FEMINISTKY.SK

Rozhovor s Kalinou Drenskou (LevFem, Bulharsko)

Patriarchálny útok na ženy v podobe odstúpenia Erdogana od Istanbulského dohovoru nie je ojedinelou udalosťou. Možno ho pozorovať aj v iných krajinách EÚ a mimo EÚ. Kolektív E.A.S.T. (Essential Autonomous Struggles Transnational) vyzýva k nadnárodnej mobilizácii 1. júla. Plán obnovy EÚ upevňuje myšlienku blahobytu a hospodárskej obnovy, ktorá reprodukuje patriarchálne a rasistické hierarchie a vykorisťovanie, zatiaľ čo niektoré členské štáty EÚ ako Taliansko a Grécko už presadzujú opatrenia ako napríklad regulácia rozvodov a zákony o prídavkoch na deti, ktoré v podstate znehodnocujú Istanbulský dohovor. Ženy však v týchto mesiacoch nemlčali a dávajú sa do protiútoku. Na poslednom verejnom zhromaždení, ktoré zvolal kolektív E.A.S.T., sme začali diskutovať o mnohorakých rozmeroch týchto patriarchálnych útokov a o bojoch, ktoré môžeme spoločne iniciovať smerom k veľkej nadnárodnej mobilizácii. Rozhovor s Kalinou Drenskou, členkou E.A.S.T.-u a LevFemu (Bulharsko), je prvý zo série textov, ktoré sa odvíjajú od Istanbulského dohovoru s cieľom preskúmať prebiehajúce boje proti násiliu na ženách a LGBTQI+ komunite a ich prepojenie na iné boje proti rasistickým a vykorisťovateľským politikám. Kalina hovorí aj o stratifikovaných politických významoch, ktoré sa v Bulharsku pripisujú Istanbulskému dohovoru, a ukazuje súvislosti medzi útokmi na ženy i ľudí LGBTQI+ a politikami obmedzovania výdavkov, ktoré vedú mnohé ženy k hľadaniu lepších životných a pracovných podmienok v zahraničí. Kalina zároveň ukazuje, na akom ťažkom teréne musia feministky nielen v Bulharsku bojovať, aby prelomili izoláciu a nahromadili moc na nadnárodnej úrovni. V tomto procese sa treba znovu vrátiť k štrajku ako základnej politickej praxi. S Kalinou Drenskou sa zhovárala platforma pre nadnárodný sociálny štrajk (TRANSNATIONAL SOCIAL STRIKE PLATFORM)

TSS (TRANSNATIONAL SOCIAL STRIKE PLATFORM): Erdogan nedávno oznámil odstúpenie Turecka od Istanbulského dohovoru. O odstúpení rokujú aj ďalšie krajiny v strednej a východnej Európe. A hoci iné európske štáty Dohovor ratifikovali, nebráni to páchať patriarchálne násilie, ktoré častokrát podporujú samotné štáty prostredníctvom svojich politík. Ide napríklad o prekarizáciu a inštitucionálny rasizmus, ktoré ženám sťažujú únik pred násilím. Istanbulský dohovor (ďalej len ID) bol v Bulharsku už v roku 2018 vyhlásený za protiústavný, čo predznamenalo najnovší vývoj v strednej a východnej Európe. Ako sa v súčasnosti v Bulharsku (ďalej len BG) rozvíja diskusia o ID a o násilí na ženách vo všeobecnosti?

Kalina Drenska: Istanbulský dohovor prehlásili za protiústavný v roku 2018, čo znamená, že teraz už o jeho ratifikácii v podstate nerozpráva nikto. Prevažuje argument: „ID je protiústavný, nemali by sme sa mu venovať, o veciach spojených s Dohovorom sa ani nebavme.“ Aj v politických stranách vo všeobecnosti vládne negatívny postoj. O Dohovore tu nikto v skutočnosti nechce diskutovať. Ešte aj politickí aktéri a aktérky, ktoré obhajovali ratifikáciu Dohovoru v minulosti, teraz hovoria: „dobre, je protiústavný, nediskutujme o ňom.“

