V uplynulých týždňoch sa udiali dve veci, ktoré podľa mňa stoja za povšimnutie. Tou prvou sú bilbordy a televízne šoty, ktoré zobrazujú dojímavé obrázky detí a usmievajúcich sa heterosexuálnych rodín. Chvíľu mi trvalo, kým som si pospájala obrázky milých detičiek a potenciálnych rodín s odkazom, ktorý táto reklamná kampaň v sebe nesie - proti možnosti žien rozhodovať o vlastnom tele a živote.
Reklamné stratégie sa v uplynulých rokoch buď veľmi zmenili, alebo sa organizácie odopierajúce ženám možnosť voľby poučili z vlastných skúseností. Spomenula som si totiž na kampaň z roku 2007, ktorá na bilbordoch zobrazovala krvavé ľudské plody, čím vyvolala silnú spoločenskú odozvu. A keď tak nad tým rozmýšľam, možno je to celé veľmi dobre premyslená stratégia. Najskôr ohúriť, vyvolať kontroverzné ohlasy a potom zjemniť rétoriku a ukázať svoju „pravú“ citlivú tvár. Veď život je krásny. Už žiadna krv, žiadne násilie, my sme dobrí/é, my sme proti násiliu, my si ctíme, vážime, milujeme, sme štastné/í a vôbec... My máme ten pravý recept na život. No a keďže sme my na tej dobrej strane, tí ostatní, ktorí nezdieľajú náš názor, sú tí zlí, tie zlé s čiernobielym videním sveta...
Na základe reakcií zo svojho okolia musím povedať, že sa tento zámer tvorcom a tvorkyniam kampane do veľkej miery podarilo naplniť. V tejto kampani proti možnosti voľby totiž nie je dôležité myslenie, ale pocit. Ponúka roztomilé obrázky, dotieravú hudbu a sugestívne pôsobí na city okoloidúcich, ako aj divákov a diváčok televízie. Hlavnou mediálnou partnerkou je totiž Rozhlas a televízia Slovenska. Verejnoprávna inštitúcia, ktorú koncesionárskymi platbami podporujú občianky a občania bez ohľadu na svoje politické, náboženské a iné názory, podporou tejto kampane jasne vyjadrila svoj politický názor.
Tou druhou vecou, ktorá ma naopak príjemne prekvapila, bol ohlas na kampaň proti možnosti voľby. V uliciach Bratislavy (možno aj na iných miestach, o nich však neviem) som si všimla fialové plagátiky, ktoré kopírovali vizuál predchádzajúcej kampane a vyzývali na úctu k zelenine a na nosenie oranžových a hnedých stužiek.
25. marec je Deň zasadenej tekvičky. 25. marec je Deň zasadeného zemiaka. Olá! Absurdnosť prvej kampane je tu zámerne dotiahnutá do absolútna. Veď prečo nie? Aj to je spôsob, akým sa dá vyjadriť svoj názor a reagovať na to, čo sa v spoločnosti odohráva. Je potrebné stále niektoré veci vysvetľovať, opakovať, uvádzať do kontextu, upozorňovať na nedostatky, vysvetľovať, opakovať... Niekedy je ale dobré odpútať sa od toho a spraviť niečo úplne iné, s nadhľadom a humorom. Tak, ako to urobili tieto plagáty z ulíc. Tak, ako to urobili tieto videá a webová stránka.
Deň zasadenej tekvičky/zemiaka ma okrem iného priviedol k zamysleniu nad tým, čomu alebo komu by som chcela venovať svoj 25. marec, ak by som mala tú moc. A potom mi to došlo. Veď ja mám tú moc zadefinovať svoj deň a osláviť ho tak, ako sama chcem, hoci ma žiadna verejná ani verejnoprávna inštitúcia nepodporí. A nielen 25. marec! Dnes napríklad oslavujem Deň zapísaného zošita, samozrejme, z recyklovaného papiera. Zajtrajší deň si ešte rozmyslím. A čo vy? Aký si dnes spravíte deň?
Foto: skupina okolo feministky.sk
