FEMINISTKY.SK

Prinášame preklad rozhovoru s Oksanou Dutčak, výskumníčkou pôsobiacou na Ukrajine a aktivistkou organizácie E.A.S.T. – Essential Autonomous Struggles Transnational. Rozpráva o súčasnej neustále sa meniacej situácii na Ukrajine a o lokálnych pokusoch o samoorganizáciu v podmienkach vojny. Na otázku, ako vytvoriť medzinárodnú politiku mieru, nie je jednoduchá odpoveď. Pokračovanie v cezhraničnej mobilizácii a komunikácii je kľúčové, ale malo by ísť ruka v ruke s radikálnym prehodnotením samotnej transnacionálnosti.

Aká je momentálne situácia na Ukrajine a aká bola reakcia miestneho obyvateľstva na vypuknutie vojny?

Situácia je veľmi zložitá. Počas prvých dní sa zdalo, že ruské vojenské sily sa snažia neútočiť na civilné obyvateľstvo. Snažili sa zničiť vojenskú infraštruktúru krajiny v domnienke, že vláda a spoločnosť sa jednoducho vzdajú, ale to sa nepodarilo.

Nad hlúposťou rozviedky mi stojí rozum: úplne sa prerátali.

Nevyšlo to, pretože armáda i ľudia na mieste začala konať.

To dáva určitú nádej, ale rozhodne to dramaticky zmenilo ich taktiku.

Teraz útočia na civilné obyvateľstvo. Dnes [2. marca 2022] intenzívne bombardovali mesto Charkov, pričom sa zamerali najmä na obytné štvrte a centrum mesta. Nevieme, aký to bude mať ďalší priebeh.

Táto zmena taktiky znamená jednak to, že majú pocit, že na začiatku urobili obrovskú chybu, a to, je veľmi nebezpečné pre civilné obyvateľstvo.

Pokiaľ ide o civilné obyvateľstvo, mnohí ľudia zo západnej ľavice teraz obviňujú NATO, ale nikto neurobil pre podporu NATO zo strany miestneho obyvateľstva viac, ako to teraz robí Rusko. Práve teraz sa objavil prieskum verejnej mienky, podľa ktorého túto myšlienku podporuje rekordných 76 % respondentov a respondentiek, a to najmä vďaka rapídne rastúcim číslam vo východnom a južnom regióne, ktoré zvyčajne vystupovalo proti NATO. Keď americká armáda a úradnícky personál vydávali všetky tie varovania, že Rusko sa chystá zaútočiť, verilo tomu len málo ľudí. Ani ja som tomu do poslednej chvíle neverila. Teraz to vyzerá tak, že Rusko aktívne pripravovalo inváziu v plnom rozsahu už minimálne niekoľko mesiacov.

Obyvateľstvo sa teraz stalo veľmi protiruským. Snahy urobiť z Ukrajiny krajinu pod svojím úplným vplyvom, urobili pravý opak a väčšina ľudí je teraz veľmi proti Rusku.

Sú ľudia, ktorí nie sú radikálne protirusky naladení. Ale je to ťažké, keď vidíte, čo sa deje, ako bombardujú prevažne ruskojazyčný Charkov, jedno z najväčších miest na Ukrajine. Miera nenávisti je teraz veľmi vysoká a má to svoje dôvody. Za týchto okolností je ťažké vnímať Rusko inak.

Ukrajinskí ľavičiari a ľavičiarky o tom hovorili už dávnejšie, ale väčšinou to bolo márne a nikto tomu nevenoval pozornosť. Teraz vidíme, ako sa Rusko snaží obnoviť svoju imperiálnu moc s veľmi zlými dôsledkami pre nás, ruské obyvateľstvo, stabilitu sveta a všetko ostatné.

