FEMINISTKY.SK

Zakladateľka významného Charkovského centra rodových štúdií Irina Žerebkina napísala predminulý mesiac text, ktorý sme sa rozhodli preložiť do slovenčiny. Píše v ňom o význame rodových štúdií po rozpade ZSSR a o tom, čo nám môže pomôcť pochopiť vojnu, ktorú vedie Rusko proti Ukrajine. „Depeša z Charkovskej národnej univerzity“ vznikla priamo v Charkove obkľúčenom ruskou armádou. Univerzita, v ktorej centrum rodových štúdií sídli, bola v čase písania textu pod paľbou. Do konca marca na nej nezostalo jediné nepoškodené miesto.

Žerebkina vyštudovala filozofiu v Kyjeve a začiatkom 90. rokov pracovala na Filozofickom inštitúte Ruskej akadémie vied v Moskve. Otvorene kritizuje myšlienku nacionalizmu, ktorý chápe ako imaginárne spoločenstvo, ktoré drží pohromade pomyselná „strata“ alebo „nedostatok“. V knihe Ženské politické nevedomie sa dištancuje od nacionalistického ukrajinského feminizmu, pretože romantické obrazy obetavých „matiek národa“ podľa nej odrážajú uväznenie žien v mystifikačných sociálnych rolách, ktoré sa podobajú symbolickému „znásilneniu“.

….

Od roku 1994, keď sme s kolegyňami a kolegami z Charkovskej národnej univerzity V. N. Karazina založili Charkovské centrum rodových štúdií (CHCRŠ), sme zrealizovali množstvo rôznych projektov vrátane konferencií, letných škôl, školení a networkingových aktivít. Hlavnou náplňou našej práce však bola popularizácia západnej feministickej teórie v postsovietskom regióne. V časopise Rodové štúdiá (vychádza od roku 1998) ako aj v prekladových knižných edíciách Rodové štúdiá a Feministická zbierka sme sprístupňovali práce Judith Butler, Rosi Braidotti, Hélène Cixous, Andrey Dworkin, Nancy Fraser, Jane Gallop, Elizabeth Gross, bell hooks, Luce Irigaray, Julie Kristevy, Teresy de Lauretis, Juliet Mitchell, Gayle Rubin, Joan Wallach Scott, Eve Kosofsky Sedgwick, Gayatri Chakravorty Spivak a mnohých ďalších. Tieto publikácie sú stále žiadané a vyhľadávané novou generáciou feministiek a rodových výskumníčok v krajinách bývalého ZSSR. Čítajú sa, opätovne ich vydávame a naďalej zostávajú základom pre formovanie feministického povedomia v našich krajinách. Odkedy sa Putinove vojská začali neúspešne obsadzovať Ukrajinu, dostala som mnoho podporných listov od ľudí z rôznych krajín a ľudí rôznych generácií. Píšu mi, že vyrastali s našimi knihami a časopismi a vďaka nim sa stali feministkami a feministami.

Keď sme na univerzite vytvorili CHCRŠ, mysleli sme si, že spúšťame miestny univerzitný program na spôsob ženských študijných programov amerických univerzít. Ukázalo sa však, že pracujeme pre celý bývalý Sovietsky zväz ako aj pre ostatné krajiny bývalého socialistického bloku. Rýchlo sme si to uvedomili a v prvých dvoch desaťročiach 21. storočia sme nášmu hlavnému projektu dali názov „Univerzitná sieť pre krajiny bývalého ZSSR“. Pomáhali sme otvárať rodové štúdiá na postsovietskych univerzitách vo viacerých krajinách bývalého Sovietskeho zväzu – úzko sme spolupracovali s kolegyňami a kolegami z Ruska, Bieloruska, Kazachstanu, Arménska, Gruzínska, Uzbekistanu, Lotyšska, Litvy atď. Považovali sme to za úplne prirodzené, veď ešte celkom nedávno sme boli občiankami a občanmi jedného spoločného štátu, čelili sme veľmi podobným problémom a stáli pred nami podobné úlohy.

Vytýčili sme si cieľ: transformáciu postsovietského akademického prostredia a usilovali sme sa o to, aby bolo otvorenejšie, rozmanitejšie a väčšmi pripravené na kritické myslenie. Strategická úloha však bola skôr globálnou úlohou – šlo o boj proti totalitnému dedičstvu ZSSR, takzvanú „dekomunizáciu“. Tú sme sa snažili realizovať feministickými zásahmi do štruktúr postsovietskeho patriarchálneho prepojenia moci a vedy. Celé tie roky sme boli úprimne presvedčené, že feminizmus a rodové štúdiá poslúžia na emancipáciu sovietskych ľudí od tráum represívnej totalitnej minulosti. V našich západných partnerských organizáciách (najmä v MacArthurovej nadácii, ktorá podporovala mnohé naše projekty) zas dúfali, že postsovietsky feminizmus takto pomôže svetu zbaviť sa hlavnej hrozby pre západnú liberálnu demokraciu a predovšetkým hrozby jadrového vyhladenia.

