FEMINISTKY.SK

Oksana Tunyk pri Kyjeve píše 7. marca z prímestia Kyjeva:

Včera som si prvýkrát po 12 dňoch vyzliekla pančuchy.

Myslela som si, že ich zo seba budem strhávať aj s mäsom tak, ako veľa vecí zo srdca za posledné dni. Ale telo je na počudovanie také tvrdé, že sa naň teraz nič nelepí. Ani krv.

Strávili sme v obkľúčení desať dní. Dva kilometre od Makarova.

Na jednom z najpekelnejších miest Ukrajiny, ktoré celý ten čas nemilosrdne rozmetávajú na kúsky.

Bez svetla, tepla, vody, signálu. A takmer žiadnych správ zo sveta.

Včera, keď nám preskočilo a rovno pod strelami z Gradov sme jednoducho prešli autom cez pole, som začala čítať a pozerať správy, z ktorých som vedela len tak 10 percent, cez esemesky príbuzných a rádio, ktoré sa mi občas podarilo začuť...

Tak ako Lila z Piateho elementu som uvidela všetky hrôzy vojny naraz... Päť hodín som čítala a rozmýšľala, ako moju krajinu, mesto mojich snov, Irpiň, kde som šťastne žila štyri roky a kde som zanechala celý môj život, ničia na popol...

Počas 10 dní blokády som sa naučila viac ako za celé desaťročia – o sebe, o ľuďoch, o tom, čo je naozaj dôležité na to, aby človek prežil. Poviem vám to.

Niekomu to bude užitočné pre seba a niekto možno aspoň trochu pocíti to, čo práve teraz prežívame my, a uzatvorí konečne už nad nami to prekliate nebo...

Lebo ako vidíme, krídla a telá matiek sú veľmi krehké a akosi nezastavajú guľky a strely, ktoré letia na naše deti... Navzdory neskutočnej láske

V prvý deň vojny sme stihli dieťa aj mamu vyviezť k mužovým rodičom – do malej rázovitej dedinky medzi Boroďankou a Makarovom

Na druhý deň – sa nám podarilo vrátiť do Buče po zvieratá, už pod guľkami. Okrem škôlky sme si teda v dedine zariadili aj zoo – s dvoma psami, dvoma mačkami a papagájom

Na tretí deň – sme išli do Vozreľskej pôrodnice priniesť naftu a potraviny, lebo 6 rodičiek, celý lekársky personál a pôrodnica tam zostala na generátore. Na druhý deň, pokiaľ mi je známe, ju obsadili ruskí vojaci... Neviem, či je to pravda. Doteraz sa neviem spojiť s primárkou...

Len čo sme sa vrátili, zistili sme, že sú zablokované všetky cesty z dediny – prišla ruská technika, začalo sa ostreľovanie. Dĺžku kolón bolo ťažké hodnoverne určiť, ale z úkrytu bolo počuť smrtonosný a strašný hukot asi hodinu a pol či dve. A tak to bolo trikrát. A tak som sa dozvedela, že sme v obkľúčení.

Dozvedela som sa, že ak sa na kolónu tankov čo i len pozriete, jeden z nich sa otočí a jednoducho na vás vystrelí, ako to bolo s tromi susedmi z našej ulice

Dozvedela som sa, že ak sa otvorene pokúsiš vyviesť deti cez ruské jednotky, zmeníš sa na mleté mäso, ako to bolo v prípade rodiny z vedľajšej dediny

Dozvedela som sa, že ak sa budete päť hodín po sebe pozerať na sviečku v studenom vlhkom kryte, dá sa tak zastaviť krik hrôzy a zúrivosti a zachovať si silu, ale ochoriete aj tak

Naučila som sa, ako si vyrobiť vložky z plienok, ktoré starostlivo uschovala naša stará mama na pamiatku po najmladšom vnúčikovi

Dozvedela som sa, že čas medzi vystrelením a pristátím strely je od šiestich do štrnástich sekúnd (v závislosti od vzdialenosti) a niekedy, ak sa poriadne posnažíte, môžete stihnúť na záchod, kým letia

Dozvedela som sa, že skutočnou svetelnou kamuflážou nie je len zhasnúť svetlo, ale naučiť sa naliať dieťaťu vodu v úplnej tme a podľa zvuku zistiť, ako je pohár plný

Naučila som sa, ako sa zo zvyškov parafínu a mastného papiera vyrába sviečka a že kostolné sviečky vyhoria už za 25 minút

Naučila som sa, ako v jednej vode umyť dieťa, seba, muža, vyprať bielizeň, umyť podlahu a spláchnuť záchod

Naučila som sa, ako na luster namontovať telefón tak, aby sa za tie sekundy, čo sa objaví signál, poslala vzácna esemeska o zmene polohy ruských okupantov

Naučila som sa, ako v úkryte vymyslieť hru, ktorá zvyšuje morálku nielen dieťaťu, ale aj všetkým dospelým

Naučila som sa, ako sa s dieťaťom rozprávať o vojne tak, aby zostalo stabilné, jedlo, spalo a bolo presvedčené, že dokáže samo zničiť 50 tankov

Dozvedela som sa, aké je to vyberať si medzi tým, či nechať rodičov v nebezpečí samých, pretože tam je ich domov a oni nie sú pripravení odtiaľ odísť a tým, či vyviezť dieťa z toho nebezpečenstva, pretože má ešte celý život pred sebou

Ako vidíte, získala som veľa veľmi „cenných“ poznatkov pre 21. storočie. Naozaj na ne nikdy nezabudnem. A neodpustím.

Nenaučila som sa len jednu vec – čo odpovedať svojmu dieťaťu, ktoré sa ma každý deň v pivnici nevinne pýta: „Mami, čo od nás chcú tanky?“ Ja naozaj neviem.

Tento príspevok pripravím aj v ruštine, aj angličtine.

Lebo je z neho odrazu dlhý post a ja neviem, ako z tejto skúsenosti niečo vyčiarknuť.

Ak nám to pomôže priblížiť sa k bezletovej zóne alebo ak to niekoho podporí, prosím, šírte ho ďalej.

Na fotografii je môj trojročný syn, ktorý sladko spí v studenom, hroznom úkryte a tá spomínaná sviečka, aká má svojho času udržiavala pred tým, aby som sa nezbláznila.

ZDROJ:
https://www.facebook.com/kuzelinushka/posts/5380789241935493