Mám priateľov a priateľky, ktoré zostali v napadnutých mestách, a príbuzenstvo, ktoré sa nemohlo alebo nechcelo dostať von. Mnohí a mnohé z nich sa pripravujú na partizánsku činnosť. To je tiež obrovský prešľap zo strany ruskej vlády, pretože – neviem, či tomu naozaj verili alebo nie – ich posolstvom bolo, že nás všetci ľudia budú na mieste vítať. Namiesto toho vidíme zábery neozbrojeného civilného obyvateľstva, ktoré zastavuje postup tankov. Aj to je pravdepodobne jeden z dôvodov, prečo zmenili taktiku a rozhodli sa začať nálety na civilné obyvateľstvo, aby ho demoralizovali, lietadlá totiž nezastavíte tým, že neozbrojení zablokujete cestu.

Existujú aj prípady, keď ľudia útočia na tanky zápalnými fľašami a pod. Kyjev sa pripravuje na guerillu a robia tak aj mnohé iné mestá. Lenže aj keby im táto taktika nejako vyšla a podarilo by sa im tu dosadiť bábkovú vládu, okupačná vláda dlho nevydrží, pretože by sa tu roztočila totálna špirála eskalácie, do ktorej by sa zapojilo civilné obyvateľstvo. Nie všetci ľudia to robia, ale je ťažké to nerobiť, keď sa dejú takéto veci. Myslím si, že na mnohých miestach by sa ľudia snažili vzdorovať aj pokojne. Ak nálety zničia mestá, bude ťažké klásť odpor v akejkoľvek forme.

Pôdu na vypuknutie plnohodnotnej vojny na Ukrajine pripravila niekoľko týždňov trvajúca vojnová rétorika zo strany USA aj Ruska. Ako sa k prebiehajúcej situácii stavajú feministické a robotnícke organizácie na Ukrajine?

Rôzne organizácie reagovali rôzne. Ľudia sa snažia zapájať do dobrovoľníckej činnosti a organizujú určitú podporu pre civilné obyvateľstvo. Na tej najnižšej úrovni prebieha intenzívna samoorganizácia v oblasti evakuácie ľudí, snahe dostať ich do bezpečia či v oblasti podpory ľudí, ktorí zostali v mestách, ktorí nemôžu alebo nechcú ísť, ale chýbajú im lieky alebo potraviny. Na partizánske akcie sa organizovane, ale aj neorganizovane pripravujú aj niektoré občianske iniciatívy.

Mnohé využívajú svoje vonkajšie kontakty s ľuďmi v zahraničí, aby pomohli tým, čo prechádzajú cez hranice, pretože potrebujú transfer, potrebujú miesto na pobyt v Poľsku, Rumunsku, Moldavsku. Tento druh sieťovania sa tiež zintenzívnil. Robia to aj anarchisti, feministky a ľavicové organizácie. V meste je veľa samoorganizácie spojenej s pomocou civilnému obyvateľstvu aj s prípravou na nadchádzajúce invázie.

Vidíme ľudí, ktorí uviazli na hraniciach a často sú diskriminovaní pre farbu pleti. Máte nejaké správy z tejto strany?

Tento problém existuje – neviem však, nakoľko môže byť systematický. Ľudskoprávni aktivisti a aktivistky túto otázku zviditeľňujú a verejne o nej hovoria. A len nedávno sa objavila oficiálna reakcia vlády s otvoreným vyhlásením, že nesmie existovať žiadna diskriminácia. Na pomoc pri prechode zahraničných študentov a študentiek bol medzi nimi distribuovaný samostatný online formulár. Vidím, ako rôzne reaguje Európa. Poľsko otvorilo hranice pre ukrajinských utečencov a utečenky – bolo jednou z prvých krajín, ktoré tak urobili. Porovnajte to s ich reakciou počas poľsko-bieloruskej pohraničnej krízy. Všímam si to a vnímam to z kritického hľadiska. Samozrejme, že je to rasizmus. Nie je to o tom, že by tieto krajiny boli k ukrajinskému obyvateľstvu príliš dobré. Je to o tom, že sú zlé k iným ľuďom. Vypovedá to veľa o rasizme a o tom, ako sú vnímané jednotlivé krajiny.

