Čo je viac: vyhonený vták vo vlaku alebo holá , ehm, šuška na titulke webového portálu? Z nedávno publikovaných článkov – jedného v denníku Sme a druhého na portáli jetotak.sk – som sa dozvedela, že ani jedno ani druhé by ma nemali nijako trápiť.
To, že sem-tam nejaký muž masturbuje vo vlaku, je vraj bežné a nemalo by to byť ani pre nikoho nebezpečné. Tak sa na tom zhodli profesionálky z dopravy aj zdravotníctva. Vlaková sprievodkyňa na sťažnosť cestujúcej, ktorej ono masturbovanie v kupé rýchlika vadilo, familiárne odpovedá: „Áno, máme tu nejakého úchyláka.“ Jasné, veď akoby to bolo, keby sme tu nejakého úchyláka nemali?! A vrchná sestra jedného urologického oddelenia povie, že ak sa „to nespája s inou úchylkou, […] takýto človek […] zväčša nie je nebezpečný“. Ešteže tak. Ak sa teda nedajbože stretnem s masturbujúcim mužom vo verejnom priestore, asi budem pokojne sedieť ďalej. Možno trochu uhnem pohľadom, predsa len, postavené vtáky vo vlakoch, autobusoch, na lavičkách, takto naživo...
O pohľady zároveň zápasí portál, ktorého „cieľom [...] je ponúknuť čitateľom analýzy, komentáre a glosy o domácich a svetových udalostiach“ a v jeho podtitule sa po francúzsky píše „svet diplomacie“. Diplomaticky-nediplomaticky, svetovo-nesvetovo, ponúkol na pohľad čitateľom – aj čitateľkám – fotografie Paris Hilton. Sprevádzali článok porovnávajúci jeden „bulvárny“ a druhý „hospodársky“ týždenník. Účel asi – prepytujem – svätil prostriedky. Veď ako už len čitateľky a čitateľov donútiť prečítať si celý článok než tak, že ich k nemu priklincujeme fotkou Paris Hilton v spodnej bielizni, štvornožky a elegantne sa pohybujúcej po naleštenom stole? Neviem, čo komu na tejto fotke vadilo, keď ju potom nahradil či nahradila fotkou tej istej Paris Hilton s detailom jej vagíny vystupujúcej nielen z auta, ale aj spod dievčensky milých bodkovaných šiat.
V oboch prípadoch ma zaujala jedna vec, a to kedy je možné považovať sexualitu mužov a žien, jej spredmetnenia aj sexualitu ako aktivitu, za niečo bežné. Z týchto dvoch článkov by mali vyplynúť dve poučenia. Poučenie prvé: Je treba chápať a prijať to, ak muži vykonávajú sexuálnu aktivitu na verejnosti. Nikomu tým neškodia. Mužovi masturbujúcemu vo vlaku vraj „úplne [...] stačí, keď má divákov“. Prečo sa má nejaká žena vo verejnom priestore a nie z vlastnej vôle prizerať sexuálnemu aktu, ktorým masturbácia nepochybne je? Prečo zdravotnícka pracovníčka hovorí, že je to v poriadku – vynútené pozeranie sa neublíži? Jednoducho, prečo sa má žena podvoliť a prečo si nejaký muž svojím konaním vynucuje toto podvolenie? Nejde totiž o nič iné: postavený vták nejakého muža vo vlaku je o moci, ktorú má tento muž ako muž (nie ako „úchylák“ či „plachý človek“, ako ho vykresľujú vyjadrenia v novinách) a ktorú môže použiť pre ľubovoľný účel.
A je tu aj poučenie druhé: Je treba chápať a prijať to, ak ženy na verejnosti „vykonávajú“ sexuálnu pasivitu. Detail vagíny, ktorá patrí k tomu istému telu, ku ktorému patrí odvrátená tvár ženy, sa objaví v novinách a na internete nespočetne veľa krát. Prečo je vo verejnom priestore médií také ľahké uvidieť kus spredmetnenej sexuality žien? Prečo si to myslí aj redakcia portálu, ktorého autori a autorky „inak“ kriticky píšu napr. aj o pravicovom radikalizme v Európe, vojne v Iraku, nacionalizme v slovenskej politike atď.? Prečo sa na vyfotografovanú vagínu nejakej ženy pokojne pozerajú čitateľky a čitatelia? Myslím, že všetci bezprostredne chápu moc tých, ktorí na posilnenie svojej moci používajú sexualitu a s touto mocenskou pozíciou sa stotožňujú. Nestotožniť sa s touto mocou by znamenalo proti tejto moci vystúpiť. A to už nie je samozrejmé – vystúpenie proti tejto moci potom so sebou najskôr prinesie pochybnosť o sexuálnej normálnosti či morálke nesúhlasiacej osoby. A má o neustále dokazovanie vlastnej normálnosti či morálky niekto záujem?
Protiargument voči môjmu uvažovaniu by pravdepodobne tvrdil, že ženy a muži sú „iní“, alebo – ako to napísal jeden z diskutujúcich v debate o fotografii Paris Hilton – „ten akoze nepatricny sexizmus je vysledkom istej odlisnosti pohlavi“. Ako pripomína feministická právnička Catherine MacKinnon, táto „odlišnosť pohlaví“ označuje to, že „sexuálne spredmetnenie a sexuálne násilie sa takmer výlučne zacieľuje na ženy“ a tak sa teda „vo všeobecnosti nezacieľuje na mužov“ (Toward Feminist Jurisprudence, in Toward a Feminist Theory of the State, 1989, s. 243). Život ženy vo vlaku sediacej oproti masturbujúcemu mužovi a život Paris Hilton vystupujúcej z auta – ako sa dozvedáme z fotografie – bez nohavičiek, toho majú asi viac odlišného než spoločného. Ale stali sa zosobneniami žien vo verejnom priestore – nemajú mať moc rozhodovať o tom, čo chcú vidieť a čo z nich má byť videné.
Má z tejto úvahy vyplynúť záver, že sexualita je zlá a hľadieť na nahé časti tiel žien a mužov sa akoby nepatrí? Nie. V stručnosti, mohlo by z nej vyplynúť niečo takéto: Ak niekto chce, aby som sa na vtáka, vagínu, prsia pozerala s potešením, nemôže vagíny a ženské prsia natŕčať mojim očiam stále a bez kontextu – ako sa to často deje v médiách a ani vtáky nemôže natŕčať mojim očiam proti mojej vôli – ako to niekedy ženy zažívajú na verejnosti. Aby som sa zo sexuality mohla tešiť, nemôže byť nástrojom udržiavania mojej neslobody.