FEMINISTKY.SK

Nadežda Suchorukova, 19. marec 2022

#мариуполь #надежда Medzi bombardovaním si vyjdem von. Musím vyvenčiť svojho psa. Neustále kňučí, trasie sa a schováva sa za moje nohy. Stále sa mi chce spať. Môj dvor obklopený panelákmi je tichý a mŕtvy. Už sa nebojím pozerať okolo seba.

Oproti horí dom číslo stodvadsaťpäť. Plamene pohltili päť poschodí a pomaly sa prehrýzajú aj na šieste. V izbe horí oheň úhľadne ako v krbe. Čierne obhorené okná stoja bez skla. Z nich ako jazyky vyčnievajú plameňmi ohlodané záclony. Pozerám na to pokojne a odovzdane.

Som si istá, že čoskoro zomriem. Je to len otázka niekoľkých dní. Každý v tomto meste celý čas čaká na smrť. Prajem si iba, aby nebolo až taká hrozná. Pred tromi dňami k nám prišiel kamarát môjho najstaršieho synovca a povedal nám, že bol priamy zásah na hasičskú zbrojnicu. Zabilo niekoľko záchranárov. Jednej žene odtrhlo ruku, nohu a hlavu. Želám si, aby časti môjho tela zostali na svojom mieste aj po výbuchu leteckej bomby.

Neviem síce prečo, ale pripadá mi to dôležité. Aj keď, počas bojových operácií ma aj tak nepochovajú. To nám povedali policajti na ulici, keď sme sa ich spýtali, čo máme robiť s mŕtvou babičkou nášho známeho. Poradili nám, aby sme ju dali na balkón. Zaujímalo by ma, na koľkých balkónoch ležia mŕtve telá.

Náš dom na Prospekte mira je jediný bez priameho zásahu. Dvakrát sa ho dotkli strely a vybili okná niektorých bytov, ale bol takmer nepoškodený a v porovnaní s ostatnými domami vyzerá veľmi šťastne.

Celý dvor je pokrytý niekoľkými vrstvami popola, skla, plastov a kovových úlomkov. Snažím sa nepozerať na železnú haraburdu, ktorá vletela na ihrisko. Myslím, že je to raketa alebo možno mína. Je mi to jedno, len je to nepríjemné. V okne na treťom poschodí vidím niečiu tvár a strasie ma. Ukázalo sa, že sa bojím živých ľudí.

Môj pes začne zavýjať a ja už viem, že sa opäť chystajú strieľať. Je deň, ja stojím vonku a všade okolo je hrobové ticho. Nie sú tu žiadne autá, ani hlasy, ani deti, žiadne babičky na lavičkách. Umrel ešte aj vietor. Niekoľko ľudí tu však je. Ležia zboku domu a na parkovisku a sú prikryté vrchným odevom. Nechcem sa na ne pozerať. Bojím sa, že uvidím niekoho známeho.

Všetok život v mojom meste teraz tlie v pivniciach. Podobá sa na sviečku v našej pivničnej časti. Keď ju zhasnete, nie je čo robiť. Pri akýchkoľvek vibráciách alebo vánku nastane tma. Snažím sa plakať, ale nejde mi to. Ľutujem seba, svoju rodinu, manžela, susedov, priateľov. Vraciam sa do pivnice a počúvam tam strašidelné škrípanie železa. Uplynuli dva týždne a ja neverím, že niekedy existoval aj iný život.

V Mariupole ľudia naďalej sedia v podzemí. Prežiť je pre nich každým dňom čoraz ťažšie. Nemajú vodu, jedlo, svetlo, pre neustále ostreľovanie nemôžu ani vyjsť von. Mariupolčania a Mariupolčanky musia žiť. Pomôžte im. Hovorte o tom. Nech všetci vedia, že aj naďalej zabíjajú civilné obyvateľstvo.

Zdroj na Facebooku.

