Vláda včera schválila zvýšenie miezd všetkých zdravotníckych pracujúcich v ústavných zariadeniach a ambulanciách záchrannej zdravotnej služby. Ide o historický moment: štát chce prvýkrát plošne navýšiť platy dvadsiatim piatim zdravotníckym profesiám.
Nadšenie ministrov vystriedalo rozčarovanie zdravotníčok a zdravotníkov. Navýšenie platov naviazané na priemernú mzdu v národnom hospodárstve totiž znamená nižšie reálne príjmy ako napríklad v Česku, kam odchádza zdravotnícky personál najčastejšie. Koeficienty pre platy v zdravotníctve sú síce niekde vyššie ako u susedov, ale tam je priemerná mzda o zhruba 20 percent vyššia ako na Slovensku.
Vláda sa pri obhajobe návrhu oháňa pandémiou, utečeneckou krízou, problémom s energiami a prikrývaním sa takou perinou, na akú máme. Jej rétoriku si postupne osvojujú aj „mienkotvorné médiá“, napríklad SME, ktoré nespokojnosť zdravotníckych pracujúcich pripisuje nedostatočnej empatii voči ostatným skupinám pracujúcich a nenažranosti. Aspoň tak vyznel včerajší ranný podkast spomínaného periodika. Redaktor domáceho spravodajstva Ján Krempaský pri diskusii o nárokoch lekárskeho zväzu mravokárne vyhlásil, že zdravotnícky personál si síce „zaslúži spravodlivé ohodnotenie“, no „treba mať reálny pohľad na situáciu“. A dodal, že aj v SME-čku by si mohli povedať, že „každý chce desaťtisíc euro a keď nie, tak dovi dopo“, ale nebudú sa o to usilovať.
Lekársky odborový zväz (LOZ) tak aj napriek vládnemu ústupku pokračuje v zbieraní vyhlásení o budúcom podaní výpovede. Sestry, ako sme si už zvykli, k podobným nátlakovým akciám nepristúpili, no ani im sa ministerský návrh nepozdáva. Čísla nepustia. Ročne z rezortu ubudne vyše šesto sestier, pričom na zastabilizovanie systému ich každý rok treba približne dvetisícpäťsto. A kým je v zahraničí meradlom prepracovanosti a dôvodom na výpoveď starostlivosť jednej sestry o šesť osôb na lôžku (ako momentálne v USA), u nás zdravotníčka so zaťatými zubami dohliada aj na tridsiatich hospitalizovaných.
Zo strany lekárskeho aj sesterského stavu unisono zaznieva, že ministerský návrh situáciu nezachráni: pre pracujúcich nie je dostatočným dôvodom pre zotrvanie v profesii, prípadne na vstup do nej. A nejde len o finančné ohodnotenie, ale aj o pracovné podmienky. Jednou z požiadaviek LOZ bolo aj navýšenie počtu zdravotných sestier. Bez nich sa totiž na oddelení zaobísť nedokážu. Na tento a ďalšie podobné nároky zo strany LOZ však vláda nereagovala.
Čakacia doba na onkologické gynekologické operácie v Bratislave bola v čase pred pandémiou tri týždne, dnes sú to štyri mesiace. A takto by sme mohli pokračovať: v priamom prenose kolabujú najrôznejšie typy oddelení a odkladajú sa život zachraňujúce zákroky. Vláda, ktorá tvrdí, že má situáciu po kontrolou, buď absolútne nič nepochopila, alebo len zľahčuje vážnosť situácie. A hlavne, zahmlieva.
Šéf LOZ Peter Visolajský začiatkom mesiaca v jednom rozhovore varoval, že vedenie nemocníc dostalo od ministra neformálny zákaz zverejňovať problémy s výpadkami zdravotnej starostlivosti. Je pravda, že v posledných týždňoch o konkrétnych prípadoch kolapsu nepočuť, hoci ešte prednedávnom v médiách kolovali správy o zatvorených onkologických oddeleniach, detských pohotovostiach či nedostatku pôrodných sál. Dúfame, že informačné embargo a moralisticko-elitársky prístup k zdravotníckemu stavu („nemalo by ísť o peniaze, ale o ľudské životy“, prípadne „pridajme všetkým, alebo nikomu“) nepovedú k tomu, že verejný diskurz sa postupe prikloní na vládnu stranu.
V tejto súvislosti odporúčame rozhlasový reportážny seriál RTVS s názvom „V službe so zdravotnou sestrou“, ktorý vznikol počas jednej smeny v Národnom onkologickom ústave.
ZDROJE:
Diskusia o vládnom návrhu na RTVS (téma sa začína v 21. minúte).