FEMINISTKY.SK

Predvčerom poslali na 7 rokov za mreže petrohradskú umelkyňu a hudobníčku Sašu Skočilenko za tzv. šírenie fejkov o armáde, teda za to, že v supermarkete vymenila päť cenoviek za lístky s protivojnovým odkazom. Umelkyňa bola vo vyšetrovacej väzbe od apríla 2022. Saša trpí celiakiou, srdcovou poruchou a bipolárnou poruchou a spôsob, ako s ňou zaobchádzali vo väzbe, sa inak ako teror hraničiaci s ohrozovaním života nedá označiť. Okrem toho, že sudkyňa jej nezmyselne predlžovala väzbu, v zariadení jej neumožnili dodržiavať bezlepkovú diétu (v apríli minulého roka mala dokonca záchvat), zadržiavali jej balíky s príslušnými potravinami, zhabali jej lieky na srdce, obmedzovali jej prísun vody. Počas súdneho procesu sa k nej sudkyňa Vasileostrovského okresného súdu správala vyložene neľudsky – nedovolila jej odísť zo siene, aby si vymenila baterky v kardiomonitore, a stanovila harmonogram pojednávaní, ktorý Saši neumožňoval normálne sa najesť.

Publikujeme preklad Sašinho prejavu pred vynesením drakonického rozsudku:

Môj prípad je taký zvláštny a smiešny, že ma začali stíhať 1. apríla. Môj prípad je taký zvláštny a smiešny, až sa mi niekedy zdá, že keď vojdem do súdnej siene na nové pojednávanie, začnú na mňa padať konfety a všetci sa postavia a začnú kričať: „Haha, dostali sme ťa!“ Môj prípad je taký zvláštny a smiešny, že zamestnanci (vyšetrovacej väzby) SIZO-5 s vyvalenými očami volajú: „Už aj za toto u nás posielajú ľudí sedieť?“ Môj prípad je taký, že ani prívrženci špeciálnej vojenskej operácie (vojny, pozn. prekl.), ktorých som stretla, si nemyslia, že si za svoj čin zaslúžim väzenie.

Môj prípad je taký, že vyšetrovateľ dal výpoveď pred jeho uzavretím. Môjmu právnikovi medzi štyrmi očami povedal: „Neprišiel som do Vyšetrovacieho výboru, aby som sa zaoberal prípadmi ako Saša Skočilenko.“

Vzdal sa môjho prípadu, ktorý mu sľuboval skvelý kariérny postup a už mu na výložku priniesol hviezdu. Odišiel z Vyšetrovacieho výboru a začal pracovať v obchode s armádnym príslušenstvom Vojentorg. Nesmierne si jeho čin vážim a verím, že sme si podobní – obaja sme konali podľa svojho svedomia.

Samotný článok 207 ods. 3 Trestného zákonníka je v podstate diskriminačný, pretože postihuje len určitý okruh osôb – tých, ktorí nepôsobia v štátnych orgánoch. Len sa nad tým zamyslite: šírila som informácie, ktoré boli pre mojich vyšetrovateľov (na rozdiel odo mňa) zjavne nepravdivé, ale napriek tomu ich šírili vo vyšetrovacom oddelení, v prokuratúre a v súdnych orgánoch, urážali nimi svedkov vojny a vytvorili príležitosť na obrovské verejné pobúrenie.

Vďaka vyšetrovateľom a prokurátorom sa informácie, ktoré som šírila, dozvedeli tisíce ľudí v Rusku a na celom svete. Keby ma neboli zatkli, tieto informácie by sa dozvedela jedna babička, pokladníčka a sbskár v obchode Perekriostok.

A ako vyplýva z materiálov môjho trestného spisu, dve z týchto troch osôb, moje „cenovky“ vôbec nezaujali. Povedzte mi, distribuujú vyšetrovatelia medzi zamestnancov štátnych orgánov drogy, keď chcú osobe preukázať vinu podľa článku 228 TZ (nezákonné nadobudnutie, držanie a výroba omamných látok, pozn. prekl.)? V takom prípade by podľa toho istého článku súdili aj samotných zamestnancov. Prečo teda nesúdia podľa 207 ods. 3 TZ aj mojich vyšetrovateľov a štátneho žalobcu, ale len mňa?