Máte nejaké správy z pohraničia? Sú ľudia, ktorých poznáte a ktorým sa podarilo prekročiť hranice?

Sú tam obrovitánske rady ľudí, ktorí prechádzajú v autách i pešo a situácia je ťažká. Jedna moja priateľka so svojimi tromi deťmi utekala z krajiny a na hraniciach strávila dva dni. Našťastie už prešli na druhú stranu. Lenže množstvo tých ľudí, ktorí sa snaží dostať preč, je obrovské. Dobrovoľníci a dobrovoľníčky na oboch stranách hraníc sa snažia nejako humanitárne pomôcť, pretože ľudia nemajú dostatok teplého oblečenia a noci sú chladné. Takže sa ich snažia niekam umiestniť alebo im aspoň nejako pomôcť. Z poľskej strany, z moldavskej strany sa ľudia snažia organizovať transfery pre ľudí na úteku, väčšinou zadarmo, a odviezť ich na miesta, kde sa môžu ubytovať, alebo ich vziať do miest, kde majú príbuzných.

Dá sa vytvoriť opozícia voči tejto vojne bez toho, aby sme sa sa ocitli pred alternatívou NATO, alebo Rusko? Je možné vybudovať medzinárodnú iniciatívu žien, migrantov a pracujúcich, ktorá sa vymyká nacionalistickej logike a geopolitickej perspektíve?

Diskutovala som s ľavicovo orientovanými ľuďmi z iných krajín a niekedy ma prekvapuje, ako sa boja, že by NATO príliš vyviňovali, a snažia sa do každej vety vtesnať, že „na vine je aj NATO“. Iste, NATO môže byť vinné do určitého momentu, ale keď začnú padať z oblohy bomby – za bombardovanie môže len Rusko. Z terénu vyzerá situácia inak, pretože vidíme, ako sa správa ruská vláda. Nie sú ochotní vzdať sa svojich plánov. Ťažko môžeme povedať, že držme odtiaľto Rusko i NATO ďalej, pretože Ukrajinu napadlo len Rusko, a nikto iný. Mestá nebombarduje NATO, to je tu veľmi zjavné.

Nemôžete povedať: Nebudeme sa stavať na žiadnu stranu. Nemôžete byť nestrannými, najmä keď ste tu. Neodporúčam ľuďom zo západnej alebo východoeurópskej ľavice, aby hovorili, že sa nepostavíme na žiadnu stranu. Nepostaviť sa na žiadnu stranu by tu znamenalo umyť si nad tým ruky.

Jeden kamarát mi povedal, že za to môže aj NATO, a že po tom, ako sa všetko skončí, budeme mať veľmi nacionalistickú, xenofóbnu krajinu a ďalšie problémy. Tak som mu na to povedala: Hej, možno to tak bude, ale budem o tom rozmýšľať neskôr, keď sa tu nebudú ostreľovať mestá a keď tu nebude ruská armáda. Teraz tie problémy nemôžeme vyriešiť. Môžeme o nich hovoriť, ale nemôžeme ignorovať slona v miestnosti.

Niektorí ľudia z ľavice hovoria, že východiskom sú rokovania a dohoda o neutralite Ukrajiny. V tejto chvíli je pre mňa ťažké zastávať tento postoj, ktorý je vlastne trochu koloniálny: popiera totiž aj suverenitu krajiny. Je na ľuďoch v krajine, aby rozhodli, čo chcú robiť, a aby sa mohli rozhodnúť, nemala by byť vojna. Ako som už povedala, táto vojna toho pre mnohých Ukrajincov a Ukrajiniek veľa rozhodla. Ľudia hovoria, že vždy existuje možnosť voľby. Ale väčšina ukrajinského obyvateľstva ju teraz nevidí.