No pokiaľ sa bavíme o násilí na ženách v širšom ponímaní, v roku 2018 to bola veľká téma. Panovala tu zhoda, že ľudia sú proti násiliu. Ešte aj tí najradikálnejší oponenti Istanbulského dohovoru stále opakovali: „áno, my chceme chrániť ženy pred násilím, ale nechceme Dohovor,“ a vyťahovali zväčša argumenty namierené proti LGBT komunite. V súčasnosti táto téma vychladla. Tento rok však parlament prišiel s novým návrhom zákona o prevencii domáceho násilia, ktorý je značne progresívny. Umožňuje ženám prístup k ochrane pred násilím, prijíma prevenčné opatrenia a podobné veci, lenže iba v oblasti domáceho násilia. Hoci sa iné formy násilia ako ekonomické násilie, rasistické násilie atď. v zákone spomínajú, sú len okrajové. Hlavnou myšlienkou je, že domáce násilie je čosi systémové, čo sa deje doma, a tam, v privátnej sfére, by sa malo aj riešiť. Zákon teda určite nevníma násilie v prepojení na širšie, štrukturálne problémy. Okrem toho sa feministky v Bulharsku, najmä od roku 2018, už nesústreďujú na domáce násilie v takomto úzko vymedzenom, telesnom význame ako predtým. Diskusia o násilí na ženách sa v uplynulých tridsiatich rokoch totiž väčšinou zameriavala len na fyzický aspekt domáceho násilia. Dnes však vo feministických kruhoch badám posun a tento naratív sa otvára. Mnohé feministické skupiny momentálne začínajú diskutovať o témach spojených s ekonomickým vykorisťovaním na pracovisku, rasizmom a i. a na násilie na ženách začínajú nazerať v tomto širšom kontexte.

Najmä počas minulého roka, keď nás zasiahla pandémia, sme videli veľmi veľa prípadov domáceho násilia, v dôsledku ktorého zomrelo veľa žien. Téma domáceho násilia a femicídy sa však už do verejnej diskusie nepretláča tak aktívne ako v roku 2018. No vidíme, že čoraz častejšie sa vo verejnej sfére skloňuje ekonomické vykorisťovanie a pracovné podmienky žien, najmä počas pandémie. Tu vidím posun.

TSS: Čoho sa v Bulharsku týkala tá diskusia v roku 2018? Ako súvisela s ekonomickými témami, napríklad v oblasti neoliberálnych reform požadovanými zo strany EÚ? A s témami migrácie?

KD: Je veľmi ťažké zreprodukovať to, čo sa dialo v roku 2018, pretože diskurz bol nesmierne intenzívny a veľmi rýchlo sa rozvíjal. Najpodstatnejšie je to, že reakčná rétorika voči Istanbulskému dohovoru zvíťazila na plnej čiare. Ľudia, ktorí ju razili, sa dokázali zmobilizovať okolo danej témy a vyvinuli tuhý odpor proti Dohovoru. Dosiahli, ba vlastne presiahli aj svoje prvotné plány, až bol napokon vyhlásený za protiústavný, čo sa nestalo v žiadnej inej východoeurópskej krajine alebo v inom regióne. Čiže tu reakcionári slávili veľký úspech. Priebeh bol v Bulharsku nasledovný: BG podpísalo Dohovor už v roku 2016 a vtedy o ňom nikto nevedel a ani sa oň nestaral. A tu, z ničoho nič, na prelome 2017/2018 zmobilizovali evanjelické, katolícke a ultrapravoslávne organizácie a mimovládky, ktoré napísali list (ich slovami „otvorený list“), a poslali ho niekoľkým parlamentným stranám. Jedna z nich, fašistická, teda krajne pravicová fašistická strana, potom prebrala agendu a zapojila sa do kampane proti Dohovoru, ktorú iniciovali tieto mimovládne organizácie. Istanbulský dohovor v tom čase nebol až takou obrovskou témou.

