé) a v ktorom jedna osoba zraní druhú? Môže vôbec byť tento film lesbický, ak ho tak nechápe sama režisérka, pre ktorú je hlavne o manželstve a o tom, čo sa v ňom po rokoch stáva? Je zrejmé, že chápanie tohto filmu je aj záležitosťou interpretácie a nemusí nutne vychádzať z postoja režisérky, ani zo snahy (možno aj tak márnej a nadbytočnej) vystopovať sebaidentifikáciu hrdiniek. Napokon, film nám skutočne nič nehovorí o tom, ako sa v minulosti, ale aj v súčasnosti chápe Jules, ktorá podvedie, no môže veľa napovedať, že vo filme vysloví napríklad vetu, akou je: „Sexualita je komplikovaná“. Vo filme Cholodenkovej je badateľný rozpor s heterosexuálnou matricou, aj keď do istej miery sa film určite prispôsobuje snahe komunikovať s heterosexuálnymi diváčkami a divákmi. Na druhej strane, jej afirmatívna pozícia voči lesbizmu tiež nie je bez výhrad, Cholodenko si uvedomuje aj problematické otázky, polemiky a ´´queeries´´, ktoré sa otvárajú v jadre samotného lesbizmu.
Zo slovenských médií
Prvou zaujímavosťou, ktorá udrie do očí je, ak recenzie o žensko-ženskom vzťahu napísali muži. Zo slovenských recenzií ma zaujali tie od Daniela Bernáta (Pravda 6.3.), Miloša Ščepku (SME 8. 3., HN online 9.3.) a Daniela Suchého (Inforum 8. 3.). Celkovo ich však oveľa viacej uverejnených nebolo. Aj keď (súdiac podľa obsahu recenzií) by ma pravdepodobne obvinili z misandrie, voči takýmto recenziám som už od prvého pohľadu skeptická asi podobným spôsobom ako hlavné postavy filmu The Kids Are All Right voči zobrazovaniu lesbickej vášne (t.j. v súlade s mužskými, heterosexuálnymi predstavami). Pri recenzovaní akéhokoľvek filmu, divadla, kníh zasahuje do formulovania niektorých výhrad naše stanovisko, skúsenosti a spôsob života viac, ako sme si ochotní priznať. Hoci právo reflektovať akýkoľvek umelecký a kultúrny artefakt má ktokoľvek, druhou otázkou je miera dôvery, ktorú v nás recenzent/ka vzbudzuje (napokon aj recenzia Kristíny Aschenbrennerovej, jedna z mála, ktorú v slovenských médiách nenapísal muž, sa tiež dopúšťa stereotypných klasifikácií, ktoré mi prekážajú na vyššie uvedených recenziách).
Názov filmu The Kids Are All Right je dobrou prihrávkou na smeč. Alúziu naňho využili autori už v názvoch svojich článkov: Decká sú v pohode. Film len trochu (Ščepka, HN), Decká sú v pohode. Až príliš (Bernát, Pravda), Táto rodinka je v pohode (Suchý, Inforum). Podľa väčšiny z tohto malého počtu kritík je film právom preceňovaný. Iba menej sa však dozvieme z dôvodov, prečo je to podľa autorov tak. Aj keď čosi sa dá vyčítať z recenzií aj nepriamo, napríklad z podtitulov ako ´´muž v prepadlisku dejín´´, ´´film bez vytŕčajúcich rožkov´´, ´´spĺňa cieľ´´, ´´jemný ženský pohľad´´ a pod.
