FEMINISTKY.SK

Zuska vyberá
December 12th, 2011

Ona chodieva na lekcie striptízového tanca. On kúpil tyč, aby mohla doma cvičiť. „Večer kukám miesto telky na svoju priateľku, ako sa pripravuje na kurzy. Zmontoval som jej malé pódium. Bol som kúpiť dosky, navrhol som to, zmajstroval. A to som predtým  s kladivom nikdy nerobil!“  V  dome na predmestí zavládla pohoda vďaka umeleckému vyzliekaniu sa a práci s náčiním. On oceňuje zložitú prípravu na zdanlivo magické kúsky ženskej ohybnosti a rytmu. Ona sa potešila, keď nasprejoval jej striptízové umelecké meno na latky pódia, ktoré sám zmontoval. Mystika mužnosti, mystika ženskosti.

Možno práve takéto priznanie a spriehľadnenie rodovosti je príznačné pre post-feminizmus. Ženy sa už nemusia tváriť, tak ako to bolo v klasických filmoch, že vstávajú s dokonalým mejkapom a vlasmi od kaderníka. Že sa narodili so zmyslom pre poriadok a citom pre krásu. O to viac ich táto hra baví. To isté platí pre mužov: nie všetkým sadne kladivo do ruky ako uliate, no kufrík s náradím z Baumaxu poteší, prípadne rozosmeje. Kým feministická kritika pomenováva problémy vyplývajúce z nerovnosti a navrhuje zmeny, post-feminizmus sa vracia k rodovým rolám okľukou reflexie a s nadhľadom irónie.

Pustila som sa do memoára s bičom na obálke. Melissa Febos študovala na prestížnej newyorskej univerzite a zarábala si ako domina v manhattanskej agentúre. Štvorročnú skúsenosť zaznamenala v autobiografickej próze Whip Smart (2010). V tomto slovnom spojení sa stretáva prenikavé poznanie so zvukom biča, ktorý disciplinuje aj nečakane vykrajuje z bolesti rozkoš. Febos rozpráva o detskej zvedavosti, o feministicko-terapeutickom rodinnom zázemí, o rozvoji sexuality a preskúmaní túžob, o moci vo vzťahoch. Nechýba jej sebavedomie, občas jemne napumpované kokaínom a heroínom. Nechýba jej analytický slovník a seba-reflexia.

Spomenula som si na film Belle de Jour. Meštiacka manželka sa zamestná v lukratívnom bordeli. Pracovať nepotrebuje, potrebuje silný duševný a telesný zážitok. Potrebuje prežiť svoje fantázie. Potom sa môže vrátiť k rutine domáceho života. Román z 20-tych rokov natočil Buñuel v 60-tych rokoch.  Dnešná Belle de Jour je študentkou s výbornými výsledkami, ale aj túžbou po zážitkoch zo sex-priemyslu. Netají sa, že si chce vyskúšať  životnú úroveň, ktorú jej poskytuje príjem plus prepitné v hotovosti. Zrazu má na taxík a môže nakupovať u Tiffanyho. Jej prvý diamant... na ktorý si zarobila sama... plnením fantázií mužov z kancelárií.

Vedieť tak, ako sa cítia ženy, ktoré majú v spoločnosti celkom inak rozdané karty! Môcť ale kedykoľvek vystúpiť z kola, byť stále nad vecou vďaka vzdelaniu a relatívne istému sociálnemu pozadiu. Napríklad bezpečne sa vyzliecť, poliať šampanským a zastrešiť to umeleckým diskurzom. Ak máte diplom z umeleckej školy, striptíz či prostitúcia sa stáva manifestom, post-feministickým gestom. Ak nie, možno ste šľapka. Post-feminizmus vytvára kastu žien, ktoré si môžu vyskúšať prekérne polohy ženskosti. Viac-menej beztrestne. Sex je predsa nástrojom sebapoznania. Už minimálne od Freuda. Ale len odtiaľ potiaľ.

Od producentov Sexu v meste prišiel nový seriál o dvoch „zlomených dievčatách“. Kým priateľky vymódenej Carrie obedovali v štýlových reštauráciách a chodili na dizajnérskych podpätkoch, 2 Broke girls roznášajú hamburgery v brooklynskej jedálni. V pilotnej časti sa epizódne mihne postava ruskej čašníčky. Zostanú po nej škvrny po telesných tekutinách na uniforme: seriál si prepožičiava stereotyp blond prsnatej Rusky, ktorá si hlučne a celkom neprofesionálne užíva v sklade. V kuchyni pracuje Oleg, ďalšia postava seriálu, nakláňa sa cez okienko a slovne obťažuje čašníčky. Tento kuchár s vágne slovanským menom evokuje nejapného muža, ktorý je, čo sa reflexie rodových vzťahov týka, panicom.

Kým silné mladé Američanky – ako autorka Whip Smart – používajú sex ako nástroj sebapoznávania a potvrdenia si nezávislosti, seriáloví imigranti sexujú prvoplánovo. Bez diskurzívnych pomôcok postmoderny, ktoré by ich povzniesli nad okrajový status. Čašníčka a kuchár sú vo svojich prejavoch sexuality zobrazení ako trápni, v rozpore s profesionalitou, možno až barbarskí. Sú to ľudia nepatriaci do sveta, kde úsilie feminizmu zanechalo stopu v podobe právnych predpisov i nepísaných pravidiel. Aké sú teda limity post-feminizmu? Geografické, etnické, triedne, vekové? Kto môže byť „cool“, čo sa týka promiskuity, predaja sexuálnych služieb, vystavovania tela? A komu to celé „nedochádza“?

Hlavné postavy seriálu 2 Broke Girls sú Max a Caroline: jedna je z okraja spoločnosti a svojho otca ani nepozná, druhá prišla o svoj exkluzívny status kvôli otcovým finančným prešľapom na Wall street a ocitla sa za pultom v Brooklyne. Spoločne začnú šetriť na obchodík s americkými cukrovinkami. Ich nepravdepodobné priateľstvo je zdrojom komických situácii. U divákov sa im však darí pomenej. Snáď lepšími hrdinkami by boli dve potetované majiteľky baru pod mojím domom. Vyzerajú ako z komiksu, možno ako "dievčatá s dračím tetovaním". Mladé ženy tu môžu ľahšie získať pôžičku, ktorá im má pomôcť presadiť sa v biznise, v ktorom tradične nemali čo robiť (ak nechceli prísť o dobré meno). Nočné bary, putiky, kaviarne. Aj to je post-feminizmus: dievčatá odrastené na Cat Woman komiksoch, ktoré vedú bar v štvrti, kde sa predáva crack. Kam ešte siaha mapa post-feminizmu a čo padá za jej okraj?