Téma explodovala v okamihu, keď sa k otázke i Dohovoru začali odmietavo vyjadrovať politické strany. Všeobecný prístup obyvateľstva, ktorý bol dovtedy skôr pozitívny alebo nezainteresovaný, sa v priebehu niekoľkých týždňov proti Dohovoru úplne obrátil. Istanbulský dohovor rámcovali reakcionári tak, akoby išlo o zbraň západnej propagandy, ktorá má umožniť vznik „tretieho pohlavia“ a podobne. Dohovor totiž pracuje s pojmom rod (gender) ako sociálnym konštruktom, nie ako biologickou skutočnosťou.

Na toto – z feministického hľadiska veľmi užitočné – koncipovanie rodu v Dohovore zaútočili reakcionári, aby tak fakticky vystúpili voči komunite LGBTQI a ženám. Tvrdili, že zámerom ID je zaviesť „tretie pohlavie“ v Bulharsku, zlegalizovať pedofíliu atď. Touto anti-LGBTQI rétorikou sa im podarilo pokriviť diskusiu. Ďalšou zbraňou, ktorú reakcionári vytiahli, bolo, že Istanbulský dohovor pochádza z Turecka. Z historických dôvodov sú v Bulharsku, najmä v pravici, stále prítomné silné protiturecké sentimenty. Bulharsko bolo súčasťou Osmanskej ríše, náš národnooslobodzovací boj sa udial až v 19. storočí.

Protiturecký sentiment spojili s protizápadným sentimentom, aby vytvorili naratív, že ID je západný, a zároveň turecký import, ktorý protirečí akýmsi pomyselným „tradičným bulharským hodnotám“. Toto reakcionári tlačili do verejného diskurzu. A čo sa dialo na progresívnej strane, na strane ľudí, ktorí ID obhajovali? Iba veľmi malá menšina ľavicových organizácií sa snažila spojiť ID a násilie na ženách s inými formami násilia a hľadieť na problém zo štrukturálnejšieho hľadiska.

Lenže diskurz viedli humanistické, progresívne, liberálno-feministické a ľudskoprávne organizácie. A jednou z veľkých chýb vtedy podľa mňa bolo to, že tento progresívny front za ratifikáciu dohovoru sa snažil vysvetliť ľuďom, bežnému bulharskému ľudu, čo znamená rod. Vlastne ľuďom hovorili: „Nie, nie, nie, vy sa bojíte ratifikácie dohovoru len preto, že nerozumiete pojmu rod (gender).“ Čiže sa venovali paternalistickému vysvetľovaniu toho, čo to je, namiesto toho, aby sa snažili proaktívne komunikovať s ľuďmi, mobilizovať podporu žien, LGBTQI ľudí, migrantov a migrantiek, pracujúcich a všetkých ľudí, ktorí by v skutočnosti z ratifikácie dohovoru mali prospech. Pravdaže, tento prístup dramaticky zlyhal, lebo vysvetľovať ľuďom, že sú proti Dohovoru, pretože sú len trochu tupí, a že by nemali byť takí predpojatí atď., nikam nevedie. Ale pozrime sa na ľavicovo-feministické kruhy: v tom čase bolo v Bulharsku niekoľko antikapitalistických a ľavicových aktivistiek a aktivistov, ale neexistovali žiadne aktívne ľavicové alebo antikapitalistické feministické organizácie, ktoré by tú diskusiu mohli posunúť smerom k systémovým problémom, ktorým sa bolo treba venovať.

Ďalšou vecou v progresívnom tábore bolo, že prevládal postoj: „teraz sa budeme venovať iba násiliu na ženách“, ale tak, že sa z debaty vylúčili LGBTQI+ ľudia. Táto komunita sa aktívne zapájala do protestov na podporu Dohovoru, ale bolo im povedané, aby zložili dúhové vlajky a nehovorili o svojich problémoch. Organizácie LGBTQI+ nemali prakticky žiadnu verejnú podporu, a pritom ľudí z komunity tieto sentimenty proti ID zasiahli najviac. Ešte aj po tom, čo ID prehlásili za protiústavný, násilie na ženách bolo vnímané ako legitímna obava, ktorú neskôr ošetrili zákonmi, ale komunita LGBTQI+ sa dostala ešte ďalej na okraj a bola cieľom ešte ostrejších nájazdov. Toto sa teda stalo v roku 2018 a myslím, že chýbala mobilizácia ľudí zdola, všetkých ľudí, ktorí by mali z ratifikácie dohovoru prospech – žien, migrantov, ľudí z LGBTQI+ komunity. Tieto skupiny neboli mobilizované vo veľkých počtoch. V článkoch a debatách v médiách sa skôr objavoval prístup vysvetľovania ľuďom, ako ničomu nerozumejú.

