FEMINISTKY.SK

Nadežda Suchorukova, 26. marca 2022

#мариуполь #надежда Bolo nás šestnásť. Odchádzali sme v dvoch autách, čo bol neskutočný luxus. Bolo šťastie, že mali vybité okná a mali stopy po črepinách. Inak by ich už odviezli. Moji kamaráti mi povedali: noc predtým prišli do domu ich rodičov, ktorý praskal vo švíkoch, vojaci. Najskôr ukrajinskí. Obzerali si dvor a chceli sa tam usadiť.

Pribehli k nim dve ženy a prosili ich: „Chlapci, prosíme vás, odíďte z nášho dvora. V pivnici máme deti. Náš dom zbombardovali, nemáme kam ísť.“ Pred odchodom im ukrajinskí vojaci ponúkli svoje provianty, potom objali dve krehké ženy a odišli.

O pár hodín neskôr prišli k domu ruskí vojaci. Na žiadosti nereagovali, na prosby reagovali, že im je to jedno, a dlho si prezerali autá. Autá sa im nezapáčili. Pre črepinu, ktorá zasiahla susedný dom, vyzerali nereprezentatívne.

Na týchto autách nás ráno 16. marca prišli vyzdvihnúť naši kamaráti. Naše sídlisko celú noc bombardovali, akoby ho chceli premeniť na popol. Moji malí synovci nespali. Matka ich neustále vyťahovala z matracov a snažila sa ich niekam zobrať. Nebolo však kam ísť.

Malí poslúchali bez reptania. V bundách a čižmách zliezli z postelí, do rúk brali tašky s pančuchami, tričkami a spodnou bielizňou a poslušne prešli na druhý koniec pivnice. Neplakali, nežiadali o vysvetlenie. Išli jednoducho tam, kam ich viedli.

Aj na druhom konci to bolo strašne hrozivé, ale naša časť bola oproti vchodovým dverám. V tú noc plieskali, akoby sa ich niekto pokúšal vyraziť.

Táto nočná mora pokračovala až do rána. Dvaja z nás sa potom rozhodli ísť do garáže po auto. Neboli sme si istí, či sa vrátime späť. Bombardovanie neustávalo a moja kolegyňa vedela, že sa jej nepodarí rýchlo otvoriť garážové dvere.

Na zväzku bolo veľa kľúčov. Nedalo sa povedať, ktorý je ten správny. Prinajlepšom by to trvalo desať minút. Za ten čas tam mohlo priletieť desať striel. Dvoch ľudí z našej pivnice mohlo desaťkrát zabiť. Ale oni to mysleli vážne. Museli zachrániť deti.

Počuli sme, že niečo búchalo na vchodové dvere, mysleli sme si, že je to výbuch. Potom sme začuli hlasy. Báli sme sa ich otvoriť. Nevedeli sme, čo sa deje vonku. Zdalo sa nám, že počujeme dávky zo samopalov. Báli sme sa, že okupanti prišli na naše sídlisko a budú tam viesť pouličný boj. Niekto za dverami zakričal naše meno. Boli to naši kamaráti. Prišli nás vyzdvihnúť v rozbitých autách.

Deti, pes, my, naše matky. Nechceli ísť. Mysleli si, že sa do auta nezmestia. Nevzala som si nič okrem buksy s dokladmi. Spala som s ňou, celý čas som ju mala na krku.

Nemala som odvahu bežať do bytu na piatom poschodí. Tam zostal môj Josik. Moj nežný ryšavý kocúr. Večer predtým chcel ísť s nami do pivnice, ale báli sme sa, že sa tam stratí. Ráno som za ním nemohla zájsť. Myslela som si, že na mňa nepočkajú. Zľakla som sa, že odídu bezo mňa a ja sa v tej pivnici zbláznim.

Zdá sa mi, že som sa už nebála smrti. Bála som sa, že sa zbláznim. Ešte jedna noc a môj mozog by to nevydržal. Toto zajatie bolo hotové peklo. Pre to neustále bombardovanie a ostreľovanie sa vo mne niečo zlomilo. Nebála som sa zomrieť, chcela som smrť. Len aby som nepočula všetky tie zvuky, nečakala na prílety a nepočítala zásahy, pri ktorých sa triasla zem.

Nastúpili sme do auta. Moja dospelá a veľká sučka Angie sa zmenila na jazvečíka a vtesnala sa mi medzi kolená. Vytŕčal jej len hnedý ňufák. Triasla sa a plakala.

Mama stála vo vchode a tvrdila, že zostane. Neverila, že by sa tam zmestila. Volala som ju takmer hystericky. Vedela som, že máme niekoľko sekúnd na to, aby sme sa dostali preč od vchodu. Dve autá plné ľudí stáli uprostred mŕtvej ulice ako terče. Niektoré domy mali vytrhnuté srdcia, boli prerazené strelami. Náš dom mal rozbité okná, ale bol celý. Cítil som, že to tak nezostane dlho.

Mama predsa len nastúpila do auta. Na prednom sedadle sa ako zázrakom našlo miesto pre mňa, mamu i psa. Ľoša zavrel dvere auta. Ten nešiel. Jediný zostal stáť pri dome. Musel nájsť deti. Ešte stále tam, v tom pekle, je. Dnes ráno mi Ľoša prezvonil. Zavolal som mu späť, ale stratil sa signál.

Zdroj:

https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=2383450475295407&id=100008914326381

Odkaz z Mariupola, z ktorého behajú zimomriavky po chrbte. Neznesiteľná bolesť.

„Dima XXX
syn Tolika XXX.
ulica XXX 5, byt č. 57
Odkážte mu:

Dima, mama zahynula 9 marca 2022. Zomrela rýchlo. Potom vyhorel dom. Dima, prepáč, že som ju nedokázal zachrániť. Pochoval som tvoj mamu pri škôlke.
Tu je mapa, kde je uložená.

Mám ťa rád.“

#saveMariupol #closethesky #stoprussia

Zdroj:

https://www.facebook.com/irynochka.bodnar/posts/10160250227653534