FEMINISTKY.SK

Pri príležitosti akcie Dedlajn patriarchátu: kvírfeministická demonštrácia zazneli tri prejavy. Prvý za organizátorky a organizátorstvo, druhý za študentský spolok LIGHT* a tretí od Ester Novota z FiF UK. Okrem toho bol prednesený text kvírfeministky, aktivistky, výskumníčky a autorky Paulu Jojárt, ktorá zomrela 27. januára. Všetky prejavy uvádzame v plnom znení.

ÚVODNÝ SPOLOČNÝ PREJAV

MDŽ, ktorý dnes oslavujeme, je o rovnom, bezpečnom a otvorenom svete. Nerámcujujeme ho len perspektívou žien, ale kvírfeministicky. Prihovárame sa všetkým osobám, ktoré doplácajú na nerovnomernú distribúciu bohatstva a moci, na kolonializmus, rasizmus, svoju rodovú identitu či neheterosexuálnu orientáciu. Dnešok venujeme pripomienke ich každodenných bojov a výzve k starostlivosti a solidarite.

Počas tohtoročného MDŽ preto musíme hovoriť o kapitalizme ako o systéme, ktorý vykorisťuje pracujúce a ohrozuje najzraniteľnejšie skupiny. O otrasných pracovných podmienkach, diskriminácii v zamestnaní, nevyplatených mzdách, nepreplatených nadčasoch, prekážkach na trhu práce a o nerovnom odmeňovaní.

Musíme sa pýtať, čo udržiava v chode patriarchát, ktorý prispieva k tomu, že s nami zametajú doma, v práci aj vo verejnom priestore. Veď keby sme od zajtra odmietli poskytovať starostlivosť o deti, domácnosť či chorých, svet ako ho poznáme, by úplne skolaboval. Neplatená práca zohráva v ekonomike kľúčovú úlohu. Reprodukuje pracovnú silu, ktorá vytvára zisk. Sme teda v zraniteľnej pozícii, ktorá však predstavuje príležitosť. V budúcnosti ju môžeme využiť na budovanie iného typu spoločnosti.

Na Slovensku, ktoré vyhlasuje, že si váži a ochraňuje ženy, dnes stúpa počet úmrtí v dôsledku rodovo podmieneného a partnerského násilia. Kritizujme vlády, ktoré neriešia útoky na naše telá, ale deklarujú, že im na nás záleží. Až natoľko, že chcú kontrolovať a obmedziť naše reprodukčné práva. Za posledných skoro 5 rokov sme čelili 25 návrhom na obmedzenie interrupcií. Výsledky takejto politiky vidíme napríklad v Poľsku, kde nedávne sprísnenie interrupčnej legislatívy spôsobilo zbytočnú smrť minimálne šiestich žien. Chceme záruku, že nezomrieme ani rukou partnera, ani po interrupcii. Chceme bezpečné, legálne a bezplatné interrupcie a antikoncepciu.

Počas tohtoročného MDŽ si musíme pripomínať aj neustále útoky na kvír ľudí, rómske obyvateľstvo, migrantky a migrantov. Cieľom homofóbnych a rasistických útokov je prekryť a zneviditeľniť skutočné sociálne problémy a nerovnosti. Tie sa riešia akože prorodinnými návrhmi zákonov, ktoré diskriminujú najzraniteľnejšie skupiny. Popri tom sledujeme trápne diskusie o zavedení inštitútu dôverníka a neustále snahy zasahovať do tiel a životov transrodových ľudí. Hra na tolerantnú a slušnú spoločnosť nefunguje. Inak by tu možno Matúš Horváth, Juraj Vankulič či Henry Acorda stáli s nami.

Útlak a vykorisťovanie nás oberá o priveľa. O dôstojné pracovné podmienky, funkčnú sieť sociálnej starostlivosti, čas organizovať sa, ale aj o bezpečné domovy a miesta na stretávanie sa. Strácame aj to najdôležitejšie – obývateľný životný priestor pre všetky živé bytosti a ekosystémy. Prehlbujúca sa klimatická a ekologická kríza je výsledkom zotročovania mimoľudského sveta s cieľom maximalizovať zisk. Násilie ako vzorec fungovania patriarchátu a kapitalizmu poškodzuje celú planétu a je v priamom protiklade s etikou a politikou starostlivosti. Musíme to zastaviť, inak sú všetky ostatné boje zbytočné.

