V posledných dňoch v súvislosti so sexuálnymi útokmi so zdesením sledujeme, ako sa tu v médiách šliape na akúkoľvek etiku. Reportovanie desivých prípadov útoku v bratislavskej Petržalke a násilia spáchaného na dievčatku v obci Čaklov v okrese Vranov nad Topľou sú príklad toho, ako sa zvyšovanie povedomia o násilí na ženách nerobí.
Netreba vymýšľať koleso, metodiky pre takéto prípady existujú, napríklad táto:
alebo zo zahraničia:
https://www.inspq.qc.ca/en/sexual-assault/media/covering-sexual-assault-media
Ak je to možné, treba
☸anonymizovať totožnosť obete/preživšej*ieho
☸opierať sa o spoľahlivé zdroje a používať presnú terminológiu
☸pamätať na to, že sexuálne násilie je spoločenský jav, nie ojedinelá, súkromná záležitosť (na oblečení ani na stave vedomia nezáleží, obeť si za násilie nemôže sama)
☸reportovať s rešpektom k preživším
☸nestereotypizovať
☸nedramatizovať a neškandalizovať, nezachádzať do podrobností (v záujem vyhnúť sa retraumatizácii)
A nie, ak nie sú dané osoby informované o svojich právach (a neujdú pred kamerou alebo mikrofónom), neznamená to súhlas. Dokonca ani vtedy nie, ak ide o deti (!) žijúce v chudobe. Práve naopak.
Vieme, že emócie a dráma predávajú. Etickú úroveň mediálnych správ však netvorí nejaká anonymná sila ponuky a dopytu. Tvoria ju ľudia, ktorí správy pripravujú, schvaľujú a zverejňujú. Očakávame od nich profesionálny prístup alebo aspoň vôľu k vzdelávaniu.
Ako sa v médiách zobrazovalo násilie na ženách a sexuálne obťažovanie, monitorovalo Slovenské národné stredisko pre ľudské práva v roku 2020.