FEMINISTKY.SK

Prinášame prepis prejavu filozofky a aktivistky Ľubice Kobovej, ktorý zaznel počas včerajšieho pražského pietneho pochodu za reprodukčné, ženské a ľudské práva v Poľsku.

Správa o smrti Izabely z poľského mestečka Pszczyna ma zastihla – ako inak – nepripravenú. Minulý pondelok som sa mala zísť na káve so svojou kamarátkou Gośkou z Wroclawy, keď mi na poslednú chvíľu napísala: „Ľuba, prines so sebou červenú a čiernu fixku. Keď sa uvidíme, vysvetlím prečo.“ Stretli sme sa, kúpili fixky a neskôr Gośka na kus kartónu napísala: „Už ani o jednu viac! Za legálne interrupcie!“ A ceduľu zaniesla pred poľskú ambasádu na Malej strane.

Ako dnes, po mnohých protestoch, už všetky a všetci vieme, ochranka ambasády všetky kritické odkazy zo svojho plota takmer okamžite odstraňuje. Konfrontácii so skutočnosťou, že v Poľsku zomrela žena preto, lebo jej život v očiach poľského štátu nemá cenu, však poľská reprezentácia neujde.

Spoločne si dnes pripomíname 30-ročnú Izabelu, ktorá zomrela 22. septembra tohto roku. Život každého človeka je jedinečný. Izabela sa však pridáva k radu žien, ktoré zomierali – a naďalej zomierajú – preto, lebo im nebola poskytnutá dostatočná zdravotná starostlivosť. Zomierajú, lebo – ako v prípade Izabely – ošetrujúci lekári a lekárky sa obávajú obvinenia z napomáhania nelegálnej interrupcii. Ženy zomierali, lebo si interrupciu robili v nebezpečných podmienkach samy. A naďalej zomierajú, lebo interrupcia sa vykonáva pokútne, bez náležitej starostlivosti.

Príčina je stále tá istá: zákaz interrupcií, resp. sťažený prístup k bezpečnej interrupcii.

A človeku sa nechce veriť, že stojeden rokov od chvíle, kedy prvý štát na svete legalizoval interrupcie, sa ľudia na zodpovedných miestach tvária, akoby nič nebolo jasné. Odvolávajú sa na demografický pokles, na ochranu nenarodeného života, na „prežitie národa“, na „kresťanské hodnoty“. A to len preto, aby ženám povedali jedno: V momente, keď otehotniete, na vašom živote nezáleží. Nepatríte samy sebe. Ste v našich rukách. Môžeme si s vami robiť, čo sa nám zachce.

Hnutia proti legálnym interrupciám v nedávnej minulosti tvrdili, že interrupcia je vražda. Táto rétorika dnes vo verejných prejavoch hnutia proti legálnym interrupciám tvorí menšinu. Tieto hnutia zmenili svoju tvár z hroziacej na láskavú. Vraj ženám, ktoré prekvapilo tehotenstvo, poskytujú psychologické poradenstvo. Svoje presvedčenie o tom, že tehotná žena je v prvom rade inkubátor, dnes odievajú do terapeutického a expertného hávu. Ich cieľ je však stále ten istý: znemožniť ženám, znemožniť osobám, ktoré môžu otehotnieť, aby rozhodovali o sebe samých.

Aktivistky a aktivisti hnutia proti legálnym interrupciám a všetci, ktorí ich podporujú, tvrdia, že ženy „nesúdia“, ale ženám „pomáhajú“. Ale je to práve naopak: nijako nepomáhajú a odsudzujú. Náročky zle a neprehľadne napísané zákony vnášajú do právneho poriadku neistotu. Tá sa však prelieva do životov ľudí z mäsa a kostí a zneisťuje ich životy v základoch. „Kto bude zodpovedný, ak interrupciu vykonám?,“ pýtal sa možno Izabelin ošetrujúci lekár. „Neudá ma moja kolegyňa gynekologička, ak usúdi, že tehotná žena by aj bez zákroku prežila?“ „Vyčkajme radšej, zlepší sa to,“ hovorili si možno lekári pri Izabele.

Ako vieme z televíznych a novinových reportáží, Izabela medzitým písala zúfalé smsky svojej mame: „Tragédia. Môj život je v ohrození. A ja mám čakať.“ Sama pritom veľmi dobre vedela, čo sa jej deje a čo stojí za nečinnosťou lekárok a lekárov: „Dieťa váži 485 gramov. Zatiaľ musím kvôli potratovému zákonu ležať. A oni s tým nemôžu urobiť nič. Počkajú, kým zomrie alebo sa niečo začne, a ak sa nezačne, tak to bude výborné, môžem čakať, že dostanem sepsu.“

Keď sa na prelome 18. a 19. storočia objavila myšlienka ľudských práv, obsahovala dva dôležité momenty – jeden fyzický a druhý emocionálny. Po prvé, ľudské telo sa začalo chápať ako autonómne, ako také, ktoré patrí práve tej individuálnej osobe, čo ústami tohto tela hovorí o sebe ako o „ja“. Po druhé, iná ľudská bytosť sa stala niekým, koho prežívanie a pocity sú v niečom podobné s mojimi a preto s nimi viem empatizovať. Zavádzanie ľudských práv sprevádzalo odmietnutie mučenia.

Čo však vidíme dnes? Telá tehotných žien nepatria im samým. Veľa ľudí sa svätuškársky tvári, že si ani nevie predstaviť, prečo by sa nejaká žena mohla rozhodnúť pre interrupciu. Autonómiu má mať vraj oplodnené vajíčko, ale nie osoba, v ktorej maternici sa zahniezďuje. Empatia sa prejavuje v prvom rade k „životu od počatia“ a len v druhom rade tehotným ženám – a aj to len preto, lebo sú pre onen život „inkubátorom“.

Ak vieme, čo ženy potrebujú pre svoj dobrý život – či už s deťmi alebo bez nich – a robíme pravý opak toho, čo potrebujú, a ak takéto konanie v niektorých prípadoch ústi do hodín telesného a psychického utrpenia, a napokon aj do smrti, nejde o mučenie?

Možno je moje tvrdenie trúfalé. Ale aj tak: Zlé zákony v skutočnosti povoľujú mučenie tehotných žien.

Kto je za to zodpovedný? Zodpovední sú politici a političky, poslankyne a poslanci, ktorí zákony, čo škodia ženám aktívne presadzujú alebo za ne len z pohodlnosti hlasujú. Zodpovední sú všetci tí, ktorí svoje svedomie považujú za etalón mravnosti. Tí, ktorí v svojom čiernobielom videní sveta, kde súperí dobro so zlom, nie sú ochotní vziať na vedomie, že život prináša zložité situácie a že je legitímne sa v nich rozhodnúť pre interrupciu.

Zišli sme sa tu, lebo vieme, že svoj diel zodpovednosti nesieme aj my samy*i. Je nám jasné, že pokračovanie existujúceho stavu, že ďalšie úmrtia tehotných žien, ktoré nedostali riadnu zdravotnú starostlivosť, sú umožnené mlčaním.

A preto: Nebudeme ticho!

Už ani o jednu viac!