Dnes sa však ukazuje, že hrozba pre liberálno-demokratický svet sa neskrýva tam, kde sme to očakávali – nie je na strane komunistickej, ale na strane fašistickej idey. Ako povedal ruský politický filozof Artemij Magun: „Bojovali sme proti stalinizmu, ale dostali sme fašizmus“. Ide o takzvaný „nový fašizmus“, v ktorom sa, ako píše Judith Butler, 1) legalizuje „sloboda nenávidieť“ a 2) mobilizuje sa resentiment, vyvolávajúci v ľuďoch pocit veľkosti ich národa, ktorá však bola pošliapaná. Tento resentiment sa potom používa ako zámienka na zničenie demokratických práv a demokracie ako takej. Ako poznamenáva Butler, je pritom dôležité rozlišovať medzi fašizmom z polovice dvadsiateho storočia, ktorý inštrumentalizoval frustráciu malej a strednej buržoázie, a nenávisť buržoázie nasmeroval na proletariát, a týmto novým „oslobodzujúcim“ fašizmom (ako o ňom s iróniou píše Butler), keď sú chudobní povzbudzovaní k tomu, aby nenávideli iných chudobných a nehanbili sa za svoj rasizmus.

Keď sa dnes obzrieme za poslednými rokmi Sovietskeho zväzu, s prekvapením konštatujeme, že v porovnaní s putinovským Ruskom a jeho revanšistickým militarizmom bol Sovietsky zväz pre svet oveľa bezpečnejším štátom – bol predvídateľnejší, schopný rokovať, obmedzoval sa na lokálne konflikty. Vojenská doktrína ZSSR neuvažovala o možnosti použiť atómové zbrane hneď, čím by sa rozpútala jadrová vojna. Na sklonku ZSSR existovali v krajine aj možnosti alternatívnych kultúr alebo „miesta, ktoré vás preniesli niekam inam“, ako píše Alexej Jurčak v knihe Everything Was Forever until It Was No More (vyšla v roku 2018 po česky ako Bylo to na věčné časy, dokud to neskončilo. Poslední sovětská generace). Disidentky a disidenti v zväze dokonca dostávali miernejšie tresty ako tie, ktoré putinovský režim zaviedol v dnešnom Rusku (pätnásť rokov väzenia za „falošné správy“ o „špeciálnej operácii“ na Ukrajine).

Je veľmi dôležité pochopiť, že v Rusku je veľa ľudí, ktorí nepodporujú agresiu, hovoria „nie vojne“ a riskujú tak svoju slobodu a život. Od začiatku invázie putinovskej armády na Ukrajinu som dostala priamo z Ruska veľa vyjadrení podpory. Preto je rozhodne nesprávne a neprijateľné stotožňovať všetko ruské obyvateľstvo s putinovským režimom, s tými, ktorí predstavujú jeho „stranu vojny“. Putinov režim jasne rozlišuje medzi „správnymi“ a „nesprávnymi“ občiankami a občanmi. Rovnako je pre nás dôležité rozlišovať medzi tými, ktorí v Rusku budujú siete antifašistickej solidarity, a tými, ktorí sú solidárni s Putinom a ospravedlňujú jeho zločiny.

V 90. rokoch sa politici, ktorí sa snažili zničiť Sovietsky zväz, spoliehali na nacionalizmus. Predstavoval pre nich alternatívu ku komunizmu. Tým sa myšlienka proletárskeho internacionalizmu zdiskreditovala a stotožnenila s politikou totalitarizmu. Putin sa zmocnil myšlienky solidarity a podpory národov krajín bývalého ZSSR a dnes ňou manipuluje a politicky mobilizuje prívržencov pre svoju vojnu. Túto myšlienku solidarity musíme Putinovi vziať a urobiť z nej opäť zbraň antimilitarizmu. Ako uvádza Slavoj Žižek, moment, v ktorom sme sa ocitli, by sa nemal nesprávne chápať ako boj medzi „ruskou pravdou“ a „európskou pravdou“. Ide skôr o boj nás všetkých proti vojnovým štváčom, a ten si vyžaduje antifašistickú solidaritu a kritický pohľad – aj na seba samých –, ktorý umožňuje vnímať pasce a manipulácie militarizmu. Dnes viac ako kedykoľvek predtým musíme držať spolu.

Odkaz na pôvodný text: https://bostonreview.net/articles/dispatch-from-kharkiv-national-university/

Charkovské centrum rodových štúdií: http://kcgs.net.ua/