TSS: Aký je vzťah medzi všeobecnou prekarizáciou života a práce a podporou prorodinných a antifeministických politík, ktoré sa pokúšajú znovunastoliť spoločenský poriadok, proti ktorému vystupujú ženy a ľudia LGBTQI+?

KD: Je dosť zrejmé, že konzervatívne a reakcionárske kruhy, ktoré sú proti progresívnym dokumentom ako je ID a iné druhy legislatív, na ne útočia z „kultúrnych” pozícií. Koncipujú to ako kultúrnu diskusiu, ako keby sa nám Západ tu v Bulharsku, ale aj v ostatných východoeurópskych krajinách, snažil nanútiť gender ideológiu a my sa tomu musíme vzoprieť. A najvtipnejšie na tom je, že tieto konzervatívne snahy prichádzajú z organizácií financovaných západným kapitálom, ako napríklad republikánmi v USA alebo katolíckou cirkvou. Snažia sa to koncipovať ako stret civilizácií. Lenže v skutočnosti je za tým to, že reakcionári presadzujú myšlienku, že rod je biologicky podmienený a že ženy majú prirodzenú rolu, biologicky determinovanú rolu vychovávateliek a opatrovateliek. Táto údajne prirodzená rola ženy sa spája s názorom, že štát by nemal zasahovať do údajne súkromných záležitostí ako napríklad násilie na ženách. To sa pošle späť do rodiny ako súkromná vec tak, ako sa ženy posielajú do rodiny ako prirodzené vychovávateľky, aby vykonávali zadarmo prácu v domácnosti, a teda sociálnu reprodukciu zadarmo. To je mimoriadne výhodné pre režimy, ktoré sa opierajú o surové neoliberálne reformy, ktoré krátia financie na verejné sociálne služby ako zdravotná starostlivosť, škôlky, školy atď. Takže hlavná myšlienka je: zničme tieto systémy verejnej starostlivosti a hoďme starostlivosť znova na plecia rodiny, aby sme dávali čo najmenej peňazí na verejnú sociálnu reprodukciu. To je privatizácia alebo individualizácia predtým zospoločenštenej sociálnej reprodukcie.

V okamihu, keď môžete presunúť starostlivosť späť do rodiny, najmä na slobodné ženy, nemusíte financovať dobré systémy. Celá tá rétorika proti LGBTQI+ sa vlastne stavia voči formám života, sexualitám a identitám, ktoré pre kapitalistický systém nie sú ziskové. Sexuality a identity, ktoré nevedú k „biologickej reprodukcii” tak často a priamo ako v prípade heteronormatívnych vzťahov. Patriarchálny kapitalistický systém sa veľmi snaží potrestať vzťahy, ktoré nie sú orientované na rodenie biologických detí, pretože také vzťahy neprispievajú k reprodukcii budúcej pracovnej sily, a preto sú z kapitalistického hľadiska menej „ekonomicky racionálne”. To je napríklad jeden hlavných dôvodov, prečo sa LGBTQI+ nachádzajú pod ťažkou paľbou. Myslím si teda, že problém nestačí koncipovať ako kultúrnu otázku, treba pozerať ďalej. Musíme povedať, že za týmto obrovským ťažením proti LGBTQI+ ľuďom, ako aj za opätovnou tradicionalizáciou roly žien a rodín, sú v prípade štátov a reakcionárov ekonomické a materiálne príčiny.

