FEMINISTKY.SK

Svedectvá z obliehaných miest 1
March 3rd, 2022
Snímka.PNG

Publikujeme sériu svedectiev ľudí, ktorí sa ocitli v okupovaných zónach.


***


Prekladateľka Oľga Bragina z Kyjeva píše:


25. februára, 8:43

noc bola veľmi desivá, výbuchy. podarilo sa mi teraz trochu pospať, zbalili sme si veci pre prípad poplach. je to zhmotnenie nočnej mory – logicky akoby vieš, ako sa zachovať a kam utekať, ale sú len dva stavy – panika alebo otupenosť, a nič nezávisí od teba. desí ma tá neistota. do poslednej chvíle som neverila, že sa to stane, chystali sme sa s mamou počas jej dovolenky jesť wrapy a pozerať seriály, mám dve knihy v preklade, a teraz sa svet jednoducho rúca. včera som mamu objala a povedala jej, že ju mám veľmi rada, a že nevieme, na čo sme tu a prečo je svet taký a prečo sme v ňom my, obyčajní ľudia, ktorí sa nikdy nepripravovali na vojnu, ocitli práve teraz. opäť výbuchy.


26. februára, 04:12

dnes sme spali v protibombovom kryte. na našej ulici boli prestrelky, pri Novej Línii (niečo ako Bauhaus) pristáli výsadkári, ale zajali ich, v Brovaroch zneškodnili navádzača a výbuchy zatiaľ ustali. stále sa bojuje o našu starú dobrú TEC-6 (tepelnú elektráreň). hovorím mame: „ha, ty si si myslela, že chcú továreň na bankovky, a oni chceli Novú Líniu.“

my všetci sme v škole čítali Ťutčeva. blahoslavený je ten, kto navštívil tento svet v jeho osudových chvíľach, ale pre nás to boli len slová. nikdy som si nemyslela, že na našom sídlisku sa bude strieľať a budú tam výsadkári, naším hlavným problémom boli vždy zápchy na moste a hustá doprava v dopravnej špičke.

išli sme do krytu, boli sme veľmi vystrašení, lebo sa píše, že panelák sa pri výbuchu zloží na kvádre. kryt je v murovanej poliklinike, tak sme tam traja sedeli na dvoch taburetkách, hovorilo sa, že v dedine Pogreby sa ozýva siréna, povedal som otcovi: „Tieto taburetky kúpili ešte v osemdesiatych rokoch a my tu na nich sedíme v kryte, to je veru stabilita.“ Na lavičke jeden opitý muž hovorí druhému: „Tak sa mi chce so všetkými rozprávať.“ Hovorím otcovi: „Sú tu najlepší ľudia mesta a keby nebola vojna, mohli by sme si myslieť, že je Silvester.“ hovorím mame: „Sme tu ako v Achmatovovej básni Rekviem.“ mama hovorí: „Veď tu preto teraz aj stojíme, aby to potom nedopadlo ako v tej básni.“ mama hovorí: „Na internete sa píše, že nejaká naša raketa tridsať rokov nelietala a potom vzlietla a niečo v Rusku vyhodila do vzduchu.“ hovorím: „raketa tridsať rokov nelietala a potom niečo vybuchlo? To je nejaký zázrak svätého Bartolomeja.“ Mama hovorí: „Áno, to sa píše na internete.“ Po telefóne niekto hovorí, že P prihára pod z, mama sa raduje: „Chcem to počuť.“ Ja vravím: „To je presne tá analytika, ktorú si zaslúžime.“ Kostik hovorí: „Protibombový kryt pod kinom Florencia je hotová oáza.“ Vravím mame: „To sú ale vizionári. Aj keď vlastne áno, v 90. rokoch sme my nemuseli nič také riešiť, a u nich sa vojna nikdy neskončila.“


26. február, 12:27

Blitzkrieg „dobyť Kyjev za tri dni“ zlyhal. nocovali sme v protibombovom kryte, o piatej sme sa rozhodli ísť domov, stretli sme nejakého opitého človeka, ktorý nám povedal, že je zákaz vychádzania a polícia. mama povedala, že asi je to diverzant


