FEMINISTKY.SK

Jevgenija Belorusec: Wartime Diaries
6. marec, nedeľa, 11. deň:

„Je 15:30 a my sme stále nažive“

Niekedy je v týchto dňoch ťažké pochopiť zajtrajšok. Zajtrajšok sa zdá byť vzdialený celú večnosť, akoby sa odohrával na inej planéte. Človek si vie teoreticky predstaviť zajtrajšok, ale nie ako moment vo vlastnom plynutí času – iba ako príbeh, ktorý si rozpráva.

Zobudila som sa s pocitom, že je dobre, že som v Kyjeve a že som neodišla z mesta. Chcela som hneď vyjsť do ulíc, ale nemohla som, lebo som mala ešte veľa práce. Koniec koncov, bol to výnimočný deň. Dohodla som si stretnutie s kolegyňou Polinou Veller, mladou umelkyňou a dizajnérkou z Kyjeva, ktorú som nedávno stretla v obchode s potravinami.

Polina býva v Kyjeve so svojím manželom a malou dcérkou, ktorá neznáša dlhé cesty a musí byť v postieľke. Keď sa začala vojna, Polina začala z plastových SK pásiek vo farbách ukrajinskej vlajky vyrábať masky, ktoré vyzerajú ako zvláštne závoje. Rozhodli sme sa, že sa stretneme napolceste medzi našimi bytmi a budeme sa hrať na módne fotografovanie. Trápila nás absurdita našej činnosti, absurdita v podstate akejkoľvek činnosti tvárou v tvár súčasným udalostiam. A myšlienka, že napriek tomu všetkému pokračujete ďalej.

Pristúpil ku mne muž a povedal, že si všimol, ako sa pozerám na ulicu cez hľadáčik fotoaparátu. „Chcel by som vás varovať,“ povedal, „v týchto časoch za to môžete dostať guľku do hlavy!“ Udivene som odpovedala, že si len robím svoju prácu novinárky. Potom povedal: „V tom prípade je to možno v poriadku.“ Až keď odišiel, mi došlo, že sa mi vyhrážal. Napätie v meste rastie. Kamera symbolizuje oko, ktoré môže byť namierené na kohokoľvek. Fotografia sa stáva ešte podozrievavejšou ako zvyčajne.

Niekoľko chodcov s neskrývaným údivom sledovalo, ako mi Polina pred objektívom pózuje so svojou maskou.

Domov som išla pešo. Môj malý fotoaparát, ktorý rada nosím so sebou, mi zrazu pripadal ako štít, ktorý ma chráni pred akýmsi nejasným podozrením. Premýšľala som o sile fotografického obrazu – sile, ktorú možno použiť ako svedectvo o tom, čo sa stalo, ale ktorej sa práve preto aj obávajú.

Cestou späť som videla veľa mladých tvárí. Skupina dobrovoľníkov a dobrovoľníčok bola zabratá do zberu potravín, ktoré budú v nasledujúcich týždňoch distribuovať. Verili by ste, že ešte pred dvoma týždňami všetko v Kyjeve fungovalo ako zvyčajne – kaviarne, reštaurácie, obchody a potraviny? Ľudia chodili po uliciach, občas aj bezcieľne, len sa prechádzali na známe alebo obľúbené miesta.

Jednou zo zvláštností vojny je toto nové, účelové chodenie. Ak chcete vyjsť von, musíte mať na mysli niečo dôležité – dôjdete do cieľa a potom sa rovno vrátite. A takmer všetky ciele sú nejakým spôsobom spojené s jedlom alebo liekmi.

Dnes sa toho stalo veľa. Večer som sa dozvedela, že moju kamarátku evakuovali z mestečka Irpin na severozápade od Kyjeva. Cestou sa jej stratil pes, ktorý sa zľakol výbuchov a v panike utiekol. Na vlastné oči videla, ako sa stali terčom útoku ženy s deťmi, ktoré sa snažili dostať do evakuačného autobusu. Potom sa neďaleko nich zrútilo na zem niečo ťažké, možno bomba, a autobus aj so všetkými ľuďmi prevrátilo. Moja kamarátka mi povedala: „Chcem žiť, aby som mohla opísať túto evakuáciu v Haagu.“ Môjho kamaráta fotografa tiež evakuovali z Irpinu. Z nejakého nepochopiteľného dôvodu naňho a na ostatných strieľali, keď sa snažili dostať do autobusu. Guľka ho zasiahla do hornej časti ramena.

Niektorí boli počas evakuácie zavraždení. Podľa doterajších odhadov ide o šesť žien a detí, ale presný počet obetí a zranených sa stále upresňuje. Priateľ-básnik mojich rodičov zostal v Irpine so svojou manželkou, pretože sa starajú o jeho starú mamku, ktorá už nedokáže vstať. Keď im moji rodičia zavolali, jeho manželka začala kričať. O niekoľko hodín neskôr od nej dostali textovú správu: „Je 15:30 a my sme stále nažive.“

Humanitárna pomoc sa stále nedostala do Mariupoľa na juhu krajiny. Nevieme, koľko obetí musí mesto oplakávať. Ľudia tam stále nemajú lieky, potraviny, vodu ani elektrinu. Každý deň ich ostreľujú. Predseda obecnej rady Hostomeľa, čo je obliehaná dedina severozápadne od Kyjeva, bol úmyselne zabitý, pretože napriek nebezpečenstvu pokračoval v rozdávaní chleba a liekov pre svoju komunitu. Hostomeľ je čiastočne obsadený. Putin ohlásil, že od dnešného dňa budú ďalšie útoky po celej krajine. Má v úmysle bombardovať vojenskú infraštruktúru, ktorá sa často nachádza vedľa domov a obydlí. Niektorí ľudia nemôžu odísť, pretože sa starajú o svojich príbuzných, ktorí nemôžu alebo nechcú utiecť.

Tieto zločiny sa dejú pred očami celého sveta. Ľudia dokonca hovoria vopred, kto bude zajtra zabitý – ako vo väzení, kde sú už všetci odsúdení na trest smrti. Ale to je len vízia drobného diktátora. My sa bránime. Snažíme sa pomáhať si navzájom a nedopustiť tieto nezmyselné úmrtia.

Zdá sa však, že globálny, širší svet sleduje tieto zločinecké vyhlásenia so zvláštnou trpezlivosťou. Diktátor stále vyvoláva medzinárodný strach. Možno si niektorí stále myslia, že ak ho nebudú provokovať, neurobí nič horšie. Táto opatrnosť už stála tak veľa a každou minútou je drahšia. Všetci sme obeťami, ale všetci na tom máme čiastočnú účasť. Už nemôžeme ďalej čakať! Zastavte toto násilie!

ZDROJ: https://www.isolarii.com/kyiv