TSS: Migrantky, najmä tie, čo mieria z východnej do západnej Európy, zachovávajú nadnárodné reťazce sociálnej reprodukcie a ovplyvňujujú tak blahobyt, život a pracovné podmienky iných žien. Jednou z priorít siete EAST je vytvoriť podmienky pre nadnárodnú politickú iniciatívu, ktorá spája migrujúce i nemigrujúce ženy, tie, čo zostávajú i tie, čo odchádzajú. Aký je vzťah medzi ženskými hnutiami naprieč hranicami a pokusom o posilnenie rodiny ako inštitúcie?

KD: Nie som si istá, či je medzi nimi taký priamy vzťah. Deje sa to, že verejným zariadeniam ako zdravotníctvo, školy, škôlky a najmä nemocnice sa významne škrtá rozpočet a čelia veľkému nedostatku financií. Samozrejme, že peniaze v systéme sú, len sa nevynakladajú na udržiavanie kvalitnej zdravotnej starostlivosti a dôstojných pracovných podmienok pracujúcich v zdravotníctve, ale používajú sa na generovanie ziskov pre manažérov a šéfov. V mnohých krajinách východnej Európy existujú ženy, najmä zo sektoru starostlivosti (napríklad sestry, ale aj iné), ktorým práca neposkytuje finančnú stabilitu. Preto migrujú na Západ. Dochádza tu k dvom veciam. Sú to zväčša opatrovateľky, môžu to však byť i sezónne pracovníčky a pod., ale väčšinou sú to ženy, ktoré opatrujú 24 hodín denne v súkromných domoch. Tieto ženy zvyčajne podporujú svoje rodiny v Bulharsku tak, že im posielajú peniaze. Čiže, v istom zmysle rodiny už rozbité sú. Ak sa pozriete na štatistiky v Bulharsku, v niektorých regiónoch sa až o 60 % detí starajú staré mamy, tety alebo dokonca susedia či iní príbuzní. Ich rodičia a obzvlášť ich matky totiž pracujú v zahraničí a nemôžu sa o ne starať. Vo východnej Európe sa teda staré mamy starajú o svoje vnúčatá, zatiaľ čo ich dcéry vykonávajú prácu v oblasti starostlivosti v západnej alebo juhozápadnej Európe. Celý systém starostlivosti v Bulharsku sa tak opiera o čoraz staršie ženy. To je náčrt situácie. Ako to súvisí s pozíciou žien v rodine? Nuž, ak by nebolo týchto starých mám, ktoré sú nútené starať sa o deti, pretože nie sú iné zariadenia a iní rodičia sú už niekde preč, celý systém výchovy detí v Bulharsku by sa zrútil. Posilňovanie rodiny ako inštitúcie vytvára nátlak v prvom rade na tieto staršie ženy, ktoré sa musia starať o svoje vnúčatá. V druhom rade, ekonomická situácia v krajine vytláča matky do zahraničia, kde pracujú ako opatrovateľky a posielajú domov peniaze. Ak hovoria, že táto práca by sa mala vykonávať v rodine, znamená to, že štát, vláda alebo verejné inštitúcie sa vzdávajú zodpovednosti za vzniknutú situáciu. Masívna migrácia, chudoba atď. sa prezentujú ako rodinné problémy, ako veci, ktoré sa musia vyriešiť v rámci rodiny, a nie na štátnej či verejnej úrovni. Tak túto súvislosť vidím. Nie je veľmi priamočiara, ale v podstate sa tak presúva starostlivosť o deti späť do rodiny bez toho, aby sa koncipovala ako spoločenský alebo ekonomický problém.

TSS: Môže projekt ako nadnárodný sociálny štrajk ovplyvniť bulharský kontext, napríklad tak, že spustí nové boje či diskusie o štrajku? Akú rolu môže mať sieť ako EAST v tomto procese prepájania sa na medzinárodnej úrovni.