Ak je týchto päť papierikov takých hrozivých, prečo sa ten súd vôbec začal? Aby sme desiatky ráz omieľali tézy, ktoré podľa štátneho prokurátora tak veľmi ohrozujú verejnú bezpečnosť? Texty z cenoviek sa tu skloňovali počas celého procesu. A čo? Roztvorila sa kvôli tomu zem? Začala sa v krajine revolúcia? Začali sa na frontoch bratríčkovať vojaci? Nič z toho sa nestalo. V čom je teda problém?

Štátny žalobca neraz spomenul, že môj čin je mimoriadne nebezpečný pre spoločnosť a štát.

Akú mizivú vieru v náš štát a spoločnosť má náš prokurátor, ak si myslí, že našu štátnosť a verejnú bezpečnosť možno zničiť piatimi papierikmi? Keď niekto vyvolá vojenskú vzburu, ktorá našej krajine spôsobila veľké škody, trestné konanie proti nemu sa začne a uzavrie za jeden deň. Mojím činom nikto neutrpel žiadnu ujmu, a to som bola vo väzbe vyše roka a pol, spolu s vrahmi, zlodejmi, zneužívateľmi maloletých a organizátormi prostitúcie. Vari sa tá takzvaná ujma, ktorú som údajne spôsobila, dá porovnať s týmito zločinmi?

Každý rozsudok je posolstvom pre spoločnosť. Bez ohľadu na to, ako vnímate môj čin, asi budete súhlasiť s tým, že som preukázala odvahu a nezlomný charakter, nesprávala som sa pokrytecky, bola som čestná sama pred sebou aj pred súdom, konala som v súlade so svojimi morálnymi zásadami. A budete súhlasiť, že ich mám, aj keď sú vám osobne blízke iné. V žargóne vyšetrovateľov sa umiestnenie osoby do vyšetrovacej väzby volá „vzatie do zajatia“. A ja som sa nevzdala a podmienkam zajatia, hrozbe prenasledovania, choroby a hladu nepodľahla.

A ak je vynesenie rozsudku posolstvom pre ľudí, zamyslite sa nad tým, čo ním ľuďom, našim občanom, oznamujete? Že sa majú vzdať? Že by sa mali správať pokrytecky? Že by sa mali priznať k tomu, čo nespáchali? Že nesmú ľutovať našich vojakov? Že si nesmú priať mier? Že našu spoločnosť a štát môže zničiť päť malých papierikov? Naozaj je to to, čo chcete povedať ľuďom v čase krízy, nestability, depresie a stresu?

V Rusku i na celom svete sa o mojom procese veľa píše, sledujú ho desaťtisíce alebo dokonca státisíce ľudí, píšu sa o ňom knihy a nakrúcajú dokumentárne filmy. Takže bez ohľadu na to, aký rozsudok vynesiete, zapíšete sa do histórie. Možno sa zapíšete do dejín ako človek, ktorý ma dostal do väzenia, možno ako človek, ktorý ma oslobodil, možno ako človek, ktorý prijal neutrálne rozhodnutie a udelil mi pokutu, podmienku alebo trest natvrdo. Každý vidí a vie, že nesúdite teroristku. Nesúdite extrémistku. Nesúdite ani politickú aktivistku. Súdite pacifistku.

Ja som pacifistka. Pacifistky a pacifisti existovali vždy. Je to zvláštny druh ľudí, ktorí považujú život za najvyššiu možnú hodnotu. Veríme, že každý konflikt sa dá vyriešiť mierovou cestou. Nedokážem zabiť ani pavúka, desí ma predstava, že by som niekomu mala vziať život.

Vojnu iniciujú vojaci, mier nastupuje vďaka pacifistom. A keď pacifistky zatvárate do väzenia, odďaľujete tým nastúpenie dlho očakávaného dňa mieru.

