Po takmer dvoch mesiacoch od vypuknutia okupačných akcií, ktoré sa postupne rozšírili do 100 amerických miest a 81 krajín sveta, sa začína pôvodne monolitická masa „99 percent“ postupne diverzifikovať. Počiatočnú, pomerne vágne formulovanú nespokojnosť so status quo, nahrádzajú špecifickejšie artikulované požiadavky rôznorodých skupín. Jednou z nich je aj feministický tábor, ktorý hovorí o nedostatočnej reprezentácii žien a ich požiadaviek v rámci formujúceho sa hnutia.
Koho a čo reprezentuje okupačné hnutie?
Mohlo by sa zdať, že nerovnaký spôsob prezentácie mužov a žien je v porovnaní s ďalšími témami, ktoré sa týkajú „ženskej otázky“, len okrajovou záležitosťou. No práve posledné menované, teda prezentovanie žien ako estetického doplnku hnutia, vyvoláva v hnutí aj mimo neho hlasné protichodné reakcie. Niektorí tvrdia, že stránky ako Hot Chicks of Occupy Wall Street sú otvoreným a odsúdeniahodným sexizmom (napr. iniciatíva Feminist Peace Network), iní ich vnímajú len ako nevinnú motiváciu zúčastniť sa protestov. Isté je, že od vzniku okupačného hnutia sa už vyskytli problémy so sexuálnym obťažovaním a dokonca bolo hlásených niekoľko prípadov znásilnenia žien. Viaceré ženské iniciatívy tak vznikli práve na základe toho, že sa negatívne vymedzili voči podobným praktikám. Čo je teda jadrom programov feministických skupín?
Formovanie a program feministických skupín
Podobne ako pri pohľade na celé okupačné hnutie, ani pri jeho feministických vetvách nemožno nájsť jednotné (názorové, etnické či teritoriálne) ukotvenie. Silnejúca feministická odozva však vychádza zo základného presvedčenia, že práve ženy sú najviac postihnuté ekonomickou, politickou a ekonomickou nespravodlivosťou. Ženské iniciatívy v rámci hnutia konkrétne upozorňujú na fakt, že hoci tvoria ženy nadpolovičnú väčšinu už spomínaných 99 percent, ich problémy sú často bagatelizované alebo vnímané len ako podružné aspekty všeobecne nespravodlivého systému. Nemenej sa spomínajú problémy ako prekarizácia práce žien, dvojité bremeno (teda zosúlaďovanie domácnosti a povolania), či reprodukčné práva.
Od týchto problémových oblastí sa následne odvíja spoločná myšlienka feministických skupín – útlak žien by sa mal stať, vzhľadom na jeho najintenzívnejšie dopady na 51-percentnú skupinu obyvateľstva, pomyselnou „kritickou základňou“, na ktorej by mal vyrastať program hnutia. Sú teda celosvetové okupačné protesty feministickým hnutím podobným tomu, ktoré sa odohralo pred 40 rokmi? A dá sa vôbec táto otázka zodpovedať, vzhľadom na celkové nejasné vymedzenie cieľov hnutia a jeho všeobsiahle ambície?
Čo chce okupovať okupačné hnutie?
S odstupom niekoľkých týždňov možno povedať, že iniciatíva „We are the 99 percent“ bola od začiatku prezentovaná ako masová a nákazlivá vzbura „spravodlivo rozhorčených“ voči chamtivému a príživníckemu bankovému sektoru. Hnutie teda od jeho vzniku sprevádzal morálny diskurz, ktorý jednoznačne identifikoval hlavného vinníka a ktorý vyvolal prudké čiernobiele emócie. Napokon, aj samotný názov, ktorý je kvantitatívnym vyjadrením nespokojnej masy, možno chápať ako zdôvodnenie morálneho práva väčšiny na boj proti sociálnej nespravodlivosti.
Na tejto situácii sú z môjho pohľadu pozoruhodné dve veci. Prvou je postupná konkretizácia kritizovaného subjektu, ktorému bol následne pripísaný morálny rozmer. Druhá sa týka toho, ako sa tieto okupačné nálady a postoje prejavujú v okruhu feministickej iniciatívy. Nechcem sa pritom zaoberať možnými námietkami voči na prvý pohľad esencialistickému vymedzeniu vznikajúceho ženského hnutia. Tie by boli, aj vzhľadom na jeho krátku históriu, prvoplánovým popretím jeho potenciálu. Rovnako by bolo predčasné diskutovať o tom, či hnutie prihliada na požiadavky všetkých žien bez ohľadu na ich kultúrnu, sociálnu a etnickú príslušnosť (svoje špecifické požiadavky začínajú formulovať napr. čierne ženy). Zaujíma ma skôr formovanie stratégie feministickej okupačnej vetvy, ktorá nápadne pripomína feministický diskurz zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia.
Kritici rýchlokvasených okupačných bojov (k dispozícii je napr. veľmi kvalitná esej o okupačnom hnutí Rossa Wolfeho) v podstate tvrdia, že obviňovanie skupín jednotlivcov zo sociálnej nespravodlivosti a korporátnej nenažranosti zakrýva podstatu problému – títo jednotlivci totiž podľa nich len napĺňajú svoje sociálne úlohy, ktoré konštituuje systém kapitalizmu. Navyše na to, aby človek zistil, že lakomstvo nie je dedičnou výbavou poctivého trhového podnikania, nemusí čítať rovno Marxov Kapitál. Postačia mu na to aj pasáže z diel klasikov ako napr. Max Weber, podľa ktorého je kapitalizmus vo svojej podstate racionálny systém, ktorý nepodlieha podobným pudom. Podrobnejšia analýza tohto vývoja a chápania zdroja útlaku by však bola námetom na dlhšiu a odbornejšiu štúdiu.
