FEMINISTKY.SK

Naša členka redakcie Kristína Karabová je momentálne v nórskom Stavangri na rezidencii a venuje sa tam prekladu zbierky ešte predvojnovej ruskej feministickej F-pisma/F-letter z roku 2019 pod redakciou ruskej feministickej poetky Halyny Rymbu.

Publikujeme báseň zo antológie v preklade Kristíne Karabovej. Jej autorkou je Daša Serenko, jedna zo spoluzakladateliek Feministického protivojnového odporu (FAS):

DARJA SERENKO

dcéra skrčená v tme

studený prst v gaťkách, slabý pach

nočného úteku

slovník: trigger značí stlačený kohútik

a dcéra letí, vystiera sa,

ako keby sa stala súčasťou samej seba,

a nie násilne nanúteného denného režimu

ktorý jej zakasal telo zo všetkých strán –

a biť je ľahké a nevidno stopy

a ani toho, kto bije

slovník: násilie značí vzplanutie

červenej modrej

blesk pod jazykom keď plačeš

hmla okolo detskej postieľky

aby

sa nemohli priblížiť

žiaľ

nikoho bližšieho ako oni nemá

ich tezaurus je plný hadov

b ako beštiárium

slovník: matka značí zviera,

ktoré neexistuje

uzatvorený potravinový reťazec

požiera si chvost

dcéra je tá, čo je na jeho konci

A tiež aj úryvok z básne bieloruskej poetky Julie Černyšovej, ktorá momentálne žije vo Ľvove v Ukrajine, ktorú už druhý mesiac ostreľuje Rusko, ničí jej kritickú infraštraktúru a zabíja ľudí.

JULIJA ČERNYŠOVA

Solidarita je

prvok periodický,

ktorý vzniká a zaniká mimovoľne;

vytvára zlúčeniny s krátkou životnosťou,

zato však sprevádzané jasnými výbuchmi a žiarou.

U Mendelejeva sa Solidarita (hoci ťažko, ale) nachádza

niekde medzi jodidom draselným rozdávaným v práci

a bielou modifikáciou prvku rozdúvaného na nočnej oblohe,

ne-fosfor (čo je horšie ako fosfor),

ktorý ako biela pena otrhanej deky obostiera domy v Záporoží a na Donbase,

v ktorých sa nikto nechystá spať.

⠀

Niekedy sa o ňu potkýname náhodou.

Niekedy sa Solidarita nachádza vo vrecku bundy, ktorú rok nikto nevyberal zo skrine,

ako pozdrav z nedávnej minulosti.

Niekedy sa šíri kvapôčkovo vzduchom,

ale najčastejšie ju nachádzajú v hĺbke, v zmyslových šachtách,

v slovníku kdesi od Sandarmochu do Soledaru – aj ďalej –

a zostáva v pasívnej zásobe nositeľov,

zaletovaná kultúrnou pamäťou

ľudí, ktorí majú v zime kúrenie

ľudí, ktorí majú večer elektrinu

ľudí, ktorí majú v rúrach vodu a plány na budúcnosť

ľudí, ktorí majú otvorené hranice, účty v bankách a víza

ľudí, ktorí nemusia mať vkuse nabitých 6 powerbánk

ľudí, ktorí sa nezobúdzajú o šiestej na bzučanie drónu alebo o piatej na oznam (počas neho sa jednoducho nedá zobudiť)

ľudí, ktorí sa vídajú s rodičmi

ľudí, ktorí vedia, že sa s rodičmi určite uvidia

ľudí, ktorí nepochovávali rodičov na diaľku

s vedomím, že ak tam pôjdu – nevpustia ich späť

To sú tí istí – ľudia, ktorých rozhadzuje veľmi veľa vecí:

rozhadzujú ich „flejmy“ na internete

a to, keď otváraš ústa a niečo sa ich pýtaš.

Ľudia, ktorí „sa tak trápili kvôli komentárom, že ich od toho doteraz trasie“.

Ľudia, ktorí „uzavreli všetky existenčné stávky na kultúru mojej jedinej vlasti“

kým my sme robili čo? holý kokot, no, možno ešte sviečky

keď sme nemali elektrinu – z vody a masla, zemiakov, kartónu a plechoviek

kým sme naslepo lepili páskou okná skrz-naskrz a kým sme ich odlepovali a lepili nanovo,

aby nezostal ani jeden nezakrytý centimeter,

a kým sme sa v telegrame hľadali v zoznamoch o zadržaní tisícov ľudí,

kým sa diali veci vo väzení okrestino a volodarka, kým sa diali veci v jednom bunkri pri metre nemiga v minsku,

kde sme si v noci navzájom rok čo rok vyťahovali črepinu z granátu.

Rusi,

ktorým ich stávky „bránia tešiť sa zo smrti ruských vojakov“.

Rusi,

ktorí si myslia, že ťa s ich pátosom nenásilia morálne prevyšujú,

prevyšujú teba, tvoju túžbu po

vode, elektrine, krvi, tisícoch súdov a lustrácií všetkých mučiteľov a vojnových zločincov – teda toho mála, z čoho sa doteraz viem tešiť.

Tí, koho rovno teraz viac trápi budúcnosť „ruskej literatúry“

a ako svet reaguje na ruštinu, ktorú považujú prakticky za svoje vlastníctvo,

ktoré si iní požičiavajú a vracajú im osobne do rúk.

Tí, ktorí si zo všetkého, čo som napísala, vyčítali /zobrali len rozdelenie my/oni –

a to ich rozhodilo.

Tí, ktorí sú „dialóg je nemožný, ale možná je odpoveď“

– tá odpoveď, ktorú do teba hádžu pred tým, než ťa zanesú na čiernu listinu.

Ľudia, ktorí tvrdia „sadni si a počúvaj“.

Ľudia, ktorí rozprávajú pokynmi.

Ľudia, ktorí doteraz hovoria Ukrajincom „Ukrajina pre mňa

ako skoro pre všetkých Rusov nie je akési abstraktné územie” (dnes to znie jednoducho príšerne)

Ľudia, ktorí tvrdia „sadni si a počúvaj,

teraz nie je čas na hádky”, – hovoria počas vojny

tí, ktorí vojnu ani raz nevideli, ale čoskoro ju uvidia,

ktoré doteraz nepochopili, že ich mesto sa utopí v krvi tak ako moje,

a z kohútika bude liať len krv, plynovodom bude tiecť len krv –

v televízore im namiesto labutieho jazera ukážu krvavé jatky,

pri tom, že sa narodili na krvi a v krvi aj vyrástli,

uprostred mučenia, beslanu, čečenska a nord-ostu,

ale oni hľadia dokola a akoby znova vidia svoje ruky čisté, na posledný zo všetkých razov,

len na teba vrhajú „out, you damned spot“ ako prekliatie –

snívajú o tom, že sa zobudia čistými, ale nebudia sa.

„Yet here’s a spot,”

všímaš si ty. (inak by si ťa nevšimli)

...