Duálny raster vnímania identít žien v lesbickom vzťahu a potreba kategorizácie vlastností sa objavuje vo vzťahu k postavám - Nic: „je dominantná, rázna, autoritatívna, prísna, podchvíľou až zanovitá, neúprosná, tvrdá. Matka, ktorá je hlavou rodiny, preberá charakterové znaky i správanie tradične pripisované mužom“; Jules: „je ženská, citlivejšia, chápavejšia a možno aj komplikovanejšia, azda ani nie lesbička, ale skôr bisexuálka“ (Ščepka, SME), celé sa to točí okolo „hlavy rodiny, podriaďujú sa jej deti, aj jej partnerka a aj záverečné rozuzlenie je v jej réžii“ (Ščepka, HN). Typ reakcie, ktorá opisuje postavy snímky takto dualisticky, akoby prehliadal pasáže filmu, v ktorých Jules a Nic ukazujú iné rozmery svojej povahy. Nic sa ukáže ako zraniteľná a citlivá pri svojej intuícii a zistení o nevere a Jules ako tvrdá a bezohľadná v správaní sa k mexickému záhradníkovi. Opis dynamiky vzťahov zostáva u recenzentov silne asymetrický, pričom sa pohybuje v čierno-bielom zovšeobecňujúcom rastri a kráča v stopách presvedčenia, že v každom lesbickom vzťahu je jedna osoba maskulínna a dominantná (Nic), kým druhá feminínna a pasívna (Jules). Navyše, je to Jules, ktorá urobí gesto zmierenia, takže záverečné riešenie je skôr v réžii Jules než Nic. Operovanie s femininitou sa objavuje aj - pomerne absurdne a nepochopiteľne - vo vzťahu k samotnej snímke a režisérke – „jemnosti snímky pomáha aspoň fakt, že za ňou stojí žena“ (Ščepka, HN).
Podľa Daniela Bernáta film otvára viacero zaujímavých otázok. Snímke vyčíta, že zobrazuje rodinu akoby žila v skleníku, v uzavretom svete a vonkajšie prostredie tu reprezentuje iba Paul. Chýba mu, že nevieme nič o tom, ako sa k Jules a Nic správa okolie. Tento názor zdieľa aj Miloš Ščepka (HN), ktorý hovorí, že je škoda, že rodina nekomunikuje a nekonfrontuje sa viacej s okolitým svetom. Myslím, že je scenáristickým a režisérskym právom rozhodnúť sa pre optiku náhľadu na tému a že vo filme nie je potrebné hľadať všetko, nakoniec konfrontáciu s vonkajším svetom skvelým spôsobom predstavujú už rozpaky Paula v úvodných scénach, keď sa dozvie, že má dve deti a že ich matkami sú dve spolu žijúce ženy („Well....uh, great, I love lesbians...“). Prečo by mala byť uspokojená táto potreba dramatizácie a konfliktu v štýle filmov ´´a lesbian must die´´? Nie je ´´komunikáciou´´ scéna večere s priateľmi Nic a Jules? Alebo vstup Laserovho priateľa Claya do spálne mám či ich vzájomný spor? A čo priatelia Joni? Predstavujú si autori týchto recenzií konfrontáciu a komunikáciu so svetom tak, že pohoršení susedia budú skandovať homofóbne heslá, a že možno nakoniec na záver filmu pochopia, že Jules a Nic sú ´´all right´´? Lisa Cholodenko si nezvolia útrpné dramatické zobrazenie lesbickej lásky s tragickým koncom, ani bolestivú konfrontáciu s okolím, hoci v tomto filme sú bolesť, sklamanie a konfrontácie so ´´svetom vonkajška´´ prítomné. Zvolila si pohľad na vzťahový problém dvoch žien, hnev a bolesť ženy, ktorá tuší a odhalí neveru, ľútosť ženy, ktorá zradí, a záverečné tiché zmierenie a radosť (aj detí) z toho, že láska zostala živá. K tomu, že téma je poňatá nielen s vážnosťou a slzami, ale aj s hravosťou a vtipom, bol celkom dobre priradený žáner filmu ako ´´dramédie´´ a vôbec to netreba považovať za hendikep filmu.
