FEMINISTKY.SK

Keď sú ženy autentické, ničia veci
June 22nd, 2021
BeFunky-collage.jpg

Až do sedemdesiatych rokov minulého storočia v Nemecku neboli prakticky žiadne režisérky. Dnes ich je proporcionálne viac ako v ktorejkoľvek inej krajine. Tento trend naštartovala éra Film Neuer Deutscher, teda Nového nemeckého kina, ktorá trvala dve dekády (1962 – 1982). Jej výsledkom je množstvo pozoruhodných nízkorozpočtových filmov od režisérov ako Harun Farocki, Rainer Werner Fassbinder, Werner Herzog či Alexander Kluge. Proti politickej a umeleckej stagnácii povojnového Nemecka (aj) v oblasti kinematografie však revoltovali aj viaceré režisérky, napríklad Helma Sanders-Brahms, Margarethe von Trotta či Helke Sander. Stali sa hnacím motorom nielen novej filmovej vlny, ale aj nemeckého ženského hnutia.


  1. Helma Sanders-Brahms


Sanders-BrahmsGermreview2.jpg


Koncom šesťdesiatych rokov sa Helma Sanders-Brahms stretla s talianskym režisérom Pierom Paolom Pasolinim, ktorý jej povedal „Ty budeš robiť filmy!“. Predtým nádejná modelka a herečka sa vďaka povzbudeniu z úst slávneho režiséra rozhodla venovať filmárčine. Štúdium však po čase prerušila. Ako povedala, chcela robiť niečo iné, opustiť študentské prostredie, ktoré bolo, najmä v tom čase, odtrhnuté od súčasnej reality. Na istý čas sa preto zamestnala v továrni, obchode a neskôr v nemocnici. Aj vďaka tejto skúsenosti začala natáčať politicky angažované filmy.


Sanders-Brahms často reflektovala napätú situáciu v spoločnosti, život mestskej robotníckej triedy a jej pocit odcudzenia spôsobený technickým pokrokom. Napríklad jej film „Gewalt“ („Násilie“) z roku 1971 zobrazoval prácu robotníkov na montážnej linke vo Fordovej továrni. Prvý film, ktorý natočila pre televíziu, zas obsahoval rozhovor s teroristkou Ulrike Meinhof, jednou z vedúcich osobností nemeckej teroristickej skupiny Frakcia červenej armády (RAF). Zásadné dielo natočila režisérka v polovici sedemdesiatych rokov a dostalo názov „Unter dem Pflaster ist der Strand“ (odkaz na populárny slogan „Sous les pavés, la plage!“, teda „Pod dlažbou je pláž“ z protestov vo Francúzsku v roku 1968).


Hlavné postavy príbehu Grischa a Heinrich pôsobia v umeleckých kruhoch a spája ich marxistické presvedčenie a sexuálna príťažlivosť. Z Grische sa však postupne stáva frustrovaná žena, uväznená vo vzťahu s otravným mizogýnom, ktorý sa pritom hlási k pokrokovým ľavicovým myšlienkam. Kým si Heinrich číta Engelsov „Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu“ a abstraktne uvažuje o emancipácii žien, Grischa sa o ňu pokúša v reálnom živote a bez partnerovej podpory.


V rámci jedného projektu sa Grischa dostáva do úzkeho kontaktu s proletárkami. Diskutuje s nimi o reprodukčných právach, zlaďovaní starostlivosti o deti so zmenami v továrni či sexuálnej slobode. Zisťuje, že sú zavalené povinnosťami, ktoré vyplývajú z dvojitého bremena. Popri tom majú neustále konflikty s mužmi doma i v práci. Ich situáciu nezlepšuje ani reštriktívna reprodukčná legislatíva. V krajine môžu interrupcie podstúpiť len ženy so samovražednými sklonmi, prípadne psychicky choré osoby.


Film svojho času oceňovalo aj nemecké ženské hnutie a definitívne potvrdil režisérkin status feministickej filmovej tvorkyne. K jeho popularite prispelo aj to, že hlavnú rolu získala feministická ikona európskeho kina Grischa Huber. Sanders-Brahms následne natočila viacero ďalších politicky angažovaných filmov a dokumentov. Zomrela pred siedmymi rokmi vo veku sedemdesiatštyri rokov.


