FEMINISTKY.SK

Jedenásteho septembra do Bratislavy po prvý raz zavíta legendárna americká avantgardná skladateľka, performerka, vizuálna umelkyňa, režisérka, priekopníčka multimediálnych performancií a elektronickej hudby Laurie Anderson. Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu je síce vypredané, ale prinášame vám aspoň výber (podľa nás) najzaujímavejších momentov z jej tvorby.

Subverzívna Sibyla postpunkovým imidžom Virginie Woolf už od neskorých šesťdesiatych rokov minulého storočia experimentuje, posúva hranice umenia a s humorom i pokorou nastavuje zrkadlo spoločnosti. Dlhodobo skúma vplyv technológií na medziľudské vzťahy a komunikáciu a pre jej tvorbu je preto príznačný vzťah zvuku, slova a hlasu.

Medzi jej najznámejšie diela patrí napríklad experimentálna symfónia pre autoklaksóny Automotive (1969), performancia Duets on Ice (prvýkrát v roku 1972 v NY), v rámci ktorej hrá na „páskových“ husliach a stojí v korčuliach na kockách ľadu, či fotografie k projektu Fully Automated Nikon dokumentujúce otravných chlapov na ulici a tematizujúce tzv. male gaze.

Za zmienku určite stojí umelkynin debutový štúdiový album Big Science (1982), ktorý vznikol po nečakanom úspechu dnes už kultového hitu O superman z roku 1981. Anderson ho nahrala na chodbe a k nečakanej sláve mu dopomohol britský legendárny hudobný objaviteľ talentov John Peel. Doska reaguje na ponurú atmosféru 80. rokov 20. storočia, nekonečné zbrojenie, konzervatívnosť a technokraciu reaganistického kabinetu. Okrem „supermana“ odporúčame najmä nadčasové, futurulogické songy ako From the Air a Let X = X a It Tango.

Po najpopovejšom albume Mister Heartbreak (1984) nasledoval ďalší zaujímavý počin: projekt Personal Service Announcements, ktorý sa vysielal na MTV a VH1. Umelkyňu poprosili o vytvorenie promo videoklipu k albumu Strange Angels (1989), z čoho napokon vznikla séria video komentárov o ekonomickom vykorisťovaní žien, štátnom dlhu či o výdavkoch na zbrojenie USA. Anderson priznala, že rastúca konzervatívnosť americkej spoločnosti ju ženie k hlbšiemu záujmu „o politiku popkultúry”. „Chcem vedieť, čo je hnacím motorom, čo túto kultúru ženie stále viac doprava... Umenie, ktoré sa mi najviac páči, a umenie, ktoré sa snažím robiť, pomáha ľuďom žiť tento život čo najlepšie... Znamená to venovať sa túžbam, lžiam a snom toho, čo sa tak snobsky označuje za nízku kultúru,“ vysvetlila Anderson.

https://www.youtube.com/watch?v=yWcpWiZY-eg

Jej novší projekt The End of the Moon (2004) vznikol ako výsledok pobytu v NASA. Ide o ďalšiu z radu sociálno-kritických performancií, ktorá reflektuje americkú spoločenskú klímu po 11. septembri s dôrazom na tému spoločenskej monolitizácie. Anderson v rámci projektu tematizuje napätie medzi vedou a umením, exkluzívnosťou a inkluzívnosťou týchto dvoch oblastí. Ako umelkyňa interaguje s vedeckou autoritou, ktorá bola historicky doménou bielych, euroamerických mužov. Na pódiu vytvára naratív, ktorý kombinuje ľudské, technologické a zvieracie motívy a odkazuje na akýsi kyborgský systém narúšajúci tradičné ponímanie vedy ako prepojenia výskumu a vojensko-priemyselného komplexu.

Anderson má na konte početné spolupráce s avantgardnými umelcami*kyňami, spisovateľ(ka)mi či vynálezy hudobných nástrojov ako napríklad už spomínaných huslí s páskovým sláčikom, hovoriacej tyčky (skoro dvojmetrový MIDI kontrolér) a rôznych hlasových filtrov.

V nedávnom dokumentárnom filme Sestry s tranzistormi (Sisters with Transistors, 2020) kladie Laurie Anderson provokatívnu otázku: „Ako z kánonu vážnej hudby vyženiete diabla mizogýnie?“ Po krátkej pauze odpovedá: „S dvoma oscilátormi, gramofónom a kazetovým delayom“.

Toľko malé okienko do širokorozchodnej tvorby Laurie Anderson. Odporúčame ho otvoriť dokorán.

ZDROJE:

https://vivamusica.sk/laurie-anderson/

https://www.theartstory.org/artist/anderson-laurie/

https://jadtjournal.org/2016/05/27/moonwalking-with-laurie-anderson-the-implicit-feminism-of-the-end-of-the-moon/

Dokument Sisters with transistors je k dispozícii aj online.