19. marec 2022

#мариуполь #надежда Keby sme dnes ráno neodišli, už by sme neboli. Aspoň teda ja určite nie. V našej pivnici bolo čoraz menej ľudí. Odchádzali preč. Povrávalo sa, že mnohí sa z týchto pekelných kruhov dostávajú von. Ale boli to len fámy. Nikto to nemohol overiť. Naši spolubývajúci v pivnici jeden po druhom mizli. Hneď ako sa našiel benzín alebo kamaráti s autom. Nikto sa nelúčil, nikto sa nebalil. Všetko nechávali len tak a utekali k východu.

Do tohto večera bola viac ako polovica pivničných priestorov prázdna. Aj naši susedia sa chystali na odchod. Ten plán im marilo len bombardovanie. Lietadlá lietali každú polhodinu. Myslím, že ich bolo niekoľko. Pretože predtým každé jedno zhadzovalo po dve bomby. Teraz sa zem triasla štyri- a niekedy až šesťkrát za päť minút. Bombardovali nás z celej sily akoby keby chceli zakopať do zeme každý dom, každý strom, zašliapnuť každú jednu dušu do obrovského krátera.

Nespali sme niekoľko dní. Presnejšie by sa náš stav dal opísať ako polospánok. Deň sa prelínal s nocou, oči neustále klipkali, ale telo bolo v strehu. Podľa teórie pravdepodobnosti by mali náš dom čoskoro zasiahnuť. Už totiž obstrieľali všetky paneláky v okolí. Z niektorých zostala stáť iba polovica.

Nevedela som, či sú tam v pivniciach ľudia. A ak áno, ako sa cítia? Ja som necítila takmer nič. Mala som pocit, že v skutočnosti nič neexistuje. Že sa mi sníva nejaká pekelná nočná mora. Musím sa zobudiť. Čoskoro otvorím oči v posteli a pôjdem si opláchnuť tvár a piť čaj.

A potom obor zarachotil železom. Opäť kráčal po mojej zemi. Z toho zvuku pred začiatkom ostreľovania sa dalo zošalieť. Mala som dojem, že presúvajú niečo kovové, obrovské a desivé. Čo to mohlo byť?

Zmocňovala sa ma otupenosť. Bála som sa pohnúť. Sedela som na stoličke, tupo som civela na betónovú podlahu s opadnutou omietkou a myslela, že je to navždy. Všetko mi bolo jedno. Chcela som, aby sa to už rýchlo skončilo. V pivnici nebol záchod. Všetci sme chodili do svojho bytu. Ja som musela vyjsť až na piate poschodie. Nemohla som sa k tomu prinútiť. Musela som sa najprv dostať z pivnice do vchodu. Nemala som už na to odvahu.

Malí synovci a neterky ležali na cudzích matracoch, zahalení do diek z rôznych častí pivnice, v bundičkách, čiapkach, šáloch a topánkach. Pred nami tu bola azerbajdžanská rodina. Mali jedenásť detí. Z mesta odišli pred týždňom. Vraj sa dostali do bezpečia. Správa o tom prišla z inej pivnice, keď sa náš pivničný spolubývajúci odvážil von, aby zohrial vodu na ohni. Vtedy nastala krátka pauza. Nebombardovali až celých pätnásť minút.

Bolo mi tých detí neskutočne ľúto. Takmer nerozprávali. Nikto sa nerozprával. Počúvali sme lietadlá. Lietali celkom blízko a zhadzovali nekonečné množstvo bômb.

Zem sa prehýbala, dom sa triasol, niekto v pivnici kričal od strachu. Bála som sa čo i len predstaviť si, čo sa tam vonku deje. Zdalo sa mi, že dom stojí uprostred a všade naokolo vybuchujú strely. Všetko bolo pokryté krátermi a črepinami. Keď som ráno videla, čo zostalo z nášho dvora, nemala som ani jednu emóciu. Len som tam tak stála a hľadela. To nebolo moje mesto.

Podľa údajov dobrovoľníckych skupín opustilo mesto 20 000 až 40 000 ľudí. V súčasnosti zostáva v Mariupole približne 300 000 ľudí. Naďalej ich zabíjajú. Prosím, povedzte o tom celému svetu. Ľudia chcú žiť.