Tohtoročné MDŽ je preto hlasnou výzvou k starostlivosti o seba, o komunity aj o svet, v ktorom žijeme. Hľadajme riešenia, ktoré sa opierajú o princípy antikapitalizmu, ekofeminizmu, rasovej a rodovej rovnosti a telesnej autonómie. Budujme spolu kvírfeministickú budúcnosť. Stojme v našich bojoch bok po boku s odvážnymi ženami a ďalšími na barikádach v Iráne. Podporme najväčší štrajk pracujúcich v histórii britského zdravotníctva. Inšpirujme sa pôvodným obyvateľstvom chrániacim Amazonský prales. Žime a napĺňajme odkaz našej priateľky, kvírfeministky, aktivistky a výskumníčky Pauly Jojart, ktorá zomrela tento rok 27. januára. A predovšetkým, prinášajme starostlivosť a láskavosť do rodín a komunít a prejavujme ich aj voči prírode a zvieratám. Ak spravíme zo starostlivosti a láskavosti svoju politickú prax, bude ťažké nás ignorovať.

PREJAV ŠTUDENTSKÉHO SPOLKU LIGHT*

V tohtoročný Medzinárodný deň žien vyhlasujeme dedlajn patriarchátu. Preto je najvyšší čas nanovo začať premýšľať nad starostlivosťou, ktorá je už pridlho nástrojom rodovo podmieneného násilia. Je najvyšší čas začať premýšľať nad starostlivosťou ako prácou, ktorá má v kapitalistickej ekonomike formu neplateného alebo ledva plateného vykorisťovania. Je najvyšší čas začať premýšľať nad starostlivosťou na základe potrieb a na základe jej potenciálu vytvárať stabilné vzťahy založené na rovnosti. Je čas na radikálnu starostlivosť a vzájomnú pomoc.

Nestačí feminizmus, antikapitalizmus a kvír oslobodenie len deklarovať. Musíme sa pozrieť dovnútra. Do našich životov, kolektívov a vzťahov, a spýtať sa samých seba, či hodnoty, ktoré hlásame verejne, aj aplikujeme v každodennej praxi.

Ak starostlivosť a povinnosť poskytovať emočnú oporu či iné formy reprodukčnej práce leží prevažne a automaticky na pleciach tých, ktorí nie sú mužmi, cisrodovými alebo heterosexuálnymi osobami, čiže na pleciach žien a kvír osôb, tak reprodukujeme patriarchát. Ak konflikty riešime v prvom rade krikom a verbálnou agresiou, tak používame mechanizmy dominancie a reprodukujeme patriarchát.

Reprodukujeme kvírnegativitu, ak vysielame kvír ľuďom posolstvá o tom, že sa musia správať spôsobom, ktorý striktne vymedzila cisheteronormatívna spoločnosť pre cisheteronormatívnu spoločnosť. Posolstvá o tom, že musia byť vždy dokonalí a tým pádom nie ľudskí, alebo že musia byť v každej situácii slušní, aby si zaslúžili svoje ľudské práva.

Hierarchie tohto systému a kapitalistickú logiku reprodukujeme aj tým, že vnímame svoje životy ako súťaž o to, kto toho viacej dosiahne, znevažujeme reprodukčnú prácu a činnosti, ktoré neprinášajú žiaden hmatateľný zisk.

Nie je však prekvapením, že to robíme. Narodili sme sa do spoločnosti, ktorá je postavená na rozdeľovaní, hierarchiách a stavaní jednej skupiny ľudí nad iné skupiny. Okrem toho, že vlastniaca trieda má prevahu nad nevlastniacou, pracujúcou triedou, muži stoja v spoločenskej hierarchii vyššie ako nemuži, a cisrodové a heterosexuálne osoby majú vyššie postavenie než kvír ľudia.

Keď osoby, ktoré v spoločenskej hierarchii stoja nižšie premýšľajú o svojom vlastnom oslobodení, je samozrejmou skratkou, že túžia postúpiť na vyššie priečky tohto pomyselného rebríka. To ide najlepšie kopírovaním správania a hodnôt osôb na vyšších priečkach. Táto spoločnosť pokladá za žiaduce a hodnotné také správanie, ktoré je kultúrne asociované s mužskostou. V patriarchálnej spoločnosti je žiaduce dominovať a nebrať ohľad na svoje okolie, či už ľudské alebo mimoľudské. Toto správanie sme si internalizovali a často ho posúvame ďalej, aj keď sa proti nemu vyhraňujeme.

Je na nás tieto naratívy a vzorce správania aktívne dekonštruovať. Musíme aj vo vnútri uplatniť to, čo deklarujeme navonok. Starajme sa o seba navzájom, doprajme si oddych a radosť, nestavajme slušnosť nad spravodlivosť, neprenášajme hierarchie do našich medziľudských vzťahov, netolerujme mačistické správanie a nenechajme reprodukčnú prácu a starostlivosť len na plechiach žien a kvír osôb. Slová nestačia. Je čas na činy.

Odmietnime systémy dominancie a útlaku. Nemusíme ovládať ani byť ovládané. Je čas zabezpečiť, aby snami utláčaných nebolo pridať sa k tým, ktorí a ktoré utláčajú. Naša sloboda sa nedá získať tým, že si osvojíme nástroje systémov, ktoré nám slobodu neposkytujú.