Niektoré motivácie recenzentov (si) možno vysvetliť tak, že sa symbolicky stotožňujú s postavou Paula ako reprezentanta heterosexuálnej maskulinity. To, že na ´´happyende´´ im možno ani tak nevadí pretrvanie vzťahu Jules a Nic, spochybňujú pasáže, v ktorých vyjadrujú obavu nad osudom Paula a solidaritu s ním. Predsa len by podľa nich asi bolo lepšie, keby Paul dostal to, čo chcel (aj keď, čo vlastne Paul chcel???), alebo keby Jules bola aspoň bisexuálka a nie lesba (´´záchrana´´ z lesbickosti je možná???). Takto je možné vysvetliť si aj ich spomínanú túžbu po konfrontácii, s ktorou ruka v ruke ide tvrdenie, že tento typ rodiny je vo filme prezentovaný ako bežný štandard (Bernát). Obavy o osud Paula recenzenti vyjadrujú takto:
„Príchod Paula, ktorému sa prienik do rodiny páči, zneistí obe ženy a podmieňuje vznik konfliktov. V partnerstve Nic a Jules to predtým občas zaškrípalo, čo je prirodzené, ale až Paul situáciu zásadnejšie vyhrotil. Do vzťahu vniesol rozkol, a to pochopiteľne ovplyvní aj deti. Vo filme je to najvýraznejší konflikt, ale ani ten nie je vyostrený až do zložitých a nepríjemných dôsledkov. Tvorcovia ho trochu rozdúchajú, aby ho nechali chvíľu tlieť a potom rázne ukončili a odpratali kamsi do zabudnutia. Rodina si to (opäť) všetko vysvetlila a dojatie pri rozlúčke s Joni, ktorá odchádza na univerzitu, je definitívne spečatenie pevnosti rodinného zväzku. Paul sa stratil v prepadlisku dejín.´´ (Bernát, Pravda, podnázov Muž v prepadlisku dejín)
„Mark Ruffalo je opäť trochu nezodpovedným otcom či partnerom, ktorý berie život s nadhľadom, ale postupne si uvedomí, čo preňho nová rodina znamená. Jeho Paula, ktorý celý dej rozhýbe, označí Nic za votrelca. Škoda, že takto s ním narába aj autorka, ktorej sa do happyendu nehodil. ... Kontakt s okolím reprezentuje...určitý ´´votrelec´´, ktorý naruší doterajší usporiadaný chod vecí. Kým v prípade Single Mana bola uzavretosť hlavnej postavy zámerom, Decká sú v pohode nechtiac posúva do trochu modelovej roviny. Zrejme aj vďaka tomu je tak dobre príjímaný.´´ (Suchý, Inforum)
Žiada sa dodať, že to nebol len Paul, ktorý rozhýbal celý dej. Hoci je to on, kto Jules voyeuristicky sleduje pri dizajnovaní záhrady, už pri prvom spoločnom stretnutí je možné vnímať obojstranné napätie medzi nimi. Takisto je potrebné povedať, že rodina Jules a Nick nie je Paulova ´´rodina´´ v takom zmysle, v akom toto slovo bežne používame. Paul je predovšetkým biologickým otcom detí, donorom spermií. Oprávnený hnev nad snahou privlastniť si rodinu koniec-koncov vo filme vyjadrila aj Nic vo vyhrotenej situácii (Zatúžil si po rodine? Bež a založ si vlastnú). Značnú absurdnosť predstavy o veľkej šťastnej rodine zachytávajú aj slová Paula, ktorý vyjadruje potešenie z takejto veľkej rodiny práve v momente, kedy Nic odhalila neveru a definitívne pochopila celú situáciu. Donor je proste donor a všetko mimo tohto rámca (vrátane zblíženia otca a detí) by sme nemali brať ako samozrejmosť. Happyend tohto filmu spočíva v tom, že Jules a Nic zostávajú spolu, z čoho sa tešia aj ich deti, ktoré v kritických chvíľach vyjadrujú silný nesúhlas s konaním Jules a Paula. Je tento koniec málo dramatický? Je preto film ´´easy´´, masový, zaliečajúci sa širokému publiku? Prečo má vôbec niekoho zaujímať osud Paula v tomto filme?
Príjemným, bezbolestným a štandardným môže byť na Slovensku film len pre tých a tie, ktoré neriešia v gejskom alebo lesbickom vzťahu napríklad možnosť splodiť dieťa a nevystavujú sa tak prípadným rizikám spätým s týmto rozhodnutím. Áno, a film hovorí o tom, čo vieme všetci - že problémy v dlhoročnom vzťahu číhajú na všetkých. Ale občas je príjemné povedať nahlas aj to, že tými ´´všetkými´´ sú aj lesbické ženy. A tak sa na ´´univerzálne´´ problémy pozrieť cez optiku žensko-ženských vzťahov.
