V predchádzajúcom mesiaci prebehla medzi viacerými prispievateľmi .týždňa debata na tému interupcií. Aby nedošlo k nejakému ‚nedorozumeniu‘ tak sa na úvod priznávam, že patrím k „najradikálnejším feministkám“, ktoré podľa Martina Hanusa šíria ideológiu „moje brucho patrí mne“. Lebo uznajme, tvrdiť takúto ‚do neba volajúcu drzosť‘ skutočne patrí k tým ‚najradikálnejším názorom‘. Podľa Hanusa moje brucho totiž patrí niekomu úplne inému. Komu presne, sa však v jeho ‚fundovanom texte‘, kde stotožňuje zabíjanie novorodencov s potratmi, nedočítame.
Na podobne ‚objektívnom a nehodnotiacom’ základe je postavený aj komentár Jaroslava Danišku. Daniška bije na poplach kvôli číslu 41 – 41 percent všetkých počatí sa v New Yorku končí potratom. Kto by si však myslel, že to môže byť nedostatočným vzdelaním či prístupom k antikoncepcii, bol by na omyle. Podľa Danišku je to totiž práve kondómami zadarmo a dostupnou sexuálnou výchovou. Čiže dostupná antikoncepcia a vzdelávanie = viac potratov. Že to logicky nesedí? Nevadí. Zároveň, podľa tohto článku sexuálna výchova až taká dostupná nie je lebo na štátnych školách neexistuje. Zavádzanie a manipulovanie informáciami nie je medzi anti-choicermi ničím novým. Číslo 41 sa interpretuje ako znak toho, že s prístupom k potratom treba niečo spraviť, rozumej obmedziť ich. Toto číslo je vytrhnuté z kontextu, bez hlbšej analýzy. V skutočnosti skrýva 16%-ný pokles miery potratov u tínedžeriek. Rovnako toto číslo v sebe obsahuje informáciu, že drvivú väčšinu potratov absolvujú slobodné ženy. Stať sa slobodnou matkou v sebe obsahuje riziko života na hranici chudoby je preto veľmi pozitívne, že ženy využívajú možnosť takýto život odmietnuť.
Podľa Hanusa je chyba, že ženy už nie sú štátom podrobované morálnym výčitkám. Toto treba rýchlo napraviť! A čo sa na to hodí viac ako príklady matiek, ktoré uprednostnia diskotéku pred naplnením svojej ‚ženskej povinnosti‘? Samozrejme, v súvislosti s potratmi za žiadnych okolností nemožno vynechať slovo vražda a zabitie. Veď veci treba nazvať ‚pravými‘ pojmami. Ženy idúce na potrat sú ‚vrahyne‘, majúce pred očami len vlastné pohodlie. Nedajbože, že by niekoho napadlo vnímať ženy ako zodpovedné osoby, schopné urobiť na základe ich životných podmienok rozhodnutie, ktoré je pre ne najlepšie.
Svetlou výnimkou je reakcia Petra Breinera, ktorý ako jediný píše o rešpektovaní voľby ženy. Breiner zároveň kritizuje zjednodušujúci pohľad predošlých autorov, ktorí manipulujú s číslom 41 tak, aby vyhovoval ich vlastnej agende. Čo vlastne znamená 41%? Štyridsaťjeden percent je číslo samo o sebe neutrálne a otvorené voči rôznym interpretáciám, v závislosti od hodnôt toho/tej, kto/ktorá interpretáciu robí. Rovnako ako znak „najnebezpečnejšieho mesta“ sa dá chápať ako znak najslobodnejšieho mesta, kde majú ženy prístup k rozhodovaniu o vlastnom tele.
Všetky texty, ktoré som v súvislosti s témou potratov tento mesiac čítala, mali spoločný jeden znak: všetky boli písané mužmi - „ženský hlas“ podozrivo chýbal. Priznajme si, šanca, že sa niektorí z nich bude musieť v živote zaoberať tým, či ísť alebo neísť na potrat, je nulová. To im však nezabráni v tom, aby vynášali hodnotiace súdy a návrhy ako by to nemalo či malo byť. Na druhej strane je úloha mužov pri počatí v uvedených komentároch pomerne zanedbávaná. Píše sa o ženách, ale čo muži? Ich podiel na počatí je predsa rovnaký. Muži ako objekt diskusií zostávajú akosi neviditeľní.
Je síce fajn, že novinári .týždňa majú na tému interupcií svoj názor avšak vyjadrenie názoru a snaha obmedziť právo žien rozhodovať o sebe, svojom tele a živote sú dve diametrálne odlišné veci. Lebo nech si Hanus hovorí čo chce, moje telo je moje telo. Pocit, že niekto iný sa snaží zasiahnuť do môjho výsostne osobného priestoru či dokonca nariadiť, čo s ním mám robiť, ma napĺňa obrovským hnevom. Pán Hanus takýto pocit asi nikdy nezažil, lebo sa mu nikto nestaral do jeho reprodukčných orgánov. Rovnako asi nikdy nerozmýšľal nad tým, ako by sa mu žilo ako slobodnej matke, so smiešne nízkou materskou alebo rodičovským príspevkom, partnerom, ktorý neplatí výživné a diskrimináciou na trhu práce. Ľahko sa vynášajú súdy z pohodlia bielej, strednej triedy, s prístupom k vzdelaniu či postačujúcemu príjmu. Ženy vedia, aký dopad má na ich život mať dieťa, a preto by sa mali rozhodnúť sami. Slovami Bábkového divadla na Rázcestí: je to náš život, tak ho žime.
