FEMINISTKY.SK

Poetka a aktivistka Lena Samojlenko píše z Kyjeva, 4. marec

Dnes, keď sa za oknom ozvali dva výbuchy a na barikáde z kníh sa zatriasli všetky knihy, som zo zvyku otvorila susedský čet . A tam nikto nič nenapísal.

Vtedy som si uvedomila „Sme mŕtvi”. Smrť jednoducho neexistuje.
Priestor sa rozštiepil, objavil sa možný svet, kde neexistujeme.
Ale veď my nemôžeme nebyť. Preto tu sme my, tu je dom, tu je jeho čet. A nie je žiadna vojna.

Raz som sa Ivana Marovića, lídra srbskej kapely Otpor, opýtala, ako bral na seba zodpovednosť za to, že inšpiroval a povzbudzoval ľudí k protestom, keď vedel, že ich zatknú, zabijú a možno budú mučiť.

Pri mojom osobnom akcionizme a jebnutosti som nepotrebovala nikoho. Nechcela som nikoho vystaviť nebezpečenstvu. Sama som sa rozhodla zostať na Majdane. Všetko som to točila z maximálnej blízkosti. Pracovala som v nemocniciach. Stála som na barikádach. Sama som precestovala naposledy celý Krym a už pred ôsmimi rokmi som dala dokopy zbierku ruských vojakov, ktorí sa mi vyhrážali smrťou. 11-krát som zahlasovala na referende v Luhanskej oblasti, aby som dala najavo, akou bolo fraškou. Rozhodla som sa vstúpiť do hladovky na podporu politických väzňov a hladovala som 51 dní.

Každý deň idem von do ulíc s imaginárnou dlažobnou kockou.
Milujem nemožné.
Zostávam pri Kyjeve.

A vidíte, čo robia s kyjevskými predmestiami. Dnes alebo zajtra zabijú mňa, moje deti a mojich rodičov. V lepšom prípade pozajtra. Ale myslím, že zajtra.

A ak my civilisti zomrieme pod bombami a streľbou, v roku 2022 v európskom hlavnom meste s tisícpäťstoročnou históriou, potom by sme možno ani nemali žiť vo svete, kde je to možné. (c) Citát mojej kamarátky Saše Andrusyk

Na to, aby sa to zastavilo, mi nie je ľúto ani vášho (adresátom je ruské obecenstvo, pozn. prekl.), ani svojho života. Nechcem žiadne úmrtia, ale zámerne ten text hrotím, pretože nahlas hovoriť, že v policajnom minibuse je nekomfortne, pokuty sú obrovské a v cele je zima, už nejde.

Treba písať, že je to fasa: zaplnili sme minibus, zabrali sme miesto v cele, čoskoro im dôjdu väznice, pozri, aké máme rozžiarené tváre, ako sereme na všetky ich urážky. Pozrite sa, teraz približujeme svetlo. Svet je nádherný. My sme úžasní a úžasné. Neexistuje žiadny osud, fátum ani bezmocnosť. Existuje riešenie.

Moje deti dostali v týchto dňoch enterovírus. A povracali všetku posteľnú bielizeň. Dve vracajúce deti je už samo osebe nachuja. Desiatky od zvratkov smrdiacich obliečok a preplnená žumpa, ktorú nie je možné odčerpať – takže sa nedá veľa prať. V noci deti nespia a vracajú. Snažím sa ich vyliečiť a neúnavne myslím na to, že nás zajtra zabijú. Alebo pozajtra.

Cez deň som na horúcich linkách a prebieha to takto:

„Pomoc prosia z Mariupoľa, sedemdesiatročný muž a žena. Ona je nevidomá. Má cukrovku. Treba aspoň trochu vody, pitnej, technickej. A jedla. Možnože tam aspoň niekto pomôže, stratili sme s nimi kontakt. On sa volá Žora, ona Vaľa.”

„Ak sa človek pýta, ako bojovať s pocitom hladu, čo mu mám odpovedať?”

„Morský bulvár v Odese, po obstreľovaní sa rozhorelo v byte, v byte sú ľudia a nemôžu sa dovolať žiadnym záchranným službám.”

„Nie je inzulín, človek umiera. Prosím vás, možno že niekde v lekárňach alebo na skladoch alebo u niekoho doma ešte zostal a môže sa podeliť? Cukor je 25… Okamžite treba inzulín!”

„Mám 86 rokov. Som v Charkove. Už dva dni nemám svetlo. Umieram od hladu…”

„Pomôžte, dcéra má leukoencefalopatiu a ak nebudeme teraz pokračovať v liečbe, stratíme šancu na jej záchranu. Kam na svete nás možno vyviezť?”

„Potrebujem vyviezť 8 ľudí z Buče. 5 detí. Sú v pivnici.
- Nie je to možné.”

Potom odovzdávam svoju zmenu, idem do pivnice. Púšťam deťom popiči hudbu, hrám s nimi šachy a tancujem. Fúkam im balóny, zapínam farebné svetielka. Učím dcéru jazdiť na bicykli. Myslím, že nás najskôr zabijú zajtra. Potom pijem. Pretože máme ešte zvyšný alkohol a ja sa ho snažím vypiť, aby sa nedostal do rúk okupantov. Ale ani keď chlastám, nemôžem zaspať tak, aby som si pospala.

Potom znova niečo vybuchuje pri mojom okne.
Volám svojmu najlepšiemu kamošovi, ktorý práve odišiel z mesta. Ideme si spolu na diaľku zapáliť a on mi rozpráva tie najčiernejšie a strašné vtipy o odtrhnutých rukách a salónoch manikúry. O dickpicku s roztrhaným penisom vojaka, ktorý posielajú Ruskám. A my sa smejeme. Hovorí: „zdá sa mi, že už nikdy v živote neuvidím nič pekné.” Ja mu na to: „keď zvíťazíme, nech sa modlia, aby sme nešli ďalej.”

Diskutujeme o ruských protestoch:
- Je to ako v Heroes of Might and Magic: keď z nejakého dôvodu naverbujete do armády cudzie tvory s nízkou morálkou, ale potom vás zrádza šťastie a morálka. Radšej nech neprotestujú, než aby protestovali hentak. Bože, ako by som si zahrala Heroes.
- Lena, ty aj tak hráš Heroes každý deň.

Môj manžel hliadkuje na našom sídlisku. Nemá žiadne bojové skúsenosti. A on je básnik, queer a crossdresser. V máji mu má vyjsť štvrtá kniha a fotky k nej sme robili špeciálne osem mesiacov. A teraz nás zajtra zabijú a tú knižku nikto neuvidí. Volá sa „Vlasy”, čo bol odkaz na Formanov muzikál.

Neviem, čo vám mám povedať. Dnes som si asi prvýkrát uvedomila, že nás zabijú. Zajtra napíšem veľký text o víťazstve a zdvihnem slúchadlo horúcej linky.
Operátorka 946. Počúvam vás.

A počujem tú hluchotu, ten strach, tú ľahostajnosť, tú bezmocnosť. Viem, že sa veľmi snažíte. Ja, poviem to takto, budem prekvapená, ak by sa vám to podarilo.

A naozaj opovrhujem a ľutujem každú a každého, kto sa o to aspoň nepokúsi.

Pretože mlčanie a opatrnosť vás nezachránia.

ZDROJE:

https://t.me/femagainstwar/207

https://t.me/femagainstwar/208

Fotka barikády z kníh: https://www.facebook.com/photo/?fbid=10218978146878527&set=a.10201875950814314