FEMINISTKY.SK

V roku 1975 nafotila Liza Cowan ikonickú snímku. Zobrazuje belošku s knihou v ruke a v bielom tričku s nápisom „The Future is Female“ („Budúcnosť má ženskú tvár”) . Pre Cowan pózovala jej vtedajšia partnerka, lesbická folková speváčka Alix Dobkin. Snímka vznikla ako súčasť fotografickej eseje s názvom „What the Well Dressed Dyke Will Wear“ („Čo si oblečie štýlová lesba”), ktorá sa zameriavala na úlohu oblečenia pri vytváraní lesbickej identity. Tričko, ktoré mala Dobkin na sebe, bolo navrhnuté pre Labrys Books, prvé kníhkupectvo pre ženy v New Yorku. Jeho text a žena, ktorá ho mala na sebe, ho preslávili po celom svete.

Oblečenie s nápisom „The Future is Female“ dnes nosí takmer každý: od Leny Dunham po mladé baby, ktoré po ňom siahnu vo výpredaji v Terranove. Nie všetci však vedia o tom, že žena, ktorá si ho ako prvá obliekla, bola ikonou radikálneho lesbického feminizmu s veľmi problematickým vzťahom k transkomunite. Zomrela túto stredu vo veku 80 rokov.

Alix Dobkin sa narodila v roku 1940 v židovskej rodine v New Yorku. Meno dostala po strýkovi Alixovi, ktorý zahynul v boji proti fašistom v španielskej občianskej vojne. Jej rodičia boli komunisti, svojho času pod drobnohľadom FBI. Svoje politické presvedčenie sčasti preniesli aj na dcéru Alix. Tá sa odjakživa zaujímala o hudbu a umenie. Študovala maľbu, hrávala po baroch s Bobom Dylanom a neskôr s manželom zakladala hudobné kluby na Floride a v New Yorku.

Ako čerstvá matka sa Dobkin začala zaujímať o rodiace sa ženské hnutie. Čítala texty druhovlnových feministek a na stretnutiach s aktivistkami diskutovala o všetkom od patriarchátu po sexuálnu orientáciu a identitu. Keď v jednu noc ležala v posteli a počúvala rozhlasový rozhovor s Germaine Greer, definitívne si uvedomila, že je lesba. Rozhodla sa odísť od manžela a zariadiť si život po svojom. Stala sa hudobníčkou, ochotnou hrať len pre ženské publikum.

S Kay Gardner si založili kapelu „Lavender Jane”. O produkciu hudby, ktorú robili ženy pre ženy, však nemal nik záujem. Založili preto produkčnú spoločnosť „Women’s Wax Works”. V roku 1973 vyšiel ich prvý album s názvom „Lavender Jane Loves Women”, teda „úplne prvý album od, pre a o lesbách v histórii,“ ako uviedla Dobkin. Podieľali sa na ňom výhradne ženy – od zvukáriek po účinkujúce.

Texty Dobkininých piesní sú strhujúce a vtipné. V jej hudbe cítiť vplyv folku, broadwayských muzikálov a tradičných balkánskych vokálov. Jednou z jej najslávnejších a najpopulárnejších piesní je „Lesbian Code“. Dobkin v nej používa šifrovanú lesbickú reč, resp. lesbický slang, ktorý nasávala na svojich častých cestách po krajine či na koncertoch. Každé nové slovo, ktoré započula, si poctivo zapisovala. Tento svoj dlhoročný projekt označovala za lesbickú antropológiu.

Dobkin bola nielen spoluzakladateľkou žánru „women’s music”, ale aj zapálenou aktivistkou. Pôsobila napr. v skupine, „Old Lesbians Organizing For Change” („Staré lesby za zmenu”) a zasadzovala sa za bezpečné priestory pre ženy a ochranu lesieb. Voči trans ľuďom, teda komunite, ktorá v tom čase tiež zvádzala boj o svoje práva a uznanie, však vystupovala kriticky. V jednom liste napísala: „Už viac ako dvadsať rokov sa muži vyhlasujú za ‚ženy', manipulujú so svojimi telami a potom požadujú feministickú pečať súhlasu od tých, čo prežili mladosť v koži dievčaťa .... [Mojimi textami] nechcem nikoho ‚utláčať', ale týkajú sa tých z nás, ktoré majú dievčenstvo a klitoris. Nikoho iného.“

Názory Dobkin na transkomunitu sa však postupne menili, k čomu prispeli aj časté konfrontácie medzi oboma tábormi. Názorový posun od otvorenej nenávisti k tolerancii spečatilo jej spoločné vyhlásenie s transrodovou osobou Ricki Anne Wilchens. V ich texte z roku 1994 sa píše, že „najdôležitejšie je, aby mali všetky strany možnosť vyjadrili svoje názory v atmosfére vzájomného rešpektu rozdielnych presvedčení a záujmu o blaho tých druhých.”

Na záver odporúčanie. V roku 2009 vydala Dobkin svoje pamäti s názvom „My Red Blood: A Memoir of Growing Up Communist, Coming Onto the Greenwich Village Folk Scene, and Coming Out in the Feminist Movement”.