KD: Podelím sa s vami o anekdotu z 90. rokov. Kamarátka mi spomínala, že keď bola v škôlke, deti začali kričať „štrajk! štrajk! štrajk!,“ pretože nechceli ísť spať. V Bulharsku existovala tradícia, že deti v materských školách by mali spať poobede dve až štyri hodiny. Deti sa teda rozhodli štrajkovať! Prečo? Pretože v 90. rokoch štrajkovali v Bulharsku všetci a tieto deti počúvali o štrajkoch tiež a svojím spôsobom napodobňovali to, čo videli okolo seba. Ak si prečítate akékoľvek noviny alebo správu z tej doby, uvidíte, že tu boli pracujúci, ktorí štrajkovali proti vyšším cenám komodít, proti zlým pracovným podmienkam, nevyplateným mzdám... Štrajkovali všetci. Bol to prostriedok boja, ktorý ľudia hojne využívali. V dnešnej dobe nikto nehovorí o štrajkoch a len veľmi málo ľudí štrajky organizuje. Podľa môjho názoru je veľmi dôležité si štrajk – túto veľmi silnú zbraň triedneho boja, možno najsilnejšiu okrem revolúcie – opätovne prisvojiť, spraviť z nej znova súčasť verejnej agendy a hovoriť o štrajkoch aj v symbolickej rovine. Dostať ho zas do verejného povedomia, aby ľudia mohli premýšľať o tom, že majú túto zbraň. Preto si myslím, že projekt EAST je pre Bulharsko veľmi cennou príležitosťou. Najmä pre to, aby sme mali predstavu, čo sa deje v iných krajinách, aby sme sa prepojili. Pretože niekedy máme pocit, že v Bulharsku je to fakt zlé, že sme jediní, ktorí riešime tieto problémy, ale samozrejme, že nie sme. Aspoň vo východnej Európe je situácia veľmi podobná, ale podobu možno nájsť aj inde. Napriek všetkým rozdielom toho máme veľa spoločného. Tieto podobnosti musíme preskúmať a pokúsiť sa vidieť súvislosti medzi našimi skúsenosťami s bojom proti rasizmu, vykorisťovaniu a patriarchátu. Keď vytvoríme tieto spojenia a uvedomíme si, aké zbrane máme v rukách – jednou z nich je štrajk –, budeme schopní a schopné budovať silnejší odpor voči tomu, čo sa dnes deje. Predstavte si, čo sa mohlo diať ešte v roku 2018, keď sa v Bulharsku diskutovalo o Istanbulskom dohovore, ak by feministické organizácie nevysvetľovali ľuďom, čo je to rod, ale namiesto toho by jednoducho povedali: „Vstupujeme do štrajku! Kým nebude ratifikovaný ID, ideme blokovať ulice a nebudeme pracovať, a to ani v oblasti sociálnej reprodukcie. Existuje násilie, proti ktorému sa chceme brániť, a je to naše právo.“ Toto je, samozrejme, fiktívny scenár. Nemyslím, že by k tomu v Bulharsku v skutočnosti došlo, ale len si predstavte, aké by to bolo silné posolstvo. Spolupráca s EAST-om mi okrem iného dala to, že považujem štrajk za našu zbraň, a musíme ukázať, že my sme tí silní a silné. Moc je v našich rukách. My môžeme rozhodnúť, akú budeme mať budúcnosť a život. My sme tí a tie, na ktorých záleží. Hnutie Black Lives Matter prišlo s myšlienkou, že na živote černochov a černošiek záleží, a to je zásadná myšlienka. A presne o to ide v bojoch žien, ľudí LGBTQI + a pracujúcich v kľúčových odvetviach po celom svete! My nebojujeme o zisky, tu ide skutočne o naše živobytie a životy. Keď bránime svoje životy, musíme ich brániť aj radikálnym spôsobom. Na to slúži štrajk. Verím, že tieto impulzy z nadnárodného organizovania sa nám pomáhajú po prvé, vidieť súvislosti medzi rôznymi kontextmi a, po druhé, nájsť spôsoby, ako bojovať a brániť sa proti systémom kapitalizmu, patriarchátu a rasizmu. Preto si myslím, že EAST môže prospieť nielen Bulharsku, ale aj ďalším východoeurópskym krajinám a krajinám mimo „Východu“.

Zdroj: Transnational social strike platform