Dekonštruovať starostlivosť zároveň znamená starostlivosť kvíriť. Spoločnosť nám, kvír ľuďom,ponúka starostlivosť, ktorú potrebujeme, vo veľmi pokrivenej podobe. Starostlivosťou, či dokonca pomocou, nazývajú pokusy navtesnať nás do systému sexuálnej a rodovej neslobody. Inštitúcie starostlivosti, akými vraj majú byť rodina a štát,od nás príliš často vyžadujú, aby sme sa vzdali autentickosti.

Kvír starostlivosť znamená stáť spolu proti systému.

Preto STOJÍME S TRANS ĽUĎMI, ktorí majú právo na dôstojnú a dostupnú zdravotnú starostlivosť bez patologizácie. Stojme s nimi bez ohľadu na to, ako veľmi sa budú fašistickí a konzervatívni politici a političky snažiť spraviť z ich životov životy nehodné žitia.

STOJÍME S KVÍR DEŤMI, pre ktoré sú miesta starostlivosti často miestami násilia a odmietania ich vlastnej ľudskosti. Stojme s nimi, lebo potrebujú svet, ktorý bude bezpečný na to, aby v ňom vyrástli.

STOJÍME S KVÍR SENIORKAMI A SENIORMI, ktorí sú v našej spoločnosti neviditeľní. Stojme s nimi, aby sme všetky a všetci mohli žiť naše životy dôstojne a autenticky, tak, ako si zaslúžime.

PREJAV ESTER NOVOTA

Dnes tu stojím sama za seba. Ako žena, ktorá dlhé roky pôsobí v školstve. Nie ako akademička, ale ako referentka v administratíve. Aj ako matka viacerých (už dospelých) detí. A predovšetkým ako žena, ktorá sa hnevá.

To, že žijem vo svete nerovných príležitostí, vnímam už roky vo všetkých polohách svojho JA. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak máte potomstvo, ako ženu vás nemusí chcieť zamestnať ani vlastná rodina. Povedia vám x-krát, že ako matka pomaly nie ste ani hodná chodiť do práce. Veď čo ak vaše dieťa ochorie v momente, keď si šéf zmyslí, že chce kávičku?

Konečne sa hlasnejšie hovorí o nerovnom postavení žien v spoločnosti, sú pomenované a postupne zverejňované mnohé fenomény. A predsa stále a stále nachádzame oblasti a momenty, o ktorých sa nehovorí, ktoré sú zatiaľ neviditeľné.

Ako poradkyňa doktorandiek a doktorandov viem, že ženy to nemajú ľahké ani na akademickej pôde. O kvír osobách ani nehovorím, v tomto smere žijeme v stredoveku. Doktorandky narážajú na podceňovanie, sexuálne obťažovanie, aj na nezmyselné pravidlá, ktoré im bránia v sebarealizácii. Na pánske kluby a zatvorené dvere. Neviem si vysvetliť, prečo ženy trestáme za pobyt na materskej dovolenke počas štúdia tým, že po návrate z nej si musia zaplatiť za predĺženie štúdia. Nerozumiem, z akého dôvodu musia počúvať narážky na svoje nevhodne (podľa iných osôb) načasované tehotenstvo. Neakceptujem, ak ich niekto stavia pred voľbu - potrat a dosiahnutie titulu, alebo dieťa bez ukončenia štúdia. Je absolútne neprijateľné, že musia viaceré z nich čeliť sexuálnemu obťažovaniu.

Viem však jedno. V mojom okolí je veľa silných žien, ktoré to dali. Podotýkam, že nikdy nejde o žiadne superhrdinky. Mnohé prekonali prekážky s vypätím všetkých síl, čo si neskôr vybralo svoju daň. Cez deň sa starali sa o rodinu, chodili do školy a drvili literatúru, po nociach písali dizertačky. A tradične nastavený akože sociálny model spoločnosti od nich chcel ako bonus úsmev, dobrú náladu a fajný vzhľad. Zaslúžený potlesk nepočujem. Skôr počujem narážky, že ako mladé a krásne ženy získali titul určite za niečo iné. Hlavne, po doštudovaní si tieto ženy zaslúžia primerané pozície a adekvátne finančné ohodnotenie, rovnosť šancí, dôstojné pracovné podmienky a dostupné sociálne služby. Môžu sa na niečo z toho spoľahnúť? To ťažko. Môžu sa na to spoľahnúť aj ostatné z nás? Pochybujem. Už nechceme mať zaťaté zuby, sklonenú hlavu, už nechceme a nebudeme mlčať.