Lesbická kritika
V oscarovej Black Swan, v ktorej sa takisto objavila lesbická téma, sa prepletá svet reality a fantázie tak, že divák alebo diváčka nemôže jednoducho rozlíšiť, čo zo zobrazeného (vrátane lesbickej vášne) prežíva hlavná postava v imaginácii a čo v skutočnosti. Naopak, cieľom The Kids Are All Right je zobrazovať ´´realitu´´. Film môže vyznievať pre niekoho ako viac, pre niekoho ako menej autentický model reality. Aj keď ho môžeme kritizovať a problematizovať, vzťahuje sa k bežným problémom lesieb a k reálnej generácii žien, ktoré spolu vytvorili rodiny a porodili deti pochádzajúce z darcovských spermií. V prípade niektorých heterosexuálov a heterosexuálok hodnotiacich film použitie výrazu ´´zaujímavý film´´ či ´´zaujímavá téma´´ označuje čosi ako zvedavý pohľad do zákulisia, poodhalenie tabu alebo nahliadnutie do ´´neobvyklých´´ žensko-ženských vzťahov. Ako ale vnímajú film ženy, ktoré milujú ženy a žijú s nimi? Okrem autorov, ktorých recenzie som uvádzala (pre seba som ich zhodnotila ako latentne stereotypné a homofóbne), ma zaujímalo, ako na tento film reagovala lesbická kritika (napr. The Feminist Spectator, After Ellen, Bullyblogers, The New Gay). Jedna z vecí, ktorá možno ani neprekvapuje je, že kritika zo strany lesieb je oveľa citlivejšia a prísnejšia voči aspektom filmu, ktoré iné recenzie prehliadajú (lesbický sex, koncept lesbického manželstva, lesbickej identity a diverzity lesbických žien). Na tomto filme sa (podobne ako pri populárnych seriáloch L Word, Queer as Folk a pod.) ukazuje konfrontácia s tým, čo je možné výstižne nazvať ako ´´bremeno reprezentácie´´. Rovnako, ako existuje množstvo individuálnych foriem lesbických vzťahov a chápaní lesbizmu, variujú aj postoje žien, ktoré sa definujú ako lesby, voči tomuto filmu.
Väčšina kritík pozitívne oceňuje, že nejde o ďalší uslzený melodramatický film o žensko-ženskom vzťahu. Objavuje sa ale nielen polemika, či tento film je vôbec možné označiť ako lesbický (herečky, produkcia, režisérsky postoj, zápletka a pod.), ale aj radikálne odmietavé lesbické stanovisko k filmu. Ako príklad uvádzam úryvok Duke Marine z The New Gay:
„Po tom, čo nám v podstate povedali, že si deti lesbických alebo gejských rodičov zjavne potrebujú nájsť a vytvoriť vzťah s biologickým rodičom ´´opačného pohlavia´´ (ktorý má právo na rodičovstvo a výchovu), že gejskí alebo lesbickí rodičia odpovedajú na túto inváziu opačného pohlavia tak, že sú defenzívni, zatrpknutí a navzájom na seba útočia, že lesbická sexualita závisí od prítomnosti vizuálnych reprezentácií a náhrad za prítomnosť mužskej erekcie...a po tom, čo nám povedali, že je nevyhnutné, že sa žena inštinktívne vrhne na prvého muža, ktorý jej skríži cestu, zbožne ocení jeho skutočnú erekciu a dosiahne absolútne uspokojenie pri súloži s ním...som sa postavila a odišla preč. Tento film nie je nič iné ako dezinterpretácia ženskej sexuality… Tento film je pro-homosexuálny a orientovaný na ženy asi tak ako pornografické fantázie heterosexuálneho muža o dvoch ženách… Je protikladom všetkého pro-homosexuálneho, pro-ženského, a mal by byť protikladom všetkého, za čím si teplá a feministická komunita stojí. Dúfam, že nie som jediná, kto má tento pohľad a že sa ostatní gejovia, lesby, feministky a ich priaznivci odvrátia od tejto ´´mainstreamovej´´ degradácie našich životov.“
Podľa môjho názoru, pokiaľ vnímame film vcelku, môžeme voči nemu vzniesť výhrady, no nie ho chápať ako degradáciu lesbických životov. Ako uvádza režisérka Lisa Cholodenko, je to (jej) film, ktorý je značne subjektívny a založený na jej vnímaní sexuality. The Kids Are All Right nie je dokumentárnym filmom o sexualite (Cholodenko). Na názor, ktorý tvrdí, že film zobrazuje lesbickú sexualitu neautentickým spôsobom, je možné odpovedať otázkou: Kto určuje, akú formu a charakter má (mať) ´´autentická lesbická sexualita´´? Scény, vďaka ktorým tento názor zaznieva, je možné vnímať aj inak ako negatívne. Na začiatku filmu Jules a Nic majú spolu sex, ktorý vyzerá asi nasledovne:
Jules je pod hrubou prikrývkou a za zvukov vibrátoru uspokojuje Nic. Nic s okuliarmi na nose, s oblečenou hornou polovicou tela sedí prikrytá paplónom, opretá o čelo postele. Pritom sleduje a lakonicky komentuje gejské porno, ktoré sa premieta na obrazovke.
