Tomáš Ulej bojuje proti predsudkom voči nepríťažlivým ITčkarom v duchu hesla „zmena doby = zmena nárokov na ideálneho partnera“. Nevadí, že tí ajtíčkari sú vraj nepríťažliví. Sú inteligentní, praktickí a pripravení sa o nás, ženy – čo to iste potrebujú – postarať. Ale Martin Marušic nás chce vyviesť z tohto ulejovského omylu: Nie nie, dámy, pre vás je predsa lepšie niečo iné! Pohodlným sa váš život stane len so zodpovedným macgyverom! Len elektrický hoblík a on vedia, čo robiť s neslušným slovom vyrytým do stola. No je tu ešte Nultý pokus. Len pozor, aby rebelantská odpoveď z „druhej strany“ nebola nultým pokusom s nulovým výsledkom..
Chlapci sa hašteria na mediálnom piesočku, prezentujú svoje pre a pre, evidentne poznajú „jedinú odpoveď na potreby modernej ženy“ . A tá sa už od čias našich starých materí nemení. Je to skrátka CHLAP, ochranca, hrdina. (Dub! Stroj!) Je to predsa „normálne“ – žene chlapa, chlapovi ženu a decákov tucet.
Mrzí ma, že treba dokazovať, že ajťáčky vôbec existujú. Veľmi oceňujem, že to niekto robí, pozitívum Nultého pokusu je však takpovediac dvojsečné. Lisbeth Salander, o ktorej sa v Nultom pokuse píše, je literárna postava, ďalšia fikcia a mužská predstava. Stieg Larsson, autor knižnej predlohy filmu o ´žene 21. storočia´, hovorí: „Skúsil som plávať proti prúdu. Mojím východiskovým bodom bola úvaha, aká by bola Pipi Dlhá Pančucha v dospelosti. Pozerali by sa na ňu ako na sociopata, pretože vidí spoločnosť iným spôsobom a chýbajú jej sociálne schopnosti? A tak vznikla Lisbeth Salander, ktorá má celú radu mužských rysov.“ Výsledkom je Lisbeth, vo filme približne dvadsaťpäťročná, anorekticky vyzerajúca dievčina s uhľovo čiernymi vlasmi a tetovaním, celkom v normách súčasného ideálu krásy, chlpy-nechlpy. Mužské rysy a sexi telo.
Telo. Akoby ho tí ajtíčkari, ktorých dohadzuje Ulej, vôbec nemali. Veď majú iné prednosti... a popri tej inteligencii oň aj tak vôbec nejde. A stavbári Martina Marušica? Ruky rukaté. Okrem zjazvených rúk zručných hrdinov, živiteľov a macgyverov, čo popri miesení klobás postavia udiareň, o tele ako objekte túžby či o jeho kráse ani slova. Muži činu telom konajú. Ženami sa prostredníctvom ich tiel manipuluje.
Jednoduché to nebude, nebolo a nie je. Žiadna zmena doby, žiadna zmena nárokov na ideálneho partnera! „Gladiátori, rytieri, mušketieri“ ostávajú. Len teraz bojujú proti vírusom, s nasadením reťazí, so zníženou rýchlosťou sťahovania porna, proti futbalovým fanúšikom iného tímu alebo proti komukoľvek, kto by im tvrdil: „Neblbni s tou udiarňou, ušetri čas aj peniaze, pošli ich radšej na charitu. A vôbec, nežer mäso, aj tak si tlstý ako prasa a to, čo ty nazývaš svaly, sú prsia väčšie ako moje. A krk ti tiež pomaly mizne, vlasy padajú. O chvíľu ti bude hlava vrastať do tela troma faldami a ty to budeš nonšalantne ignorovať, lebo ak si „úspešný“, je aj tak jedno ako vyzeráš.“
Spakujme to úsporne: Ide o schopnosť používať nástroje. Ide o obsah, nie o balenie. Rýchlosť, efektivita, racionalita – to je mužská krása, to je cnosť mužskej mysle! Cnosť žien? Telo. Ajťáčky musia byť predsa sexi. Červenovlasé, s hlbokým výstrihom, v červených pazúrikoch držia notebook a s pootvorenými perami naň lascívne – a zľahka udivene – pozerajú. Aj tak im nikto neuverí, že ho zvládajú aj použiť, to je egál, ako erotická predstava to predsa stačí.
Dva články o „prednostiach mužov“ nepotrebovali okrem fotografií autorov žiadne iné foto. Tretí článok ponúka sexi fotografiu „jedinej odpovede modernej doby“. Vo fotke ale odpovedá skutočne viac než ktokoľvek iný či iná, práve doba – jej nároky a normy. Hovorcami doby aj modernej ženy sú – zdá sa – muži, a to nie hocijakí. Nečudo, veď tí správni heteráči sú buď pánmi elektrických hoblíkov alebo „rozumejú vnútorným mechanizmom v zariadeniach, a preto ich dokážu ako jediní ovládať“.
Ó, zástupy malých zručných kópií intergalaktických počítačov z Adamsovho Stopárovho sprievodcu galaxiou, ešteže vás máme! Ponúkate mnoho odpovedí. Len aby sme nečakali ďalších pár tisíc rokov na staronové „42“. Po „definitívnej odpovedi“ nikto nevie, aká vlastne bola otázka. Aké sú „potreby modernej ženy“?! 6x9?
Pipi: „Takže jistě chápeš, co to znamená!“
Dlhá: „Co?“
Bez pančúch: „Pěknej Bordel.“
(Douglas Adams: Restaurant na konci Vesmíru, Praha : Argo, 2002, s. 159)