SPOMIENKA NA PAULU JOJÁRT

Intro

Keď sme hľadali vhodný text, ktorým by k nám dnes Paula prehovorila, zamerali sme sa najprv na jej výskumné štúdie. Chceli sme ukázať jej prácu a výsledky v oblasti výskumu života gejov, lesieb a binárnych osôb, vyvracania negatívnych stereotypov spojených s ich rodičovskými kompetenciami, nasvetľovanie diskriminácie, s ktorou sa vo svojom živote stretávali, a odhaľovanie formovania identít vo verejnom a súkromnom prostredí Slovenska od konca 90-tych rokov.

Pri ich čítaní sme si ale uvedomili, že sa ťažko vyberá len jeden izolovaný úryvok a že by si vlastne chceli aby čítané slová vyjadrovali nie len jej pracovitosť, odbornosť a húževnatosť, ale aj jej guráž, otvorenosť a nadšenie.

Vybrali sme preto text, ktorý je osobnejší a je rovnako spred dvadsiatich rokov. Text má názov “Byť (s) lesbou je úžasné.

Predtým ako ho prečítam by som ešte chcela dodať, že ak je v súčastnosti aspoň o niečo ľahšie také tvrdenie ako v nadpise povedať, ak je aspoň o niečo viac bezpečných priestorov pre podobné prehlásenia, tak je to aj vďaka takýmto odvážnym textom spred 20-tich rokov.

Text: Byť (s) lesbou je úžasné - lesba.sk

Chodíš sa baviť len s lesbami? Otázka nevinná, ale vždy ma dostane. Neviem na ňu odpovedať. Vždy ma zarazí… Bavím sa len s lesbami, alebo sa viem baviť len s nimi?

Som taká netýkavka, že sa s hetero ľudmi nebavím, alebo tak nespoločenská, že sa neviem baviť (zabávať) s inými ako lesbami? Naozaj neviem, čo všetko tá otázka znamená. Aj teraz píšem len voľne, čo ma napadá …

Môžem sa začať brániť: veď mám aj hetero priateľov. A ja vlastne ani ľudí nedelím na hetero a homo priateľov. Však som nejaká Bi, a tak ďalej. K čomu by to ale bolo? Faktom zostáva, že si prevažne vyberám spoločnosť lesieb, že mnoho teraz mne blízkych ľudí sú prevažne lesBi a občas nejakí hetero priatelia. A ak by to niekomu nestačilo, drvivá väčšina sú skoro samé ženy.

Ťažko sa to vysvetľuje – nie preto, že by som nevedela alebo nechcela – je to len ťažko zachytiteľný pocit, čo mi dáva spoločnosť žien a lesieb. Nebavím sa s ľuďmi len preto, že sú ženy alebo lesby. I medzi nimi je zopár, či zoviac takých, s ktorými si nemám veľa, čo povedať, s ktorými sa nebavím (neviem zabávať). Napriek tomu sa vyberiem neraz „radšej medzi svojich“ Žeby pocit spolupratričnosti? Pocit porozumenia? Mnohé veci by boli nepochopené mojimi heteropriateľmi? Nemyslím: vyberám si takých, ktorí trochu rozumejú. Navyše nie s každým sa predsa delím o všetko, s niektorými ľuďmi ma spája to, s inými ono.

Žeby pocit slobody? Tu sa na nič nemusím hrať? Tu na mňa nikto nepozerá cez prsty? Po prvé: občas chodím von s lesbami a nie je to o tom, že sme verejné – hráme basket, opekáme žrádlo, hádžeme tanier, čumíme na film. Sme len (náhodou?) medzi lesbami – tak prečo práve ony? Po druhé: som z tých, ktorým to pohŕdanie zväčša žily netrhá, možno aj schválne provokujem. Po tretie: hrať či nehrať, žeby to bola tá otázka? Jasné, ale aj tam sa predsa hrám. Vždy sa na niečo hráme, máloktoré z nás odkladajú všetky masky. Mnohé z našich masiek sú nám tak blízke, že sa nimi stávame…

Byť (s) lesbou je úžasné – ani neviem, prečo práve tento nadpis, ale sedí. Sedí k tomu, ako to cítim, hoci to neviem pomenovať. Je mi príjemné tráviť čas s lesbami. Je mi príjemný zmysel pre humor niektorých z nich. Inšpiruje ma pohľad na svet niektorých z nich. Teší ma pohľad, úsmev, či prítomnosť niektorých z nich. Dívam sa rada na niektoré z nich. Načúvam hlasom, smiechom, smútkom, úvahám, prázdnemu tlachaniu niektorých z nich. Občas sa s niektorými delím o to svoje. Mám ich rada (niektoré z nich)…

Byť lesbou a s lesbami je úžasné. Je to moja rodina – ale to už je klišé. Žeby sme to radšej vymazali – ja a moje masky? A možno práve preto, že je to rodina, ktorú som si vybrala – možno práve preto je byť s lesbami úžasné…