FEMINISTKY.SK

Inscenovať život Sylvie Plath a naviac ho inscenovať ako jeden zo životov umeleckých osobností 21. storočia (ako si svoj zámer vytýčil režisér Jan Horák v trilógii drám o Fernandovi Célinovi, Jukiovi Mišimovi a napokon Sylvii Plath) je náročná úloha. S Plath vyrastala a dospievala vari každá a každý, kto náruživo číta. Niektoré jej básne sú notoricky známe: na Slovensku ich pred dvomi dekádami jednej generácii sprostredkovala Jana Tóthová, speváčka skupiny Tornádo Lue. Okrem časti jej básnickej tvorby vyšiel v českom preklade aj román Pod skleněným zvonem (1963, česky 1996) a výber z denníkov.

V anotácii inscenácie Manželka publikovaného básníka sa píše, že inscenačný kolektív nechcel vytvoriť „životapisnou poctu autorce“. To je v poriadku. Predstaviť Plath ako v zásade tragickú postavu a ako nesmierne talentovanú poetku sa už podarilo prekladateľke jej poézie do slovenčiny Mile Haugovej. Podobný rámec dali dielu Plath aj české preklady Jana Zábranu. Celkom určite bolo načase začať čítať osobnosť a dielo Sylvie Plath v Česku aj na Slovensku nanovo. (Cestu k Plath si začali hľadať aj nové generácie českých prekladateliek a prekladateľov, konkrétne v zbierke Noční tance /2002/.)

Aké čítanie Plath teda prináša nová inscenácia Studia hrdinů Manželka publikovaného básníka? Inscenácia sa odohráva medzi realitou a snom a scéna spolu s premenlivými kostýmami to výborne evokuje. Aj Pavlína Štorková v takmer dvoch hodinách monodrámy podáva obdivuhodný výkon – obdivuhodný ani nie tak kvôli rozsahu registra rôznych polôh Sylvie Plath (ten je pomerne obmedzený), ale kvôli nepoľavujúcej expresivite svojho hereckého prejavu. Samotná výpoveď o Plath je však prinajlepšom rozpačitá, prinajhoršom celkom nevydarená. I navzdory momentom, ktoré v inscenácii fungujú, sa však prikláňam skôr k druhému, príkrejšiemu hodnoteniu Manželky.

Dôvodom je skutočnosť, že Plath sa z inscenácie javí hlavne ako hlúpa a povrchná lapačka mužov, príliš zorganizovaná mladá žena, ktorá chce mať všetko a za predstavou svojho úspechu smeruje rovnako naivne ako cieľavedomo. Prevažujú odkazy na vzťah s matkou, ktorý je stereotypne interpretovaný ako nenávistný. Otec, ktorého smrť v ranom veku Plath veľmi zasiahla, nemá v replikách Plath takmer žiadne miesto. Na scéne pokrytej napodobneninami medových plástov je ho však plno. Otec Sylvie Plath, včelár a výskumník v oblasti včelárstva, tak vlastne tvorí celý svet poetky.

A potom je tu samozrejme Ted Hughes, básnik, ktorého manželkou sa Plath stala. Akoby sa dôraz na sexualitu Plath a jej rôznych partnerov mal nakoniec dočkať naplnenia práve v postave Teda Hughesa. Ten sa na scéne aj tri razy objaví. V dvoch krátkych mĺkvych výstupoch na kraji scény si mladý muž pripravuje gitaru, efekty a reproduktor. Jeho tretí výstup je aj záverom inscenácie. Asi päť minút búšenia do gitary, noisových efektov a deklamovania (pravdepodobne básne Plath Slová) vyplní priestor hlukom. Po scéne som si v duchu povedala: A takto tvoriví muži kazia život tvorivým ženám.

Na javisku vidno a počuť aj Plath, ktorá je uveriteľná. Momenty neurotickej sebaanalýzy, ktoré by sa dali predstaviť aj ako viac odťažité, neprežívané, racionálne, však častejšie gradujú do nejakého zobrazenia šialenstva. Niežeby u Plath neexistovalo, no na tomto javisku je ho dajako veľa.

Jan Horák, autor hry a režisér v jednom, Plath určite nepostavil pomníček. Čo však táto groteskná Plath, ktorá sa stáva viac predmetom jeho ironizovania než pochopenia, má vôbec povedať publiku, neviem. S Plath nie je nutné empatizovať, netreba ju ľutovať, ani glorifikovať. Je však dobré ju čítať a chápať ako nesmierne produktívnu a pracovitú autorku. Takto však režisér Plath nechápe – už v samotnej anotácii píše o „nevelkém díle“ poetky. Toto nepochopenie ústi do toho, že Horák zo svojho čítania Plath celkom vynecháva jej poéziu. Tá sa v hre – až na záverečnú scénu, kde je recitovaná či kričaná ústami muža – vôbec neobjavuje.

Ak chcel Horák, ako sa píše v anotácii, ilustrovať „skutečnost, že skuteční umělci se málokdy jako umělci rodí“, nemusel hyperbolizovať to, čo nazýva „naivně trucovitou podobou“ rozhodnutia Plath stať sa umelkyňou. Mohol sa zamerať na to, ako dôsledne sa Plath učila analyzovať básne, ich formu a ako potom sama vedome básnické formy, ktorým porozumela, využívala v svojej poézii. Mohol predstaviť Plath, ktorá niekoľkokrát prepisuje báseň, zas a znova.

Jan Horák v Manželke publikovaného básníka prevrátil existujúci mýtus Sylvie Plath naruby. Predpokladaná tragickosť sa obracia v svoj opak a inscenácia miestami kreslí karikatúru. Styčných bodov s autorkou a osobou Plath je v nej, domnievam sa, málo. Možno je napokon inscenácia viac reakciou na prevažujúcu recepciu a mýtus Sylvie Plath, než uchopením jej osobnosti a diela. Recepčné kyvadlo sa v nej vychýlilo z jedného extrému do druhého. Na triezvejší prístup, ktorý by Sylviu Plath predstavil ako zanovitú a určite aj trochu protivnú osobu, no zároveň nesmierne životaschopnú a plodnú autorku, si tak musíme počkať.

Manželka publikovaného básníka. Studio Hrdinů, Praha. Autor a réžia: Jan Horák. Hrá: Pavlína Štorková. Písané z premiéry 19. 5. 2022.

Ľubica Kobová