Táto scéna, ktorá má aj vtipné vyvrcholenie, je v mnohých recenziách označená ako typicky anti-lesbická, falocentrická a dezinterpretujúca lesbický sex. Dobrého lesbického sexu podľa takýchto názorov nie je v The Kids Are All Right veľa. Vlastne žiadny. Oproti tomuto nudnému lesbickému sexu je sex medzi mužom a ženou (medzi Paulom a jeho priateľkou Tanyou, neskôr medzi Paulom a Jules) zobrazovaný v dlhých sekvenciách ako živočíšny a šťavnatý. Vo filme je síce tento nepomer zobrazenia prítomný, no v rámci širšieho kontextu tieto scény nemusia byť urážajúce. Ak Cholodenko skutočne chcela povedať, že aj lesbický sex môže byť nudný a rutinný (v kontraste k pornografickým heterosexuálnym predstavám o ňom), že sexualita je komplikovaná a mnohorozmerná (a preto Jules a Nic pozerajú gejské porno, gejské porno sa stáva metaforou pre celý rad diskontinuitných sexuálnych túžob) a že intimita Jules a Nic sa odohráva po rokoch možno hlavne v iných chvíľach ako pri sexe (pri rozhovoroch pred zaspaním), tieto scény budeme interpretovať pozitívnejšie. Julesina nevera vo filme tiež nie je zobrazovaná ako dôsledok sexuálnej nespokojnosti alebo túžby po ´´skutočnom mužovi´´. Spúšťačom nevery je skôr emocionálna frustrácia, vyčerpanosť, pocit osamelosti a nedostatočnej realizácie.
Samozrejme, väčšina kritických reakcií sa sústreďuje na to, že Jules spí s mužom. Sinclair Sexsmith tento aspekt filmu nazýva starým klišé, resp. lesbickým trópom o žene-lesbe, ktorá spí s mužom, a film hodnotí pozitívne: „Film je úžasný. Ich vzťah (pozn. Jules a Nic) je skutočný a zasahuje nás. A áno, jedna z žien v dlhoročnom vzťahu s inou ženou spí s mužom. Toto je starý, prastarý tróp, klišé a príliš častá téma v mainstreamových filmoch, ktoré zobrazujú lesby a lesbické vzťahy...“
Najbúrlivejšie reakcie nasledovali v súvislosti so scénou, v ktorej Jules rozopne Paulovi nohavice a pri pohľade na jeho erektívny penis (nadšene?) zvolá „Well, hello!“ a s dlhým snímaním divokého sexu v mnohých polohách. To, že Jules spí s mužom, sex si užíva a označuje sa aj potom ako lesba, je možno proti jednoznačnosti bežného chápania lesbickej identity, no nie je to nič neobvyklé. Sexualita Jules je celkovo asi otvorenejšia voči mužom (hoci z filmu nevieme, či v minulosti spávala aj s mužmi, poznáme síce príbeh, ako sa obe ženy stretli, ale nevieme, ako sa identifikovali, ako presne sa vzťah medzi nimi vyvíjal a akú minulosť mali) a sama vyslovuje vetu, že sexualita je komplikovaná. Definuje a chápe sa ako lesba, hoci mnohé lesbické diváčky trvajú na tom, že technicky vzaté Jules sa musí definovať inak (skôr ako bisexuálka). Možno je Julesino chápanie sexuality neortodoxné, ale je rozhodne jedno z možných. Napokon, je to do istej miery jej rozhodnutie o vzťahu k Nic a postoj voči Paulovi (keď Paul v telefóne blúzni o novom spoločnom začiatku, ona iritovane odpovedá, že je lesba a odhadzuje telefón). To, že Jules svoju sexualitu definuje ako lesbickú, je teda svojím spôsobom aj rozhodnutie o pokračovaní vzťahu s partnerkou.
