FEMINISTKY.SK

Ženy, z práce do práce!
May 18th, 2011

Potrebujú ženy špeciálnu pozvánku na trh práce? Zdá sa, že áno. Ako inak interpretovať vskutku revolučnú myšlienku Inštitútu finančnej politiky pri Ministerstve financií SR, podľa ktorého je rezervná armáda ekonomicky neaktívnych žien tou pravou vzpruhou pre nízky hrubý domáci produkt? Strategické (?) mlčanie tak nahradila jasná výzva Ženy, do práce! Zvýšite tak výkon Slovenska!



Naoko celkom oprávnená požiadavka, prinajmenšom vzhľadom na nízku mieru participácie slovenských žien na trhu práce v porovnaní s európskym priemerom. Napokon, prečo sa donekonečna hrať na chudery, spoliehať sa na mužskú či štátnu almužnu, poberať materský príspevok, podporu či vymáhať štipendiá? Stačí tak málo – vziať si výzvu k srdcu a nastúpiť do práce. Na pokrivkávajúcu logiku podobných výziev však poukazuje hneď niekoľko faktov a kolektívna skúsenosť žien s pracovnými podmienkami vo viacerých sektoroch.


Spomínaný inštitút napríklad neupresňuje, či majú ženy začať zarábať alebo zostať len pracovať. To by padlo celkom vhod, keďže ženy majú práce zväčša viac než dosť a o ich nadaní pre domáci manažment sotva možno pochybovať. Zdá sa však, že toto zvláštne opomenutie nie je celkom náhodné a výzvy na vstup žien do zamestnania nemožno považovať za nevinné rétorické kotrmelce. Práca žien v domácnosti sa stále chápe ako kratochvíľa či prirodzený altruistický záväzok. Navyše, nájde sa dosť liberálnych ekonómov a ekonómok, podľa ktorých je práca v domácnosti individuálnou voľbou zameranou na maximalizáciu osobného prospechu. Ich teórie sa zväčša opierajú o tradičný model domácnosti, v ktorom muži a ženy volia najefektívnejšie stratégie budovania rodinného kapitálu. Vzhľadom na evidentnú horizontálnu a vertikálnu rodovú segregáciu trhu práce sú stratégie žien aj mužov ľahko predvídateľné. Ženy sú naďalej (aj pre mzdovú diskrimináciu, materské povinnosti alebo starostlivosť v domácnosti) v oveľa väčšej miere ako muži odkázané na domáci úväzok.


Protiváhou týchto predstáv sú teórie, ktoré ekonomický prínos žien pomeriavajú inými kritériami. Práca žien v domácnosti je podľa nich dôležitou súčasťou celospoločenskej reprodukcie. Jednoducho povedané, plynulá prevádzka domácnosti je prácou na plný úväzok, bez ktorej by sa vážne narušila spoločenská produkcia. Jediné, čím sa líši od platenej práce je, že je nezaplatená, pričom jej hlavnými prevádzkovateľkami sú práve ženy. Takže aká práca, taká pláca? Alebo sa štát chystá domácu šichtu konečne zaplatiť?


Ukazuje sa tiež, že stratégie mužov a žien sa postupne menia. Stále menej žien je ochotných domáci komfort zabezpečovať a rovnako pribúda mužov, ktorí nedokážu sponzorovať celú domácu prevádzku. Ženy sa tak stávajú čoraz aktívnejším subjektom na trhu práce. Ťažko to však interpretovať ako vytriezvenie z predpotopnej rodovej stereotypizácie. Vyše sto rokov po vzniku ženského hnutia vyznieva tvrdenie, že ženy konečne opustili pohodlie domova a zahájili ekonomickú emancipáciu, pomerne naivne. Napokon, udalostí, ktoré v minulosti preverili potenciál ženskej rezervnej pracovnej armády je viac než dosť. Pri pohľade do histórie napr. USA, Británie a kontinentálnej Európy nemožno prehliadnuť výrazné zapojenie žien do tradične mužských zamestnaní najmä v časoch ekonomických kríz, vojen a pod.


Problémom pritom nie je „len“ dvojité bremeno, teda fakt, že zamestnané ženy naďalej vo výraznej miere zabezpečujú chod domácnosti. Nedávne skúsenosti v textilnom priemysle či aktuálne udalosti v zdravotníctve ukazujú, že rodová rovnosť sa nedá merať trhovou aktivitou, hoci práve tá je pre vládny manažment vodou na mlyn neposlušného hospodárstva. Transparenty z hencovského štrajku, protestných zhromaždení, ako aj rôzne petície krikľavo kontrastujú s agitačnými heslami o potrebe vstupu žien do zamestnania.


Ženy totiž do zamestnania vstupujú. A nájdu sa aj také, ktoré sa neboja povedať, že sú vážne naštvané. Áno, žijeme v dobe, keď napríklad šička zarobí 600 eur za bezmála 200 hodín nadčasov. Napriek prehlbujúcej sa prekarizácii „ženskej práce“ či uslintaným vtipom o chýbajúcom nadaní pre isté typy činností sa dokonca dokážu zorganizovať a bojovať za svoje požiadavky. Jedným z aktuálnych príkladov je aj protest slovenských zdravotných sestier, ktoré chystajú na budúci týždeň protestné zhromaždenie pred parlamentom.


Je preto na mieste pýtať sa, kto má záujem na tom, aby šli ženy do práce, keď ich pracovné podmienky vo fabrikách, ambulanciách, triedach či centrách starostlivosti nútia ísť domov. Spomínaný inštitút sa obmedzil na vágne konštatovanie, že k vstupu žien na trh práce má prispieť odbúranie bariér v oblasti daňového odvodového zaťaženia, podpory rodičov a flexibilizácie pracovnej činnosti (napr. „telework“, teda práca z domu). Podobné kroky podľa inštitútu pomôžu pri hľadaní práce študentkám, matkám či dôchodkyniam. Trochu nekonzistentne (aj keď celkom opodstatnene) však vzápätí dodáva, že zo spoločenského hľadiska nie je zapojenie spomínaných skupín žiaduce. Opatrenia je však podľa neho potrebné vykonať vzhľadom na starnutie populácie.


Štúdiu inštitútu ani jej mediálne mutácie nemožno považovať za ukazovateľ našej rodovej uvedomelosti, pri ktorom by pookrialo srdce nejednej feministky. Napokon, nebolo to ani jej implicitnou ambíciou, o čom svedčí pragmatické záverečné zhrnutie. Hlavný dôvod náboru žien do zamestnania sa skrýva za skratkou HDP, resp. za zvyšovaním hrubého domáceho produktu. Nemožno mu uprieť viacero pozitívnych dopadov - za istých okolností môže mať dosah na rast príjmov, životnej úrovne, či zvyšovanie prostriedkov na verejnú spotrebu. Spoločným úsilím ho môžme zdvihnúť až o 1,6 percentuálneho bodu. Nejde však len o honbu za zvyšovaním trhovej efektivity, ktorá vytvára nanajvýš ilúziu rodovej rovnosti?