Nepopierame svoju slobodu konania. Niektorí ľudia v ľavici – západnej ľavici – nám upierajú nárok rozhodovať o sebe, hovoria nám, čo by Ukrajinci a Ukrajinky mali robiť.

Znie to veľmi pekne, keď sa hovorí, že Ukrajina by sa nemala postaviť na žiadnu stranu, nemala by byť v žiadnom bloku, mala by si zachovať neutrálny status. Ale z histórie vidíme, že neutrálny status je vyhradený pre silné štáty, pre bohaté štáty, pre štáty, ktoré sa dokážu brániť. Ukrajina sa nedokázala ubrániť útoku a teraz sa o to snaží, ale neviem, ako dlho v tom môžeme pokračovať.

Hovoriť o štatúte neutrality pre Ukrajinu po anexii Krymu v roku 2014 je veľmi ťažké. Ukrajina sa vzdala jadrových zbraní a dostala záruku bezpečnosti, že jej územie bude celistvé, že na ňu nezaútočí žiadny štát, a túto záruku podpísalo niekoľko krajín, napríklad USA, Veľká Británia a Rusko. Túto bezpečnostnú záruku porušilo v roku 2014 Rusko. Myslím si, že po tomto nie je pre spoločnosť také jednoduché naďalej dôverovať garanciám. Videli sme, ako táto záruka nefunguje. Nemá žiadne právne ani iné dôsledky. Možno ju kedykoľvek porušiť.

Takže neviem, ako sa teraz môžeme vyhnúť alternatíve medzi Ruskom a NATO. V tejto chvíli nemám odpoveď.

Pravdepodobne ste videli rôzne vyhlásenia proti ruskej invázii a na podporu ukrajinského obyvateľstva. Výzvu ruských feministiek postaviť sa proti Putinovmu režimu a vojne. Tvrdia, že táto vojna je pokračovaním každodennej vojny, ktorá sa deň čo deň vedie proti ženám, LGBTQI+ ľuďom a všetkým, čo nepodporujú Putinov režim alebo sa proti nemu nebúria. Proti tejto vojne sa konalo niekoľko demonštrácií a mobilizácií, ktorých cieľom bolo odsúdiť Putinovu zodpovednosť na rôznych miestach v Európe aj mimo nej. Čo si myslíte o týchto iniciatívach? Čo sa môže v tejto chvíli urobiť v rámci medzinárodnej politiky mieru?

Na Rusko by sa mal vyvinúť veľký tlak. Iné východisko neexistuje. Zašli príliš ďaleko.

Som veľmi vďačná za všetky mobilizácie, ktoré sa dejú po celom svete. Vkladám do nich určitú nádej, pretože vidíme, ako mobilizácie vyvíjajú tlak na vlády týchto krajín. Pomáhajú humanitárnym spôsobom, nielen pokiaľ ide o vojenské dodávky, ktoré sú v tejto chvíli tiež dôležité. Je ťažké udržať si antimilitaristický postoj, keď sa nachádzame v krajine, ktorú napadla iná krajina.

Som veľmi vďačná ľuďom, ktorí sa v Rusku mobilizujú. Niektorí, ktorí tam žijú alebo žijú v zahraničí, sa veľmi aktívne podieľajú na organizovaní protestov v Rusku a tiež na podpore ľudí, ktorí utekajú z Ukrajiny. Aj v iných krajinách mobilizujú zdroje, poskytujú informačnú podporu, infraštruktúrnu podporu...

Teraz sa na Ukrajine veľa hovorí o tom, že jedným z možných východísk je povstanie vo vnútri Ruska. Neverím, že k tomu dôjde. Je to, žiaľ, preto, že občianska spoločnosť a samoorganizácia v Rusku a v mnohých postsovietskych krajinách a možno aj na Ukrajine sú dosť slabé, v takejto situácii ich nemôžete vybudovať len tak z ničoho nič. Neverím, že sa v ruskej spoločnosti nájde niečo, čo by Putina zastavilo. Opäť, nech to znie akokoľvek smutne, skôr by som sa v Rusku sústredila na vzburu elít – tá môže situáciu v krátkodobom horizonte podstatne zmeniť.

