Až do sedemdesiatych rokov minulého storočia v Nemecku neboli prakticky žiadne režisérky. Dnes ich je proporcionálne viac ako v ktorejkoľvek inej krajine. Tento trend naštartovala éra Film Neuer Deutscher, teda Nového nemeckého kina, ktorá trvala dve dekády (1962 – 1982). Jej výsledkom je množstvo pozoruhodných nízkorozpočtových filmov od režisérov ako Harun Farocki, Rainer Werner Fassbinder, Werner Herzog či Alexander Kluge. Proti politickej a umeleckej stagnácii povojnového Nemecka (aj) v oblasti kinematografie však revoltovali aj viaceré režisérky, napríklad Helma Sanders-Brahms, Margarethe von Trotta či Helke Sander. Stali sa hnacím motorom nielen novej filmovej vlny, ale aj nemeckého ženského hnutia.
Koncom šesťdesiatych rokov sa Helma Sanders-Brahms stretla s talianskym režisérom Pierom Paolom Pasolinim, ktorý jej povedal „Ty budeš robiť filmy!“. Predtým nádejná modelka a herečka sa vďaka povzbudeniu z úst slávneho režiséra rozhodla venovať filmárčine. Štúdium však po čase prerušila. Ako povedala, chcela robiť niečo iné, opustiť študentské prostredie, ktoré bolo, najmä v tom čase, odtrhnuté od súčasnej reality. Na istý čas sa preto zamestnala v továrni, obchode a neskôr v nemocnici. Aj vďaka tejto skúsenosti začala natáčať politicky angažované filmy.
Sanders-Brahms často reflektovala napätú situáciu v spoločnosti, život mestskej robotníckej triedy a jej pocit odcudzenia spôsobený technickým pokrokom. Napríklad jej film „Gewalt“ („Násilie“) z roku 1971 zobrazoval prácu robotníkov na montážnej linke vo Fordovej továrni. Prvý film, ktorý natočila pre televíziu, zas obsahoval rozhovor s teroristkou Ulrike Meinhof, jednou z vedúcich osobností nemeckej teroristickej skupiny Frakcia červenej armády (RAF). Zásadné dielo natočila režisérka v polovici sedemdesiatych rokov a dostalo názov „Unter dem Pflaster ist der Strand“ (odkaz na populárny slogan „Sous les pavés, la plage!“, teda „Pod dlažbou je pláž“ z protestov vo Francúzsku v roku 1968).
Hlavné postavy príbehu Grischa a Heinrich pôsobia v umeleckých kruhoch a spája ich marxistické presvedčenie a sexuálna príťažlivosť. Z Grische sa však postupne stáva frustrovaná žena, uväznená vo vzťahu s otravným mizogýnom, ktorý sa pritom hlási k pokrokovým ľavicovým myšlienkam. Kým si Heinrich číta Engelsov „Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu“ a abstraktne uvažuje o emancipácii žien, Grischa sa o ňu pokúša v reálnom živote a bez partnerovej podpory.
V rámci jedného projektu sa Grischa dostáva do úzkeho kontaktu s proletárkami. Diskutuje s nimi o reprodukčných právach, zlaďovaní starostlivosti o deti so zmenami v továrni či sexuálnej slobode. Zisťuje, že sú zavalené povinnosťami, ktoré vyplývajú z dvojitého bremena. Popri tom majú neustále konflikty s mužmi doma i v práci. Ich situáciu nezlepšuje ani reštriktívna reprodukčná legislatíva. V krajine môžu interrupcie podstúpiť len ženy so samovražednými sklonmi, prípadne psychicky choré osoby.
Film svojho času oceňovalo aj nemecké ženské hnutie a definitívne potvrdil režisérkin status feministickej filmovej tvorkyne. K jeho popularite prispelo aj to, že hlavnú rolu získala feministická ikona európskeho kina Grischa Huber. Sanders-Brahms následne natočila viacero ďalších politicky angažovaných filmov a dokumentov. Zomrela pred siedmymi rokmi vo veku sedemdesiatštyri rokov.
