FEMINISTKY.SK

Siedmeho decembra 2022 predniesla čerstvá nobelistka Annie Ernaux na pôde Nobelovskej akadémie svoj prejav. Je civilný a silný. Veríme, že čoskoro ho niektorý zo slovenských denníkov preloží a zverejní celý. Tu je zopár myšlienok Ernaux, ktoré s nami rezonovali.

„Kde len začať? Túto otázku som si, civiac na prázdnu stránku, položila už veľakrát. (…) Po správnu vetu nemusím ísť ďaleko. Objavuje sa hneď. Jasná a násilná. Lapidárna. Neodvolateľná. Zapísala som si ju do denníka ešte pred šesťdesiatimi rokmi. ‚Budem písať, aby som hájila svoj druhí, j’écrirai pour venger ma race‘.“

Literatúra pre Ernaux nie je dokumentárna. Je niečím viac: „Literatúra bola pevninou, ktorú som nevedome postavila proti svojmu sociálnemu prostrediu. A bola som presvedčená, že písanie nie je ničím menej, než možnosťou meniť skutočnosť.“

Ernaux píše o autorkách, ktoré čítala (Woolf, Flaubert, Proust), od ktorých sa však v svojom písaní odlúčila: „Musela som sa rozísť s myšlienkou ‚písať dobre‘, písať krásne vety – musela som sa rozísť práve s tým typom písania, ktorému som učila svoje študentky a študentov –, preto, aby som odhalila, pochopila a vykorenila bariéru, ktorá mnou prechádzala.“

Ernaux hovorí o dôležitosti „ja“ v literatúre, ktoré sa v procese písania a čítania stáva transpersonálnym: „Keďže však všetky veci žijú nutne na individuálnej rovine – ‚toto sa deje práve mne‘ – možno ich čítať tým istým spôsobom, len ak sa ‚ja‘ knihy stane transparentným, keď jeho miesto zaujme ‚ja‘ čitateľky. Keď, inak povedané, sa ‚ja‘ stane transpersonálnym.“

Ernaux obviňuje mužský literárny svet z ignorovania literatúry písanej ženami: „Píšem v demokratickom štáte, no tak či tak premýšľam nad miestom žien v literatúre. Doteraz ako tvorkyne písaných diel nie sú legitímne. Na svete sú muži, a to aj medzi západnými intelektuálmi, pre ktorých knihy napísané ženami jednoducho neexistujú; nikdy ich necitujú.“

Ernaux hovorí o tom, že literatúra je miestom, kde si možno predstavovať inú budúcnosť. Kde sa deje emancipácia: „Keď sa dnes pozriem na sľub brániť svoj druh, ktorý som si dala vo veku dvadsať rokov, neviem povedať, či som ho splnila. Vďaka tomuto sľubu a vďaka svojim predkom – ťažko pracujúcim mužom a ženám, pripútaným k práci, kvôli ktorej zomreli mladí – som nadobudla dostatok sily aj hnevu, aby som zatúžila a chcela pre nich vytvoriť miesto v literatúre, v zbore hlasov, ktoré ma sprevádzali od mala, sprístupňovali mi iné svety a iné spôsoby života, vrátane toho, že som sa svetu vzpierala a chcela ho zmeniť, a to všetko preto, aby som svoj hlas ženy a utečenky zo svojej sociálnej triedy vpísala do literatúry, teda do miesta, ktoré stále predstavuje svet emancipácie.“