FEMINISTKY.SK

Mám jednu milovanú priateľku z Ukrajiny. Od začiatku vojny píše a má celkom zatvorený profil, takže si ju prečítajú tak dvaja či traja ľudia.

Píše veľmi dobre. A ja ju rada čítam. A je mi blízka. A zakúšame z faktického hľadiska veľmi odlišné, ale v emocionálnej rovine veľmi podobné nešťastie.

Dovolila mi skopírovať jej dnešný príspevok. Mám veľkú prosbu, nekomentujte to, dobre? Veľa ľudí sa totiž nachádza v rôznych štádiách a má rôzne prejavy a môže to byť ubližujúce.

„Ráno začínam tým, že sa pozriem na kontrolku na monitore – ak svieti, ešte je svetlo. Po pohľade na rozsvietenú kontrolku okamžite vstanem a postavím kanvicu, aby som naplnila termosku. Zadovážili sme si najjednoduchší plynový varič, na ktorom sa dá, samozrejme, ohrievať voda. Plyn však, po prvé, nie je z gumy a my s ním šetríme. Po druhé, takýchto varičov sa bojím – len na našom sídlisku minulý mesiac vybuchli štyrikrát. Išla som potom okolo tých domov, kde vybuchli tie variče, a videla som tie vybité okná a praskliny na stenách. Poviem tak, bolo to desivé.

Keď postavím kanvicu, idem čítať kanály v telegrame. Musím zistiť, či sa v noci ostreľovalo, a ak áno, či zasiahli infraštruktúru. To je teraz to najhoršie, pretože ak zasiahli, znamená to, že čoskoro nebude kúrenie ani voda. Potom začnem pobehovať medzi umývaním a sušením hlavy a nabíjaním powerbánk a bateriek, praním a varením. Nikdy totiž neviete, kedy svetlo zmizne, a tak robíte všetko rýchlo, všetko naraz. Máte pocit drezúry.

Keď sa chystám von, vždy si do batohu pribalím niekoľko bateriek. Predstava, že ešte nedávno nebola baterka povinnou výbavou, je zvláštna. Teraz je to taký istý ‚must have‘ (telefón navrhuje písať ‚must hah‘, hah) ako rúško z čias kovidu. Ba ešte dôležitejšie! Keď niekam idem, nikdy neviem, či tam, kam idem, bude svetlo. Väčšinou to tak nie je. Rovnako ako mobilná sieť. Neznášam ten pocit vákua – bez mobilného internetu, bez pripojenia, bez svetla a bez ohľadu na to, čo sa vám stane, nemôžete ani zavolať záchranku. Nachádzaš sa v absolútnej prítomnosti, sakra. Tam, kde nie je svetlo, nefungujú výťahy. Zvyčajne som pomaly kráčala na 16. poschodie po izolovanom tmavom schodisku. Niekde na ôsmom poschodí sa zvyčajne nachádza stará roztrieskaná taburetka, na ktorej sa dá v tme sadnúť a oddýchnuť si. Zvyčajne takýto oddych nepotrebujem, ale niekedy vypnem baterku a sadnem na stoličku, aby som sedela potme a počúvala, ako vonku pofukuje vietor.

Minulý týždeň som uviazla vo výťahu – cestou hore vypli prúd a výťah sa zastavil a zhasol. Vnútri bola stolička a škatuľa s vodou a liekmi. Sadla som si, ale rýchlo ma začalo oziabať. Okamžite, než by sa stratila sieť, som zavolala mužovi, nech zavolá na linku pomoci, aby ma odtiaľto dostali. Inak by ste tam mohli uviaznuť štyri až sedem hodín. Muž sa tam dovolal za pol hodiny, bol dvadsiaty v poradí. Polka mesta sedí každý deň v zamrznutých výťahoch. Dostali ma von.

Keď sa večer vraciam domov, v duchu si želám: ‚Prosím, nech je doma svetlo.‘ Cestujem v maršrutke (minibuse), z ktorej okien nič nevidím – veď nefungujú pouličné lampy ani semafory. Vyvinula som si akýsi ‚zmysel pre cestu‘, nevidím, ale viem a chápem, kam idem a kedy musím vystúpiť. Po všetkých tých schodoch a neosvetlených uliciach sa mi doma žiada zachytiť svetlo aspoň na polhodinu. Blížim sa domov a ak vidím, že nie je svetlo, spomalím. Nemám sa kam ponáhľať, všade je tma a nezmyselne. Vo všeobecnosti sa v živote rozmohol zhon a ja som sa celý život vždy nerada ponáhľala. Teraz musím.

Občas sa mi podarí dostať do nejakého obchodu, kde ešte nevypli elektrinu. Chodím tam ako do kostola – je tam svetlo a teplo a nálada sa mi trochu zlepší už len z toho, že som v obchode a svieti sa tam. Ceny nehorázne stúpajú a ja sa dlho túlam po uličkách, kým sa zorientujem, čo si môžem kúpiť, aby som sa zmestila do svojho skromného denného rozpočtu. Ale vo všeobecnosti, odkedy nám začalo miznúť svetlo, som si zvykla jesť sucháre (malé sucháre ako pochutina k pivu) s rôznymi príchuťami. Nikdy predtým som ich nekupovala, nie je to moje jedlo. Teraz je to veľmi pohodlné. Po prvé, sú relatívne lacné a po druhé, majú rôzne príchute. Je to taká ilúzia rozmanitosti. Po tretie, netreba ich variť.

Včera som sa zastavila u mamy. Diskutovali sme o všetkých tých našich spoločných každodenných problémoch. A potom sa moja mama rozhodla zavtipkovať a spýtala sa:

‚Čo robíte na Silvestra?‘

Nezasmiala sa ani ona, ani ja.“

Link na pôvodný status: https://bit.ly/3WCDNbT

Fotky z potemnelého Kyjeva:

https://bit.ly/3WjDO4X