S Dňom matiek máme drobné ideologické problémy. Na rozdiel od MDŽ, ktoré vo feministických kruhoch prechádza znovuzvýznamňovaním, sa pri tomto sviatku zatiaľ nie je veľmi o čo opierať. Kraľujú pri ňom adorácie materstva, noviny, ktoré sú hladné po témach, si na ňom stavajú články typu „Aký kvet pre akú mamu“, a asi najviac sa na ňom priživujú obchodné reťazce. S MDŽ má však tento sviatok spoločné to, že i pri jeho príležitosti politici radi vyjadrujú neadresnú - a hlavne sociálnou realitou nepodloženú - vďaku ženám. Pofidérny závan povinnej heterosexuality, ktorý sa so sviatkom spája, snáď ani netreba rozvádzať. Cítiť k matke lásku a vďačnosť za veľa vecí je síce pomerne normálne, ale je prijateľné myslieť si aj to, že nie všetky mamy sú také, že si zaslúžia úctu a poďakovanie? Prečo ich nevyjadrovať skôr podpornými mechanizmami v rodinnej a sociálnej politike? A vôbec, kto je to vlastne mama? Môže ňou byť aj osoba, ktorá dieťa neporodila? Je žena, ktorá dieťa porodí, nevyhnutne „matkou“, alebo sa ňou stane až vtedy, ak vstúpi s dieťaťom do špecifického vzťahu? Komu všetkému môže Deň matiek patriť? Zatiaľ celkom presne neviem, ako tento deň chápať, ale bolo by milé, keby bol nekonzumný a aktivistický. Aké možnosti vôbec máme?
Za „založenie“ Dňa matiek vďačíme viacerým ženám. Napríklad sufražetke - poetke a abolicionistke - Julii Ward Howe. Howe v roku 1870 napísala dokument Mother's Day Proclamation, v ktorom reagovala na americkú občiansku vojnu a vyzývala ženy, aby sa zomkli a protestmi pomohli zastaviť vojnové hrôzy. Keďže ženy sú vo vojnových konfliktoch tou najzraniteľnejšou skupinou, niektoré feministické iniciatívy zdôrazňujú toto pacifistické posolstvo a pri príležitosti Dňa matiek organizujú rôzne akcie na podporu žien vo vojnových oblastiach. Hoci sa Deň matiek do legislatívy USA a iných krajín adaptoval až niekoľko desaťročí po aktivitách Howe, aj to v rôznych dňoch a skoro všade sa rýchlo skomercionalizoval, mohol by byť - podobne ako V-day 14. februára - príležitosťou na komunitné aktivity, čítania, petície, stretnutia či rôzne zbierky.
V Československu sa Deň matiek začal oslavovať v roku 1923, aj vďaka Alici Masarykovej, ktorá ho presadila na pamiatku svojej mamy Charlotte Garrigue Masarykovej. Na deň matiek by sme si však mohli uctiť nielen naše „reálne“ mamy, ale napríklad aj všetky tie „matky“ – učiteľky, spisovateľky, vedkyne - ktoré nás ovplyvnili a boli pre nás inšpiráciou. V dejinách máme toľko žien, ktoré by si za svoju prácu zaslúžili viac ocenenia...
Fotografia Ladislava Rollera (Deň matiek v Bratislave. Defilé s kočiarikmi. pozri. vyššie) z roku 1939 zachytáva propagandistické využívanie sviatku v období prvého slovenského štátu. V tento deň sa po viacero rokov organizovali pochody, ktorá mali v časoch neistoty demonštrovať prosperitu a vyspelú sociálnu starostlivosť štátu. Po roku 1948 sa oslavy Dňa matiek u nás utlmili a viac-menej ich nahradil Medzinárodný deň žien. Dnes ho systematickejšie propagujú materské centrá, ktoré v rôznych mestách organizujú Míľu pre mamu. O jednej z takýchto akcií minulý rok písala Miša. Vo svojom článku upozorňuje na viacero problémov, ktoré sa s takto organizovanou oslavou spájajú a tiež navrhuje niekoľko možností, ako by tento deň mohol vyzerať:
„Viem si predstaviť možno skromnejšie podujatie, čo sa veľkých hviezd a darčekov týka, no o to bohatšie na prezentácie a workshopy na témy založenia a organizácie centier, legislatívy, otvorené diskusie na témy súvisiace s materstvom, starostlivosťou o deti a postavenie matky v spoločnosti. Viem si rovnako predstaviť pracovné skupiny mám a otcov, ktorí sa na mieste stretnú a pokúsia sa (spolu s deťmi) vymyslieť, ako vtipnou formou upozorniť na problémy, s ktorými sa v meste stretávajú. Viem si predstaviť rodinné súťaže, súťaže dcér a mám a pod. Rovnako si viem predstaviť diskusiu s predstaviteľmi samosprávy. Nakoniec, deň matiek nie je len o usmievavých, ochotných a pracovitých maminách, ale aj o tých nahnevaných, rozhodných a bojovných, ktoré vedia prečo… Ja osobne nepotrebujem byť zabávaná, nepotrebujem ruže ani reklamné darčeky. Potrebujem zažívať uznanie za to, čo robím každý deň, pretože to nie je samozrejmosťou. Potrebujem vidieť akceptáciu toho, že starostlivosť o druhého človeka je rovnako cenená ako iné profesie, ktoré si vyžadujú zodpovedný prístup, trpezlivosť, manažérske schopnosti, tímovú prácu, pedagogické schopnosti, logické myslenie, fyzickú silu, vyrovnanosť, empatiu a všeobecný rozhľad. Nepotrebujem byť rozptýlená a „hýčkaná“ módnou prehliadkou či zamatovým hlasom nejakého údajne známeho speváka. Potrebujem bojovnejší Deň Matiek.“
Komercionalizácia sviatku, ale aj to, že jeho oslavy (nielen na ulici s kočíkmi a v 30-tych rokoch) môžu evokovať redukovanie žien na nositeľky biologickej reprodukcie, sú najväčším „trójskym koňom“ Dňa matiek. No čo keby sme ho využili na diskutovanie o rôznych fenoménoch spätých s rodičovstvom? Mohli by sme hovoriť o tom, ako chápeme rodičovstvo a materstvo, pripomenúť si lesbické materstvo, diskutovať o tom, či aj gejovia sú „matkami“ („...ak matka je osoba, ktorá signifikantnú časť svojho aktívneho života venuje starostlivosti o deti a preberá zodpovednosť za ich ochranu, rozvoj a sociálnu akceptovanosť, tak takouto osobou môže byť nielen žena, ale aj muž. Hoci matkami sú najčastejšie ženy, materskú prax môžu vykonávať oba rody.“ Pozri texty o rodičovstve tu.)
Počas Dňa matiek sa muži na celom svete (niektorí celkom výnimočne) starajú o poriadok, varenie a nákupy, aby si ich mama alebo manželka konečne mohli „dopriať“ deň voľna. Cieľom Dňa matiek by nemali byť takéto paradoxné aktivity, ani v podobe politických holdov matkám, ani v podobe komerčných aktivít v nákupných centrách. Deň matiek potrebuje redefinovať rovnako, ako sa to deje s MDŽ. Až potom bude naozajstnou oslavou.