27. februára, 5:36

po bombovom kryte som sa zobudila o šiestej večer, zúčastnila som sa na zoomovom čítaní „Nie vojne“ a znova som zaspala, zobudila som sa o tretej v noci a prečítal som si, že vo Vasyľkove vyhodili do vzduchu ropný sklad a že všetci majú utekať do protibombového krytu, pretože na Kyjev letí všetko, čo je len možné. rozhodla som sa, že nebudem budiť rodičov, v noci boli výbuchy, tri výbuchy – aj v päťminútových intervaloch, ale aj tak som sa rozhodla nikoho nebudiť, sedela som na gauči a čítala francúzsky postmoderný román o bezhlavých šéfoch. ráno sa zobudila moja mama a bola prekvapená, že bola taká pokojná noc.


28. februára, 16:37

žijeme na sídlisku kam prišla vojna.

na sídlisku z ktorého sme sa nikdy nedokázali dostať nikam načas večné zápchy potom sa tam nasťahovali hipsterské obchody, kaviarne, parky, filmové štúdio FILM.UA a potom k nám prišla vojna.

vojnu sme poznali z koncertov pri oblúku Družby národov zo sovietskych protifašistických filmov mama povedala, že sa na ňu čoskoro zabudne, veď zabudli aj vojna z roku 1812 mama hovorí že bol prípitok za mierové nebo nad hlavou a potom už začali hovoriť, čo je to za banalitu

koľko sa o tom dá
koľko sa o tom dá opakovať ten prípitok mierové nebo žijeme na sídlisku kam prišla vojna a vôbec a vôbec nespíme a nemôžeme jesť je nám zle pri každom dúšku teraz rozmýšľam, v akej jedinečnej situácii sme sa ocitli, keď poetka Odojevceva napísala „Baladu o rozbitom skle“ a my píšeme to čo teraz vidíme na internete – horiace domy, diverzantov prezlečených ktorých vzali do zajatia história sa deje tu a teraz


Prvého marca

zobudili sme sa o tretej ráno, neboli žiadne výbuchy (mama si ráno prečítala, že v rôznych častiach mesta sa strieľalo). u nás sa nestrieľalo, plán obsadiť v nedeľu Troješčinu a tepelnú elektráreň č. 6 (TEC 6) nevyšiel, zatiaľ je pokoj. píšu, že sa máme zásobiť vodou. hovorím mame: „toto všetko vojde do učebníc dejín“. V noci som sa z nejakého dôvodu rozhodla pozrieť si film Nočný obchodník. v jednej z epizód tam znie Labutie jazero. za oknom sú vrecia a muž so samopalom, mama sa sa celý čas čudovala, prečo stráži vrecia. otec povedal, že nestráži vrecia, je to jeho post.


Prvého marca, 12:06

hľadali sme banku, našli sme jednu otvorenú pri nás, znova výbuchy, ľudia stoja v radoch do obchodov, hovoria do telefónu o tretej svetovej, na kioske je reklama, hovorím mame: „Keby nebola vojna, vyskúšala by som teraz vanilkovú kolu.”


Prvého marca, 5:30

mama hovorí neviem, kde je to teraz bezpečné

hovorím tí a tie čo po revolúcii (1917) odišli do Paríža skončil nakoniec v okupácii v odboji v táboroch

pri našom dome visí plagát tam kde bývala reklama na zľavy do fitka

plagát ak sem prídu tanky „Nehub si dušu kvôli P“ len som sa rozplakala

spomeula som si na prvotnú akumuláciu kapitálu keď stavali kostoly v domnení že s Bohom sa možno dohodnúť

postaviť kostol prispieť na chrám alebo dokonca nakrútiť srdcervúci film polícia bola len rada tí mafiáni sa navzájom postrieľajú sami nehovoriac už upíroch s výložkami

sedeli sme na sídlisku Troješčina a čítali knihy a potom k nám prišla vojna otec hovorí predtým sme také videli len vo vojnových filmoch


***


Saša Kitajeva z Kyjeva:


28. februára, 20:02,

Pokračovanie tohto streamu z vojny.