Feministické okupácie: druhá šanca na oslobodenie od útlaku?
Druhým zaujímavým aspektom okupačného hnutia je pokus o nastolenie feministickej kritickej perspektívy, ktorá sa – ako sa dnes zdá – odvíja od rodovej sebareflexie hnutia. Podľa jednej z feministických skupín Feminists Occupy London je cieľom podobných iniciatív bojovať nielen proti kapitalistickému, ale zároveň patriarchálnemu útlaku, keďže obe tieto mocenské štruktúry sú vzájomne prepojené. Podľa skupiny Occupy Patriarchy je kapitalizmus priamo zodpovedný za vykorisťovanie žien a pojem patriarchát slúži na odkrytie štrukturálnej povahy ženského útlaku. Schopnosť kapitalizmu reprodukovať sa podľa tejto skupiny priamo závisí od ženskej práce, ktorá produkuje nadhodnotu. Podobných príkladov by sa v rámci vznikajúcich prúdov dalo nájsť oveľa viac. Dôležité však je, že pri presadzovaní svojich myšlienok siahajú po schéme „kapitalizmus plus patriarchát“, ktorú dnes viaceré teoretičky označujú za prekonaný projekt marxistického feminizmu.
Je pravda, že už päťdesiat rokov pred vznikom súčasného okupačného hnutia bol na stole projekt kritiky kapitalistického patriarchátu, ktorý so súčasným hnutím spájajú nielen ciele, ale aj historické kulisy. Formujúce sa masové ženské hnutie sa pokúšalo identifikovať vzťahy nadvlády týkajúce sa všetkých žien. Práve v tomto období sa začal prvýkrát prerokúvať explanačný potenciál systému „kapitalizmus plus patriarchát“, ktorého sebavedomou ambíciou bolo podať najadekvátnejší popis súčasnej štruktúry spoločnosti vo vzťahu k postaveniu žien. Medzi jeho významné propagátorky patrí napr. Zillah Eisenstein, ktorej Kapitalistický patriarchát a dôvody pre socialistický feminizmus je takpovediac manifestom tohto chápania, alebo Heidi Hartmann.
V súvislosti so súčasným okupačným hnutím treba zároveň pripomenúť, že koncept „kapitalizmus plus patriarchát“ nebol len abstraktným cvičením feministických teoretičiek. Má za sebou aj svoju cennú historickú skúsenosť v podobe práce talianskej skupiny Lotta femminista (v preklade Feministický zápas). Tá vnímala prienik systémov kapitalizmu a patriarchátu ako obraz svojej každodennej situácie a iniciovala jednu z najradikálnejších kampaní žien za rovnoprávnosť. Vlna medzinárodných kampaní Wages for Housework (Mzdy za prácu v domácnosti) bola rezolútnou požiadavkou žien dostávať mzdu za prácu v domácnosti, ktorá v podstate vychádzala z redefinície tradičného marxistického chápania produktívnej a neproduktívnej práce. Ženská neplatená práca v domácnosti sa tu chápe ako zdroj nadhodnoty v zmysle tradične chápanej produktívnej práce, na základe čoho vzniká nárok na jej finančné ohodnotenie.
Ako raz napísala Barbara Ehrenreich (ktorá mimochodom v rámci okupačného hnutia zaujímavo reflektuje problém bezdomovectva), „Model kapitalizmus plus patriarchát popisoval takmer celý svet. A ten fungoval tak hladko a usporiadane ako newtonovský vesmír. Bola to krásna myšlienka. Dnes, len o pár rokov neskôr, si už málokto trúfne na tak rozsiahle teoretické syntézy.“ Feministická okupačná vetva sa formuje práve v týchto dňoch a jej program a stratégia vzniká skôr v uliciach na protestných akciách ako v študovniach za písacími stolmi. Možno už čoskoro pribudnú k dvojfarebným schémam na spôsob kapitalistického patriarchátu a neurčitým iniciatívam ako napr. Code Pink: Women for peace také, ktoré adekvátnejšie popíšu súčasnú štruktúru útlaku. To je však podmienené viacerými krokmi.
Predovšetkým treba začať nazývať veci ich pravými menami, čo znamená zabudnúť na lakomých bankárov a korporácie a hovoriť o globálnom kapitalistickom vykorisťovaní. Rovnako je potrebné chápať útlak žien v jeho súčasnej historickej špecifickosti. Mám na mysli fakt, že žijeme v dobe, v ktorej dochádza k premene tradičných rodinných štruktúr (slobodné matky, queer rodičovstvo a pod.) a k zmene vzťahu žien k trhu práce (B. Ehrenreich napr. uvádza zvyšujúci sa vstup žien do zamestnania podmienený potrebou ženského prijímu, znižujúce sa množstvo domácich prác zamestnaných žien). A napokon, možnosť hnutia dosiahnuť zásadnejšie zmeny je podmienená jeho radikalizáciou v zmysle vytvorenia konkrétneho programu zásadnej spoločenskej transformácie. A možno práve vtedy budeme môcť povedať, že toto hnutie, s rodovou perspektívou ako jeho integrálnou súčasťou, má potenciál stať sa niečím viac ako len medzinárodným pouličným karnevalom.
