FEMINISTKY.SK

Martha Gellhorn – vojnová korešpondentka, ktorá popísala 20. storočie
March 9th, 2022
275095664_4728067970652133_6124543428829396474_n.jpg

Ak by Martha Gellhorn žila, pravdepodobne by sa práve teraz nachádzala v epicentre vojny na Ukrajine. A my by sme pozorne sledovali, čo o nej táto žena, ktorá informovala o prakticky všetkých významných svetových konfliktoch od tridsiatych rokov minulého storočia, píše. Marta Gellhorn však už nežije a tak si môžeme „len“ prečítať knihu o jej pôsobení. Nová publikácia „Päť výletov do pekla“ v preklade Kristíny Karabovej mapuje desaťročia práce slávnej reportérky, ktoré malo nezanedbateľný vplyv na množstvo oblastí – od americkej domácej politiky počas hospodárskej krízy, cez charakter vojnovej žurnalistiky až po postavenie žien v „mužskom svete“.


Gellhorn sa narodila v roku 1908 v St. Louis v Missouri ako dcéra americkej sufražetky a spoluzakladateľky Národnej ligy voličiek žien Edny Fischel Gellhorn a gynekológa nemeckého pôvodu Georgea Gellhorna. Túžila stať sa zahraničnou spravodajkyňou a ako dvadsaťdejenročná sa presťahovala do Paríža, odtiaľ Spolkovému zväzu núdzovej pomoci podávala správy o živote textilných robotníkov. Istý čas pracovala v parížskej kancelárii United Press, no keď podala trestné oznámenie za sexuálne obťažovanie, prepustili ju.


Po návrate domov pracovala pre Federálnu správu pre núdzovú pomoc (FERA), ktorú vytvoril Franklin D. Roosevelt v čase Veľkej hospodárskej krízy. Cestovala po Spojených štátoch a informovala verejnosť o devastačnom vplyve krízy. Rozprávala sa s bežnými ľuďmi, opisovala ich strádanie, stratu zamestnania, ale aj život na ulici. Nebola však len tichou pozorovateľkou ťažkých osudov. V Idahu napríklad podnietila skupinu robotníkov k tomu, aby rozbili okná kancelárie FERA (pre ktorú v tom čase pracovala) s cieľom pritiahnuť pozornosť na skorumpovaného šéfa skupiny. Po tejto intervencii prišla o prácu.


Ernesta Hemingwaya stretla na Floride v roku 1936, keď pripravovala reportáž o španielskej občianskej vojne. Hemingway Španielsko miloval, preto sa doň rozhodli vycestovať spoločne. Výjazdov, ktoré Gellhorn následne absolvovala, bolo požehnane. Hneď po návrate zo Španielska informovala z Nemecka o vzostupe Adolfa Hitlera.


Na začiatku štyridsiatych rokov sa Hemingway a Gellhorn zosobášili. Spisovateľ však stále viac trpel jej neprítomnosťou. Bol zvyknutý na to, že ženy ho adorujú a obskakujú, čo rozhodne nebol prípad zaneprázdnenej vojnovej korešpondentky. Hemingway sa ocitol v pozícii večného čakateľa na návrat manželky zo vzrušujúcich zahraničných ciest. Keď Gellhorn v roku 1943 odišla z ich spoločného domu v Havane, aby pokryla udalosti na talianskom fronte, vyštekol na ňu „Si vojnová dopisovateľka alebo manželka v mojej posteli?“.


V čase, keď Hemingway utápal svoj spisovateľský blok a smútok v alkohole, sa Gellhorn podarilo dostať do Normandie. Koniec vojny bol na spadnutie a to, že ide o historický moment, bolo jasné aj Hemingwayovi. Ten sa napokon tiež zmobilizoval, vycestoval do Francúzska, no k vojnovému epicentru sa mu nepodarilo priblížiť. Gellhorn zvolila inú taktiku. Skryla sa v lodi, ktorá viezla ošetrujúci personál a vydávala sa za nosičku ranených. 6. júna 1944, teda v deň D, bola jedinou ženou, ktorá pristála na pobreží v Normandii. Podarilo sa jej detailne popísať vojnové besnenie a bola členkou prvej novinárskej skupiny, ktorá sa prihlásila z koncentračného tábora Dachau po tom, ako ho 29. apríla 1945 oslobodili americké jednotky. „Sledovala som vojnu všade, kde som sa k nej mohla priblížiť,“ povedala raz.


Koniec vojny znamenal aj koniec vzťahu dvojice. Iniciátorkou rozchodu bola Gellhorn. Po piatich rokoch spolužitia mala plné zuby Hemingwayových majetníckych a násilníckych prejavov. Zároveň odmietala žiť v jeho tieni. Ako raz podotkla, „Prečo by som mal byť poznámkou pod čiarou v živote niekoho iného?“.


Aj v nasledujúcich rokoch žila Gellhorn svojou prácou. Keď sa dopočula o nejakej vojenskej operácii alebo o konflikte, ihneď telefonovala svojim spolupracujúcim. Rozhovory vraj začínala poznámkou „Cítim potkaní smrad“. Legendárne boli aj jej bonmoty a historky zo súkromia a práce. Pre „nemiestne správanie“ ju vraj raz vyhodili z obchodného domu: nemala problém zapáliť si cigaretu, prípadne sa nahlas pohoršovať nad upútavkami k filmom. Pamätné bolo aj jej stretnutie s Johnom F. Kennedym na jeho inaugurácii, ktoré komentovala slovami „Do riti. Ešte zo mňa urobí štátnu tajomníčku.“


V nasledujúcich rokoch Gellhorn pokrývala vojnu vo Vietname a arabsko-izraelské konflikty a ako dôchodkyňa sa venovala občianskym vojnám v Strednej Amerike. V roku 1989 informovala ako osemdesiatročná o Panamskej invázii. Záujem o vojenskými konfliktmi postihnutú a menej privilegovanú časť populácie ju sprevádzal počas celej kariéry. „Vždy sa mi páčila Tolstého ostrá poznámka, že vlády sú znôžkou mužov, ktorí páchajú násilie na nás ostatných,“ napísala v úvode zbierky svojich reportáží s názvom „Tváre vojny“ z roku 1986. „Teraz si však myslím, že starý Rus bol prorok," dodala.


V deväťdesiatych rokoch vyhlásila, že na pokrytie balkánskych konfliktov je „príliš stará“. Na zahraničnú cestu sa poslednýkrát vydala v roku 1995. Jej výsledkom bola správa o chudobe v Brazílii, ktorú napísala z posledných síl a neschopná čítať po sebe rukopisy. Po šesťdesiatich rokoch turbulentnej kariéry spomalila pracovné tempo neochotne, pre zdravotné problémy. Tri roky po návšteve Brazílie spáchala v Londýne samovraždu.


Od roku 1999 sa na jej počesť udeľuje Cena Marthy Gellhornovej za žurnalistiku.


Päť výletov do pekla si teraz môžete predobjednať so zľavou 20 %.


Seriál Hemingway z minulého roka sa venuje aj vzťahu spisovateľa s Marthou Gellhorn. Vrelo odporúčame.


ZDROJE:

https://www.theguardian.com/culture/2019/sep/03/martha-gellhorn-blue-plaque-us-war-correspondent

https://www.newyorker.com/news/letter-from-the-uk/a-memorial-for-the-remarkable-martha-gellhorn

https://dennikn.sk/2561837/co-prekladas-kristina-karabova-o-potulkach-s-gellhornkou/