2. Margarethe von Trotta


Margarethe_von_Trotta_The_Political_Is_Personal_600.jpg


V rovnakom čase ako Sanders-Brahms pôsobila v Nemecku Margarethe von Trotta. K filmárčine ju priviedol pobyt v Paríži, kde ju nadchla francúzska nová vlna. Ako však povedala, „bol začiatok 60. rokov a bolo veľmi nepravdepodobné, že by som sa ako žena mohla vydať touto cestou“. Po štúdiách sa jej napriek tomu podarilo nadviazať spoluprácu s režisérmi Rainerom Wernerom Fassbinderom a Volkerom Schlöndorffom (za toho druhého sa neskôr vydala).


Práve so Schlöndorffom natočila v roku 1975 svoj prvý film „Die verlorene Ehre der Katharina Blum“ („Stratená česť Kathariny Blumovej“). O dva roky neskôr už tvorila na vlastnú päsť a to spôsobovalo problémy v jej partnerskom spolužití. Manžel bol na ňu na jednej strane hrdý, no „na druhej strane sa s tým vyrovnával ťažko, najmä keď som za to začala dostávať ceny,“ zaspomínala si raz.


V roku 1981 natočila režisérka film o dvoch sestrách s názvom „Marianne a Juliane“, ktorý získal Zlatého leva v Benátkach. Pre v tom čase 39-ročnú prvú režisérku v povojnovom Nemecku šlo o prelomový moment kariéry. Aj v ďalších filmoch sa zameriavala na ženské charaktery, ich vzťahy a životy. Vášnivé diskusie vzbudil jej film „Heller Wahn“ („Čisté šialenstvo) z roku 1983 o intenzívnom priateľstve medzi ženami, ktoré vzniklo na protest proti nešťastnému manželstvu jednej z protagonistiek. „Kritici sa tohto priateľstva medzi ženami zjavne zľakli,“ uviedla von Trotta. „Niektoré kritiky boli také tvrdé a sexistické, že by tomu dnes človek len ťažko uveril. Toto priateľstvo bolo také silné, že muži naň reagovali neistotou a hnevom,“ dodala.


Nepriateľské reakcie režisérku ešte viac povzbudili v rozprávaní príbehov silných žien. Tak vznikli filmy „Hannah Arendt“ a „Rosa Luxemburg“. Spracovať osud revolucionárky Rosy Luxemburg vysvetlila takto: „Aj táto žena bola permanentne napádaná,“ vysvetlila voľbu námetu. Vo svojej tvorbe reflektovala von Trotta aj problematickú nemeckú minulosť. Film „Rosenstrasse“ z roku 2003 sa venuje zmiešaným nemecko-židovským manželstvám a boju proti nacistom v roku 1943 v Berlíne.


Režisérkine politické postoje v neskoršom období poznačila frustrácia zo spoločenského vývoja. V jednom rozhovore pre Berliner Zeitung povedala: „Toľkokrát som sa snažila zmeniť svet, no neúspešne. To neznamená, že už nevnímam, čo sa naokolo deje; stále si myslím, že by sme mali zostať odhodlaní. Len by sme podľa mňa nemali predpokladať, že sa veci zlepšia“.


3. Helke Sander


201901522_1_IMG_543x305.jpg


Režisérky Novej nemeckej vlny filmy nielen točili, ale o nich aj písali. Príkladom je Helke Sander, ktorá je považovaná aj za zakladateľku nového feministického hnutia v Nemecku. Vo svojej priekopníckej eseji z roku 1977 „Feminizmus a film“ odmietla esencialistickú myšlienku „ženského umenia“ a úlohu žien v umení videla v objavovaní svojej autenticity a narúšaní zavedeného poriadku vo všetkých sférach. Ako napísala, „inými slovami: najautentickejší akt žien dnes vo všetkých oblastiach, nielen v umení nespočíva v štandardizácii a harmonizácii vecí, ale skôr v ich ničení. Keď sú ženy autentické, ničia veci.“ Celú esej si môžete prečítať tu.


Jeden z filmov Sander si môžete pozrieť aj online. Ide o „Die allseitig reduzierte Persönlichkeit - Redupers”, príbeh slobodnej matky, ktorá žije s dieťaťom v sedemdesiatych rokoch v Západnom Berlíne.


O tom, ako sa tvorba žien z nového nemeckého kina vyvíjala a ako vôbec mohla vzniknúť, píše Julia Knight v knihe Women and the New German Cinema.


ZDROJE:

https://www.popmatters.com/under-the-pavement-lies-the-strand-2496121781.html

https://online.ucpress.edu/fq/article-abstract/44/2/34/40882/Helma-Sanders-Brahms-A-Conversation?redirectedFrom=fulltext

https://www.theguardian.com/stage/2021/may/04/under-the-pavement-lies-the-strand-grischa-huber

https://filmschoolrejects.com/beginners-guide-to-new-german-cinema/