Aké sú najnaliehavejšie problémy, ktorým teraz musia teraz čeliť ženy, pracujúci a migranti, ľudia po celej Ukrajine?

Najnaliehavejšou otázkou je humanitárna pomoc. Politický tlak, aj keď neprinesie veľkú zmenu, je stále jednou z vecí, ktoré by sa určite dali urobiť. Žiaľ, nie v Rusku, pretože tam sa snažia zablokovať všetky informačné kanály, ktoré by ľuďom v Rusku ukázali, čo sa na Ukrajine deje. A to je tiež obrovský problém, ale s tým nemôžeme nič urobiť. Niekedy mám pocit, že vo vnútri Európy je postavený nejaký múr.

Chcela by som upozorniť aj na jednu vec, o ktorej začali hovoriť niektoré ľavicové iniciatívy. Ak sa pozrieme do budúcnosti, nech by bola akákoľvek, jednou z najdôležitejších vecí je odpustenie ukrajinského zahraničného dlhu, pretože to je otázka, o ktorej teraz diskutujú niektoré ľavicové iniciatívy, že MMF by sa mal v každom prípade odpustiť Ukrajine dlh voči zahraničiu, pretože teraz budeme potrebovať veľa zdrojov na obnovu krajiny. Vznikla by tak možnosť urobiť ukrajinskú sociálno-ekonomickú politiku nezávislejšou. To je tiež asi požiadavka, ktorá, dúfam – viem, že niektorí ľudia ju už vyslovujú – bude čoskoro viditeľnejšia.

Ako sa vyhnúť geopolitickému pohľadu, podľa ktorého sú v hre len štáty s vlastnými záujmami, zatiaľ čo v skutočnosti sú tu ľudia, ktorí trpia najhoršími dôsledkami politických rozhodnutí?

Na celej čiare súhlasím s tým, že tejto logike by bolo dobré sa vyhnúť, ale ľudí vo vláde k tomu, žiaľ, nemôžeme prinútiť. Rozhodnutia sa totiž robia tam a, najmä ak hovoríme o autokratických štátoch. Najmä pri reflexii situácie je dôležité, aby sme videli, ako to môže byť inak, ale je to logika, ktorá sa teraz vnucuje. Nemôžete sa vyhnúť tejto rovine analýzy, pretože sa zdá, že na takej rovine analýzy Putin prijíma rozhodnutia. Jeho rozhodnutia a rozhodnutia ľudí okolo neho sú teraz najdôležitejším faktorom v celej situácii. Takejto logike sa dá uniknúť, keď máte spoločnosť s pomerne rozvinutou občianskou spoločnosťou vo všeobecnom zmysle, napríklad odbory, ale keď máte veľmi hierarchickú spoločnosť, kde je moc budovaná zhora nadol a ľudia nemajú takmer žiadny vplyv na to, čo sa deje a akým smerom sa uberajú a aké rozhodnutia prijímajú, táto rovina analýzy je potom jediná, ktorá aspoň niečo vysvetľuje. Bohužiaľ. Nie je mi príjemné uvažovať v týchto pojmoch, ale neviem, v akých iných pojmoch možno teraz uvažovať. Niektorí ľudia sa tomu teraz snažia vyhnúť. Snažia sa nájsť aspoň nejaký optimizmus v samoorganizácii ukrajinskej spoločnosti, v tom, ako toho ľudia v posledných dňoch veľa robia, budujú nejaké siete solidárnej podpory. Je to veľmi dôležité, ale zároveň chápem, že to všetko sa dá veľmi ľahko zničiť, pretože máme dočinenia s krajinou, ktorá sa už nesnaží presviedčať. Niekto tvrdí, že na rozdiel od západných hegemónií sa ruský štát nesnaží budovať mäkkú moc. Neviem, či sa o to vôbec pokúšali, ale v tejto chvíli je zrejmé, že na to jednoducho kašlú a vyslovene sa spoliehajú len na hrubú silu.

