FEMINISTKY.SK

Množstvo žien nikdy nezažilo vír zábavy, kreativity a pocitu sily, ktoré sa spájajú s hraním v garážovej kapele, napriek tomu, že to bol ich sen. Možno sedeli na skúškach skupiny svojho frajera, potom plynuli roky, dial sa život a zakladanie skupiny v zrelom veku im pripadá nepatričné. A potom sú tu ženy, ktorým začne byť KONEČNE jedno, čo si o nich okolie myslí, a založia si punkovú kapelu trebárs aj v sedemdesiatke.

Jednou z nich je Steph Smith, 71-ročná gitaristka skupiny Velvet Crisis. „Musela som sa správať dôstojne, no a potom som sledovala, ako starnem a stávam sa pre spoločnosť neviditeľnou. Ale na pódiu nie sme neviditeľné. Nie sme babičky. Naše piesne sú plné hnevu a frustrácie.“ Jej spolukapelníčka Janet Berry, 53-ročná gitaristka a basgitaristka, je zase matka pracujúca na plný úväzok. Žije v Leicesteri a na pracovné šichty cestuje do Londýna. Kde berie na hranie v kapele čas? „Je to ťažké, ale zvládam to, pretože žasnem, že nás ľudia fakt počúvajú... Znamená to, že ešte stále patrím do spoločnosti, že mám názory. Že som užitočný človek,“ vysvetľuje.

Alison Dunne alias Fish si kapelu založila, keď mala päťdesiatosem rokov. Do svojich textov vkladá všetok svoj rokmi nahromadený hnev. „Punk je hlasný, špinavý a jednoduchý. Oslobodzuje ma od toho, že staršie ženy v našej kultúre miznú; že sa na nás pozerajú ako na staré železo, staré kotly – preto sa naša kapela volá Boilers (Kotly) –, ktoré nemajú čo zaujímavé alebo dôležité povedať. Punk mi to – nahlas – pomáha vyvrátiť."

Chrissie Riedhofer bude mať v apríli šesťdesiat. Minulý mesiac začala hrať na bicie, gitaru a basgitaru a spoluzaložila punkovú skupinu Virginia's Wolves. „V 70. rokoch, keď som bola mladá, som sa zaujímala o punk, ale ľudia mi hovorili, že černoška a punk, to nejde dokopy,“ povedala. „Trvalo mi to dlho, ale už ma nezaujíma, čo si ľudia myslia,“ hovorí.

Tieto a viaceré ďalšie Britky z rôznych vekových kategórií, tried a etník združuje od minulého roka projekt Unglamorous Music so sídlom v Leicesteri. Založila ho 61-ročná Ruth Miller, ktorá chcela vytvoriť miestnu punkovú scénu pre čisto ženské kapely, ktoré si skladajú vlastnú hudbu. Hnevalo ju, že „ženy v rokoch“, ktoré baví hudba, poväčšine trávia čas v nudných speváckych zboroch.

Od účastníčok projektu sa neočakáva žiadna predchádzajúca prax alebo hudobné vzdelanie. Cenia sa predovšetkým životné skúsenosti. „Punk je geniálny v tom, že nemusíte vedieť hrať na nejaký nástroj. Prvoradé sú texty,“ vysvetľuje Miller.

Piesne niektorých kapiel majú len jeden akord. Iné nikdy nevznikli, lebo ich členky majú veľa iných povinností (najčastejšie starostlivosť o rodinu). Ženy z Unglamorous sa však navzájom povzbudzujú a peniaze z vystúpení zvyknú darovať iným ženám v zložitej životnej situácii.

Minulý rok vystúpilo v rámci podujatia projektu Unglamorous Music na MDŽ – len tri mesiace po založení platformy – päť kapiel . Tento rok ich bude dvanásť. Tlieskame a chceli by sme na tom koncerte byť.

A o čom taký životom ošľahaný ženský punk je? Tu je text songu Punková generácia od skupiny Ruth Miller s názvom The Verinos:

Nebudeme robiť veci, ktoré by sme mali

Nebudeme ich robiť; ani náhodou

Môžeš sa na nás kukať

a dvíhať obočie; je nám to jedno

Lebo nebudeme robiť veci, ktoré by sme mali, oujé

Neviditeľné ženy

Punková generácia

Sivé vlasy, ružové vlasy

Punková generácia

Že máme sedieť v záhrade? (Nie!)

Máme ísť do kúpeľov? (Nie!)

Vyjsť si na nákupy mimo mesta? (Nie!)

Piť nóbl gin v bare (Možno... )

Máme sa vrátiť do postele?

Máme čakať na to, kým umrieme

pri pozeraní telky

a s kamoškou na Instagrame?

ZDROJE:

https://unglamorous.co.uk/

https://www.theguardian.com/lifeandstyle/2023/feb/07/loud-dirty-and-simple-leicesters-punk-collective-for-older-women