Polemická je aj otázka, či väčšinu filmu kontroluje Paul. Podľa Emily Rutherford, ktorá je vo svojej recenzii podobne kritická ako Duke Marine, odmietavá reakcia voči Paulovi zo strany Jules, absencia podpory a pochopenia detí po nevere, ako aj sila Nic zvládnuť situáciu a celkové rozuzlenie, obmedzujú Paulovu kontrolu nad filmom a divákmi. Rutherford výstižne poznamenáva:
„Avšak, ako ma upozornila priateľka, Paulova kontrola nad naratívom a nad divákmi, nie je absolútna. Fakt, že som bola zdesená počas scén, ktoré zachytávajú pomer Jules a Paula (čo je v podstate dosť veľká časť filmu), demonštruje, že účelom heterocentrického naratívu je spôsobiť, aby sa diváci cítili nepohodlne, a je dosť možné, že skutočná trápnosť týchto scén a takisto ľútosť, ktorú cítime spolu s Nic, keď zistí neveru svojej partnerky, boli dôsledne premyslené, aby nám pripomenuli, že pevné manželstvo, aféra a komplikované emócie, ktoré s nimi idú ruka v ruke, sú záležitosti, s ktorými sa spájajú silné pocity a morálne konotácie, nezávisle od sexuálnej orientácie postáv, ktorých sa týkajú. Navyše, hoci film otvára interpretačnú možnosť, že Jules má pomer s mužom pretože (butch) Nic nie je dosť maskulínna, aby zvládla znepokojenie heterosexistickej a homofóbnej kultúry, táto možnosť je zamietnutá na konci, kedy je Paul odmietnutý ako ´´darca´´, nie ´´otec´´, a dve mamy sa zmierili dostatočne na to, aby spolu cestovali osem hodín v aute, aby odviezli svoje najstaršie dieťa na univerzitu, kde začína prvý semester. Rodina, ktorá sa lúči s Joni...nepotrebuje manžela alebo otca...“
Lesbické polemiky sa viedli aj o synovi filmovej dvojice, Laserovi, ktorého mamy ´´podozrievajú´´ z toho, že má gejský vzťah s priateľom Clayom. Kritika bola nasmerovaná hlavne proti scéne, v ktorej sa mamy snažia, aby sa im syn zdôveril s tým, že je gej (´´We will not judge you...´´) a proti zobrazeniu jeho reakcie, kedy sa Laser prekvapene a znechutene opýta, či si skutočne mysleli, že je gej. Tu je ale potrebné dodať aj to, že Laser je vo filme oproti Clayovi zobrazený ako jemnejší a citlivejší a že v scéne, v ktorej sa títo priatelia rozhádajú, ho Clay udrie a nazve ho ´´teplošom´´. Laser nie je reprezentantom hypermaskulinity. Jeho znechutenie pri rozhovore vnímam ako dosť autentické (ale nie ako odmietavé) stanovisko k homosexualite. Chápala som to tak, že je otrávený tým, že si mamy vsugerovali, že aj on je gej. Nestáva sa niekedy teplým táto ´´nadinterpretácia´´?
Dosť silná kritika, ktorá sa zamerala na The Kids Are All Right smerovala zo strany marxisticky zameraných feministiek. Táto lesbická rodina je skutočne zobrazená na spôsob slušnej, heterosexuálnej, buržoáznej bielej rodiny z južnej Kalifornie. Film reprezentuje určitý typ lesieb (umelecky založenú Jules a úspešnú intelektuálku Nic zo strednej vyššej triedy) a evokuje pokojný, takmer až ´´lifestylový´´ lesbizmus.
„Nic and Jules nosia pohodlné oblečenie, kožené náramky a strieborné šperky typické pre losangelské biele lesby z vyššej vrstvy, ale nie sú ženami z L Word... Sú chytré a zrelé...“ (Jill Dolan, The Feminist Spectator 1)
Vo filme sú iné rasy zastúpené len postavou černošky Tanye a mexického záhradníka Luisa. Aj keď sú zobrazené stereotypne, mám dojem, že Cholodenko ich takto zobrazuje práve s účelom konfrontovať nás so stereotypmi. Marxistická kritika (napr. Kathy Miriam) tiež zdôrazňuje, že Nic a Jules sú zobrazované bez kontextu s inými lesbami a stávajú sa subjektom nového poriadku. Tento film považuje za fastfood, v ktorom sú lesby tak asimilované (už nie sú tie ´´monštruózne´´ a deviantné, ale poslušné a zdisciplinované), až sú neviditeľné. Podľa tohto typu kritiky sú lesby v kapitalizme ´´konzumované sexuálne, komerčne a inak. Ako objekty maskulínnej a americkej túžby. Napriek - alebo práve pre - lesbicky identifikovanú režisérku, The Kids Are All Right je film, ktorému chýba lesbické stanovisko´´. (Kathy Miriam) Lesbická neviditeľnosť je vo filme prezentovaná aj konceptom lesbického sobášu, ktorý je podľa nej súčasťou asimilačnej politiky. Aj záverečná scéna, v ktorej sa Nic a Jules chytia v aute za ruku, je podľa tejto autorky asimilačným gestom, potvrdením jednoty nukleárnej rodiny. Podľa Kathy Miriam obraz lesbického usporiadaného vzťahu v tomto filme spôsobuje, že lesby sú neviditeľné a zanikli v dominantnom poriadku.