Ako vnímate úlohu nadnárodných hnutí za mier alebo proti tejto vojne, ak si odmyslíme solidaritu v rôznych humanitárnych alebo rôznych konkrétnych spôsoboch praktizovania solidarity s ľuďmi na úteku po celom svete a posielania potravín liekov a podobne, najmä pre utečencov a utečenky. Čo môžeme urobiť z feministického, protivykorisťovateľského, protirasistického hľadiska okrem konkrétnych iniciatív na rozvoj mobilizácie, ktorá môže zvrátiť túto situáciu?

Pre medzinárodné hnutie organizované zdola alebo autonómne, ktoré sa snaží budovať mier, je to teraz veľmi ťažké obdobie, pretože sa zrazu ukázalo – nie zrazu pre všetkých, ale pre mnohých ľudí zrazu –, že svet sa zmenil. Niektorí a niektoré z nás z ľavice sme si príliš zvykli žiť v jednopolárnom svete a teraz to tak nie je. Najlepší scenár je, že hnutie bude potrebovať nejaký čas na prehodnotenie koncepčného rámca toho, ako premýšľať o tomto svete, premýšľať o jestvujúcich hrozbách, o tom, že hrozby sa menia, vyvíjajú a o tom, že konfigurácia reality je už trochu iná. Bez toho sa v tejto chvíli nepohneme vpred. Ak sa bude postupovať správne, ak sa správne vyvodí ponaučenie z aktuálneho stavu a ak hnutie bude počúvať ľudí v teréne, hnutie prehodnotí svet a súčasné hrozby pre mier, pretože tie sa určite menia. Tá časť hnutia, ktorá toto ponaučenie nezohľadní, potom, žiaľ,svojou rétorikou, činmi a mobilizáciou neprispeje dostatočne významne k úlohe, ktorú chce dosiahnuť.

Medzinárodná platforma pre sociálny štrajk napísala vyhlásenie proti vojne, ktoré podpísali mnohé organizácie prinajmenšom v Európe. Perspektívou je vytvoriť spoločný medzinárodný hlas. Myslíte si, že takéto pokusy idú správnym smerom?

Takéto úsilie je už súčasťou toho prehodnotenia, o ktorom som hovorila. Je to preto dôležité, nielen pre samotné hnutie, v podstate pre všetko, pre víziu, ako konať v najbližšej budúcnosti. Ale v tom, že budeme hovoriť o nastolení mieru za každú cenu, je aj hrozba. budeme hovoriť o mieri za každú cenu. V rečiach o obnoviť mieru za každú cenu, sa totiž skrýva nebezpečná pasca: potom by sme mali urobiť všetko, čo hovorí Rusko, a oni zastavia vojnu, aby zachránili životy ľudí.

Táto rétorika je východiskom len z hľadiska veľmi krátkodobej perspektívy, pretože ak sem Rusko príde, dosadí sem svoju vládu – konzervatívnu, reakčnú, represívnu, aká je teraz v Rusku, alebo ešte horšiu. Napríklad pre ľudí, ako som ja, a pre mnohých aktivistov, feministky, ľavičiarov, LGBT aktivistky, odborárov, pre novinárky a opozíciu by to znamenalo represie. Tiež by to z môjho pohľadu znamenalo, že v tej chvíli by sa začala skutočná partizánska vojna. Obávam sa, že krajina sa rozpadne a všade bude množstvo mŕtvych a utrpenia. Nie je to tak, že Rusko príde a prestane robiť všetko to, čo robilo v posledných dňoch na Ukrajine a mnoho rokov vo svojej krajine, takže to je tiež veľmi nebezpečná pasca, ktorú niektorí ľudia tiež nechápu.