FEMINISTKY.SK

Pauline Bart, feministická sociologička druhej vlny, ktorá písala o depresii medzi ženami v domácnosti z 50. rokov, rodovej nerovnosti a násiliu páchanom na ženách, zomrela minulý mesiac v hospici v Raleigh v New Yorku vo veku 91 rokov. Príčinou úmrtia bola Alzheimerova choroba.

„Bola jednou z prvých, možno aj najstarších feministických sociologičiek,“ povedala Catherine A. MacKinnon, priekopníčka teórie práva, podľa ktorej je sexuálne obťažovanie diskrimináciou na základe pohlavia. „Pauline prevzala poznatky hnutia za oslobodenie žien a premenila ich na poznanie,“ uviedla MacKinnon.

Pauline Bernice Lackow sa narodila 18. februára 1930 do židovskej rodiny v Brooklyne. Jej matka bola ženou v domácnosti, otec vyrábal kožené výrobky. Rebelkou bola odmala. Keď raz v škole nacvičovali vianočné koledy, Pauline odmietla spievať slová, ktoré boli podľa nej príliš nábožné.

Vyhranené názory jej komplikovali život aj v dospelosti. Raz sa priznala, že oblasť jej výskumu „sťažila nenútené žartovanie na večierkoch a celkovo (mi) spomalila spoločenský život. Ako povedala Andrea Dworkin: ‚Som feministka, nie zabávačka!‘“ O tom, ako rodové predsudky poškodzujú ženy (čo bola jedna z jej nosných tém), však Bart neraz písala aj s ironickým humorom.

V štúdii s názvom „Na ceste k otvoru sa stala smiešna vec“ z roku 1973 sa zaoberala jazykom a osnovami učebníc gynekológie (teda odboru, v ktorom začiatkom sedemdesiatych rokov pôsobilo vyše deväťdesiat percent mužov). Ukázala, ako sa knihy primárne zamerané na reprodukčné zdravie žien orientujú na blaho mužov. V učebniciach sa totiž uvádzalo, že „sexuálne potešenie žien je druhoradé alebo neexistuje“, prípadne ich autori čitateľkám navrhovali, aby sa naučili predstierať orgazmy a podriaďovali sa svojim partnerom – „neveste by sa malo odporučiť, nech manželovmu sexuálnemu pudu dovolí, aby určoval svoje tempo“. Bart svoju štúdiu často označovala za „prácu o vaječníkoch, nie semenníkoch“.

K téme reprodukčných práv a zdravia ju priviedla aj osobná skúsenosť. Ilegálny potrat, ktorý podstúpila, bol bolestivý fyzicky, aj emocionálne. Po rokoch začala podrobne študovať aktivity tzv. Jane Collective, podzemnej interrupčnej služby prevádzkovanej ženami, ktoré pomáhali absolvovať potrat bezpečne a bez závažných zdravotných následkov.

Depresia jej matky a možno aj jej vlastná (ako rozvedená matka dvoch malých detí sa snažia získať lepšie vzdelanie a nájsť si prácu) – ju zas viedli k rozhovorom so ženami, ktoré boli hospitalizované s depresiou. Šlo o ženy v domácnosti z 50. rokov, ktoré zostali po rokoch starostlivosti o potomstvo pripútané k prázdnemu hniezdu. Chýbal im zmysel života a aj v prípade, že mali ambície a pracovné plány, nemali skúsenosti a zručnosti na to, aby ich mohli realizovať.

Svoju súcitnú a často vtipnú analýzou rozhovorov so zväčša židovskými ženami, takzvanými supermatkami, nazvala Bart „Sťažnosť Portnoyovej matky“. Priamo tým odkázala na svojho času kontroverzný román Philipa Rotha „Portnoyov komplex“, v ktorom mladý Žid otvorene rozoberá svoju sexualitu. „Na menopauzu neexistuje bar micva,“ napísala Bart vo svojom texte o ženách, ktoré boli terčom mnohých vtipov a ktoré sa bez svojich materských povinností cítili nepotrebné.

Počas výučby ženských štúdií na University of Illinois v Chicagu sa Bart začala zameriavať na tému znásilnenia. Podnet prišiel od študentiek, ktoré jej popísali svoje zážitky. Bart nasledujúcich desať rokov analyzovala to, čo nazvala vyvarovanie sa znásilneniu a stratégie na odvrátenie sexuálnych útokov. V štúdii z roku 1986 píše, že u žien, ktoré pri boji s násilníkom využili verbálny alebo fyzický odpor, bola nižšia pravdepodobnosť znásilnenia. To protirečilo dobovému názoru, že ženy by mali v prípade sexuálneho napadnutia zostať pasívne.

V roku 1983 Bart vypovedala na pojednávaniach proti pornografii, ktoré zorganizovali v Minneapolise Catherine MacKinnon a Andrea Dworkin, feministická autorka a aktivistka vystupujúca za zákaz pornografie. Objavila sa po boku Lindy Boremanovej (inak známej ako Linda Lovelace z kultového filmu „Deep Throat“) a ľudí, ktorí prežili znásilnenie. Pornografii sa sociologička v tom čase už akademicky venovala celú dekádu a všimla si jej úlohu v oblasti sexu pod nátlakom/nedobrovoľného sexu/vynúteného sexu. Prezentovala tiež výskum Diany Russell, feministickej aktivistky a sociologičky, ktorá študovala násilie páchané na ženách a spopularizovala pojem „femicída“.

V roku 1992 Bart jeden z jej študentov obvinil zo sexizmu, rasizmu a nerovného zaobchádzania. Donald Dixon tvrdil, že za jeho chrbtom povedala, že „zodpovedá profilu čierneho násilníka“. Podľa inej verzie muža obvinila z toho, že „verí v mýtus o znásilnení“. Bart incident poprela. Tvrdila, že na začiatku semestra si urobila prieskum a zistila, že medzi študentkami sú aj obete incestu a znásilnenia. Na kurze preto chcela vytvoriť atmosféru, vďaka budú môcť otvorene rozprávať o svojich pocitoch a skúsenostiach. Dixona a traj ďalší študenti však svojimi ostrými poznámkami tento bezpečný priestor narúšali a mnohé ženy prestali chodiť do triedy alebo sa stiahli. Bart preto skupine mužov jasne povedala, že ak sa im hodina nepáči, nemali by ju navštevovať.

Napriek tomu prišla o miesto. To, že za to mohla „neformálna sťažnosť“ študenta považovala za dôkaz bezmocnosti žien v inštitúcii, v ktorej dominujú muži. Univerzita podľa nej už dlho hľadala spôsob, ako sa jej zbaviť pre jej otvorené názory a nekonvenčný štýl výučby.

Bart sprevádzali kontroverzie do konca profesionálnej kariéry. Po celý čas však vystupovala ako neochvejná zástankyňa žien a kritička všetkého, čo im ubližuje alebo ich diskriminuje.

ZDROJE:

https://www.nytimes.com/2021/10/30/us/pauline-bart-dead.html

https://www.chicagotribune.com/news/ct-xpm-1992-09-24-9203270291-story.html