Napriek čiastočne opodstatnenej kritike zo strany tejto autorky mi bol oveľa sympatickejší názor Jill Dolan (Princtone), ktorá upozorňuje, že sa nedá predpisovať, čo je lesbicky správne (radikálne) a čo nesprávne:
„V roku 2010 dúfam, že aktivizmus lesbického/gejského/bi/trans/queer sociálneho hnutia si môže prisvojiť viacnásobné úsilie na viacerých frontoch. Je zúfalo nevyhnutné, aby sme si uchovali odlišné spôsoby existencie ľudí, rekonfigurovali relatívnu hodnotu sexuálnej praxe a revidovali potenciálne nové usporiadanie domácich štruktúr“. (Jill Dollan, The Feminist Spectator 2)
Takisto ako táto autorka si myslím, že The Kids Are All Right je viac ako len mainstreamová záležitosť. Pozitívne je, že otvoril polemiky o rôznych formách lesbického vzťahu a rodičovstva. Prirovnávanie tohto filmu k židovskej identifikácii s germánskou kultúrou počas tretej ríše (ktoré v jednom momente robí Kathy Miriam) je skutočne trochu prehnané. V mojom (v konečnom dôsledku pozitívnom) hodnotení filmu nezohrávalo úlohu len to, že režisérkou je žena, že táto žena je lesba a že film zachytáva lesbické ženy v zrelom veku (s herečkami, ktoré pravdepodobne nepodstúpil facelifting a okrem toho, že majú silný herecký výraz, sú krásne). Oceňovala som najmä to, že tento film hovorí o rodičovstve a rodinách lesieb. Lebo niektoré lesby sú, chcú byť alebo budú matkami.
Odkazy na diskusie, recenzie a ziny:
http://www.afterellen.com/people/2010/11/lisa-cholodenko-on-the-kids-are-all-right-high-art-and-working-on-the-l-word?page=1,2 (rozhovor s Lisou Cholodenko)
http://www.afterellen.com/movies/2010/sugarbutch-says-the-kids-are-all-right (The Lesbian who sleeps with a man trope in The Kids Are All Right, Sinclair Sexsmith)
http://bullybloggers.wordpress.com/category/pop-culture/
http://thenewgay.net/2010/08/the-kids-are-alright.html (recenzia Duke Marine)
http://feministspectator.blogspot.com/2010/07/kids-are-all-right.html (Jill Dolan o filme, blog akademičky z Princtone University)
http://feministspectator.blogspot.com/2010/08/kids-are-all-right-redux.html (Jill Dolan o filme 2, blog akademičky z Princtone University)
http://feministreview.blogspot.com/2010/07/kids-are-all-right.html (Kadi Rodriguez)
http://kmiriam.wordpress.com/2010/08/19/49/ (Accidental Lesbianism, recenzia na The Kids Are All Right, Kathy Miriam)
http://equalwrites.org/2010/07/27/movie-review-the-kids-are-all-right/ (Emily Rutherford)
http://www.independent.co.uk/arts-entertainment/films/news/the-kids-are-all-right-not-according-to-the-lesbian-lobby-2141111.html# (The kids are all right? Not according to the lesbian lobby)
http://www.huffingtonpost.com/erica-abeel/the-kids-are-all-right-bu_b_627895.html (The Kids Are Alright, but Is the Rest of America?)
http://www.huffingtonpost.com/joan-garry-/the-kids-are-all-right-no_b_659444.html (The Kids Are All Right? No Way!)
http://query.nytimes.com/gst/fullpage.html?res=9B0DE6DB1139F93AA35754C0A9669D8B63 (Meet the Sperm Donor. Modern Family Ties)