Áno, verím, že život je posvätný. Nech žije život! Ak si odmyslíte všetky pozlátky tohto sveta ako sú peniaze, moc, sláva, postavenie v spoločnosti, zostane len on. Nech žije život! Je tvrdohlavý, neústupný, neuveriteľný, dojemný, prekvapivý, mocný. Zrodil sa na Zemi a doteraz sme nenašli jeho obdobu ani vo vzdialenom vesmíre. Dokáže preraziť asfalt, rozdrobiť kamene, premeniť sa z výhonku na obrovský baobab, z mikroskopickej bunky na obrovitánsku veľrybu. Obýva vrcholy, ukrýva sa v Mariánskej priekope, jestvuje v arktickom ľade aj v horúcej púšti. Jeho najdokonalejšou podobou je človek. Človek je veľmi inteligentná forma života. Je to život, ktorý si uvedomuje samého seba. Uvedomuje si vlastnú smrteľnosť. Hoci na to väčšinou nepamätáme a žijeme tak, akoby sme mali žiť večne. Ľudský život je však v skutočnosti pominuteľný. Je ničomne krátky. Môžeme urobiť nanajvýš to, že si predĺžime krátky okamih šťastia. Všetko živé chce žiť. Ešte aj na krkoch obesencov nachádzajú stopy po nechtoch. Znamená to, že aj v poslednej chvíli chcú žiť.

(…)

Nazvite to, ako chcete: že som konala nerozvážne, že som sa mýlila alebo mam vymytý mozog... Ja zostanem pri svojom názore a svojej pravde. Nemyslím si, že by sa tá či oná pravda mala vynucovať zákonom.

Štátny zástupca verí v úplne inú pravdu ako ja. Verí v existenciu takzvaných „prisluhovačov NATO“ alebo v to, že všetky nezávislé médiá sú financované zo zahraničia. Rozdiel medzi naším prokurátorom a mnou je však v tom, že ja by som ho za to nikdy neposlala do väzenia.

(...)

Aj keď som za mrežami, som slobodnejšia ako vy. Môžem sa sama rozhodovať, môžem povedať, čo si myslím, môžem dať výpoveď, ak ma nútia robiť niečo, čo nechcem. Nemám nepriateľov, nebojím sa, že zostanem bez peňazí či dokonca bez strechy nad hlavou.

Nebojím sa, že nebudem mať skvelú kariéru, že budem pôsobiť smiešne, zraniteľne alebo čudne. Nebojím sa toho, že sa nepodobám na druhých. Možno práve preto sa štát tak bojí mňa a mne podobných a drží ma v klietke ako tú najnebezpečnejšiu šelmu.

Lenže človek nie je človeku vlkom. Hnevať sa na ľudí s odlišnými postojmi je ľahké, a naopak mať ich rád, snažiť sa ich pochopiť a nájsť kompromis je veľmi ťažké. Tak neznesiteľne ťažké, že sa to javí až nemožné a násilie či nátlak sa vtedy zdajú byť jediným východiskom. Ale tak to nie je! Treba sa učiť mať rád a riešiť konflikty pomocou slov, to je jediná cesta von z mravnej krízy, v ktorej sme sa ocitli.

Vaša ctihodnosť! Svojím rozsudkom môžete ísť všetkým príkladom – príkladom toho, ako sa konflikty dajú riešiť slovami, láskou, milosrdenstvom, súcitom, a nie vynucovaním takzvanej pravdy prostredníctvom trestných rozsudkov. Bude to veľký krok k zmierneniu nenávisti, k uzdraveniu a zmiereniu spoločnosti.

Vaša ctihodnosť! Chápem, že pre vás je to len práca, rutinný prípad, hodiny práce a množstvo papierovačiek. Uprostred tejto rutiny sa tak ako pri každej práci možno stráca a zabúda na pravdu. Pravdou však je, že máte veľkú moc: rozhodujete o ľudských osudoch. V tomto prípade je vo vašej moci môj osud, moje zdravie, môj život a šťastie mojich blízkych. Verím, že túto moc využijete múdro.

Verejnosť by mala poznať svojich hrdinov aj svine. Sviňou (spolu s represívnym štátnym aparátom) je sudkyňa z Vasileostrovského okresného súdu Oksana Vasilievna Demiašova, 43 rokov, Zoznámte sa:

https://black-book.wiki/villains/demyasheva-reutova-oksana-vasilevna/

ZDROJE:

https://zona.media/article/2023/11/16/o-da-zhizn
https://www.rferl.org/a/russia-artist-skochilenko-sentenced-final-words-court-prison/32687860.html