Aspoň ma to rozptyľuje od neustálych oznámení o tom, že sa treba skryť, takže pardón.

Dnes sme sa dostali k mojim rodičom, aby sme si vymenili jedlo. Dostala som veci suroviny na na krabí šalát.

Večer sa začali objavovať správy o nálete. Sedím v kuchyni a fajčím.

Nevlastná dcéra: Saša, bude ten krabí šalátik?

Ja: Nechaj ma premýšľať... Dobre, urobíme to takto: začnem ho robiť teraz. Ale ak ho nedorobím, povedz všetkým, že ma zabil krabí šalátik.

V supermarkete dnes nemali chlieb, mliečne výrobky, alkohol, maslo a kopu ďalších vecí.

Ale bol tam balíček kreviet. Kúpili sme ho.

Sedím a jem so svojou nevlastnou dcérou krevety.

Ona hovorí: „Vieš, čo bude najhoršie?“

Ja: „Čo?“

Ona: „Ak do nášho domu naozaj začnú prilietať strely a my sa rýchlo pôjdeme schovať do predsiene s rukami smradľavými od kreviet.“

Ja: „Áno, to by bolo najhoršie.“

Nedávam tu žiadneho smajla, ale dúfam, že

chápete, že sa veľa smejeme.

A dúfam, že chápete prečo.


***


Prvého marca píše Anna Nasina z Kyjeva:


Dobrý deň,

píšem sem, pretože neviem, aký je deň, vlastne viem, ale v iných rovinách. a neviem si všetky tie poznatky dať dokopy.

- dnes je utorok

- dnes je deň, keď sa mi konečne ozvala moja babka, ktorá býva na kraji Černihova, a povedala, že je v poriadku

- dnes je prvý jarný deň

- dnes je deň, keď sa mi vďaka rôznym neuveriteľným ľuďom konečne podarilo vyviezť sestru z mestečka Bobryca

- dnes je prvého marca

- dnes je piaty deň vojny

- dnes je deň, keď som ráno zaspala a nepočula som letecký poplach

- dnes je deň, keď som išla po ulici a počula sirény a výbuchy, a to boli bomby, ktoré zabili obyčajných ľudí, ktorí práve išli po ulici okolo televíznej veže

- dnes je ten deň, keď som prvýkrát videla kamošov, ktorí nie sú z môjho sídliska

- dnes je ten deň, keď sa stalo aj niečo iné, čo mi robí veľké starosti

- dnes je ten deň, keď som zistila, že moja najlepšia kamarátka z univerzity, ktorá sa skrýva v kryte v Kyjeve, čaká dieťa

Som v poriadku. Snažím sa pomáhať. Snažím sa napriek všetkému držať. držte sa aj vy.

napíšte mi, ak treba


***


1. marca v ranných hodinách dopadla do centra v Charkove strela a zničila krajský úrad. V ten istý deň profesorka Charkovskej univerzity Irina Žerebkina píše:


1. marca v ranných hodinách dopadla do centra v Charkove strela a zničila krajský úrad.


2. marca 2022

Profesorka Charkovskej univerzity Irina Žerebkina, Charkov: Všetci susedia spali nie v pivnici, ale vo svojich bytoch, ale v noci vyhodili do povetria krajský úrad. Vďaka Bohu tam neboli žiadni ľudia, ale všetky okná sú rozbité a dvere vyrazené. Je to od nás 20 minút pešo. Ten výbuch vlastne všetkých prebudil. Na streche sú naši ostreľovači. Obchod je stále zatvorený. Ráno sa vytvoril rad, ale potom z neho hliadka vybrala veľkého muža so športovou taškou, ktorý rukami ukazoval, že je hluchý. O hodinu neskôr sa vrátil do radu, v ktorom zostali len ženy, ale všetci sa čoskoro rozišli, pretože obchod sa aj tak neotvoril.

P.S. Ľudia vnútri, ako sa ukázalo, boli (((