2. Margarethe von Trotta
V rovnakom čase ako Sanders-Brahms pôsobila v Nemecku Margarethe von Trotta. K filmárčine ju priviedol pobyt v Paríži, kde ju nadchla francúzska nová vlna. Ako však povedala, „bol začiatok 60. rokov a bolo veľmi nepravdepodobné, že by som sa ako žena mohla vydať touto cestou“. Po štúdiách sa jej napriek tomu podarilo nadviazať spoluprácu s režisérmi Rainerom Wernerom Fassbinderom a Volkerom Schlöndorffom (za toho druhého sa neskôr vydala).
Práve so Schlöndorffom natočila v roku 1975 svoj prvý film „Die verlorene Ehre der Katharina Blum“ („Stratená česť Kathariny Blumovej“). O dva roky neskôr už tvorila na vlastnú päsť a to spôsobovalo problémy v jej partnerskom spolužití. Manžel bol na ňu na jednej strane hrdý, no „na druhej strane sa s tým vyrovnával ťažko, najmä keď som za to začala dostávať ceny,“ zaspomínala si raz.
V roku 1981 natočila režisérka film o dvoch sestrách s názvom „Marianne a Juliane“, ktorý získal Zlatého leva v Benátkach. Pre v tom čase 39-ročnú prvú režisérku v povojnovom Nemecku šlo o prelomový moment kariéry. Aj v ďalších filmoch sa zameriavala na ženské charaktery, ich vzťahy a životy. Vášnivé diskusie vzbudil jej film „Heller Wahn“ („Čisté šialenstvo) z roku 1983 o intenzívnom priateľstve medzi ženami, ktoré vzniklo na protest proti nešťastnému manželstvu jednej z protagonistiek. „Kritici sa tohto priateľstva medzi ženami zjavne zľakli,“ uviedla von Trotta. „Niektoré kritiky boli také tvrdé a sexistické, že by tomu dnes človek len ťažko uveril. Toto priateľstvo bolo také silné, že muži naň reagovali neistotou a hnevom,“ dodala.
Nepriateľské reakcie režisérku ešte viac povzbudili v rozprávaní príbehov silných žien. Tak vznikli filmy „Hannah Arendt“ a „Rosa Luxemburg“. Spracovať osud revolucionárky Rosy Luxemburg vysvetlila takto: „Aj táto žena bola permanentne napádaná,“ vysvetlila voľbu námetu. Vo svojej tvorbe reflektovala von Trotta aj problematickú nemeckú minulosť. Film „Rosenstrasse“ z roku 2003 sa venuje zmiešaným nemecko-židovským manželstvám a boju proti nacistom v roku 1943 v Berlíne.
Režisérkine politické postoje v neskoršom období poznačila frustrácia zo spoločenského vývoja. V jednom rozhovore pre Berliner Zeitung povedala: „Toľkokrát som sa snažila zmeniť svet, no neúspešne. To neznamená, že už nevnímam, čo sa naokolo deje; stále si myslím, že by sme mali zostať odhodlaní. Len by sme podľa mňa nemali predpokladať, že sa veci zlepšia“.
3. Helke Sander
Režisérky Novej nemeckej vlny filmy nielen točili, ale o nich aj písali. Príkladom je Helke Sander, ktorá je považovaná aj za zakladateľku nového feministického hnutia v Nemecku. Vo svojej priekopníckej eseji z roku 1977 „Feminizmus a film“ odmietla esencialistickú myšlienku „ženského umenia“ a úlohu žien v umení videla v objavovaní svojej autenticity a narúšaní zavedeného poriadku vo všetkých sférach. Ako napísala, „inými slovami: najautentickejší akt žien dnes – vo všetkých oblastiach, nielen v umení – nespočíva v štandardizácii a harmonizácii vecí, ale skôr v ich ničení. Keď sú ženy autentické, ničia veci.“ Celú esej si môžete prečítať tu.
Jeden z filmov Sander si môžete pozrieť aj online. Ide o „Die allseitig reduzierte Persönlichkeit - Redupers”, príbeh slobodnej matky, ktorá žije s dieťaťom v sedemdesiatych rokoch v Západnom Berlíne.
O tom, ako sa tvorba žien z nového nemeckého kina vyvíjala a ako vôbec mohla vzniknúť, píše Julia Knight v knihe Women and the New German Cinema.
ZDROJE:
https://www.popmatters.com/under-the-pavement-lies-the-strand-2496121781.html
https://www.theguardian.com/stage/2021/may/04/under-the-pavement-lies-the-strand-grischa-huber
https://filmschoolrejects.com/beginners-guide-to-new-german-cinema/