Zdroj na Facebooku.

20. marec 2022

#мариуполь #надежда Viete, aké desivé je teraz sa rozlúčiť hoci len na pár minút? Stále si opakujem, že už nie som v pekle, ale stále počujem dunenie lietadiel, pri každom hlasnom zvuku sa zľaknem a sťahujem hlavu k pleciam. Mám strach, keď niekto odíde. Tam, v pekle, sa nie všetci, čo odchádzali, aj vracali. Kým nezbombardovali dom našich známych, schádzalo sa v ňom veľa ľudí. Mnohí z nich pribehli pomedzi ostreľovanie a rozprávali nám, čo videli na iných uliciach.

Krehké dievča Aňa z pätnásťposchodovej budovy prichádzalo každý deň. Jej rodičia bývali neďaleko školy na Kirovovej ulici a ona sa o nich veľmi bála. Nemohla ich presťahovať k sebe. Vzdialenosť dvoch zastávok bola pre nich neprekonateľná. Jej byt sa nachádzal na samom vrchu, hneď pod strechou. Zdalo sa, že lietadlá, ktoré bombardovali mesto, krúžia nad samotným podkrovím.

Aňa každý deň chodila k rodičom, aj keď ostreľovali. Míny svišťali okolo a dopadali vedľa nej. A ona padala na zem a zakrývala si hlavu rukami. Bola veľmi vystrašená. V čase mieru by to nebola dlhá cesta, ale počas bombardovania bola prakticky nepriechodná. Aňa ju merala dvakrát, tam i späť, a videla, ako sa všetko mení. Ešte včera celé domy sa cez noc menili na ruiny. Stáli a všade z nich zívali diery a čiernе otvory po vypálených oknách.

Mala som ju za hrdinku. Navštevovala rodičov a pred návratom do svojho bytu si prišla vydýchnuť do domu na Osipenku. Pila vodu, stála vo dverách a mlčala. Niekedy priniesla vzácne plienky alebo krém pre týždenného Nikitu. Novorodenec po narodení žil v pivinici tohto domu. Vyzeral ako žlté kuriatko. Žalostne mu chýbali slnečné lúče.

Aňa sa každý deň menila a mesto tiež. Bola čoraz priehľadnejšia a tmavé kruhy okolo očí sa zväčšovali a zväčšovali. Aňa nič nejedla. Hovorila: „Nemôžem do seba nič vpratať, nejde to." O tom, čo videla počas svojich pútí, nehovorila. Bolo s nami veľa detí a Aňa nechcela nikoho vystrašiť.

Keď po našom sídlisku začali páliť bez prestania, za rodičmi začala chodiť už iba raz za niekoľko dní. Myslela som si, že šrapnely sa jej jednoducho vyhýbajú preto, že je taká krehká a priehľadná. Po tom, čo strela zasiahla dom našich známych a my sme sa presťahovali do inej pivince, sme ju už nikdy nevideli. Je stále v Mariupole. Nemá auto, má starých rodičov a niekoľko mačiek.

Prvého marca zahynul kamarátkin manžel. Deň predtým nás prišli navštíviť a ona snívala o tom, že sa stretnú po vojne. Víťa, ten kamarátkin manžel a úžasný kameraman, ale skúpy na slovo, tentoraz pevne sľúbil, že po víťazstve sa určite stretneme. A potom nedodržal slovo.

O deň nato, keď všetko dunelo a rinčalo, ako keby rezali nejaké gigantické sklo pílkou na železo, niekde blízko hučalo lietadlo, deti boli v pivnici a dospelí ležali na dlhom gauči a zakrývali si hlavy vankúšmi. Ja som si k tomu ešte aj zatvárala oči. Stále nechápem prečo. Mala som pocit, že ma vankúš zachráni pred bombou. V tej chvíli vbehol do domu 13-ročný Saša. Zakričal: „Ja som Saša! Do nášho domu práve niečo vletelo. Je to v keli.“ Pýtali sme sa: „Kde je mama, sú všetci nažive?“ Povedal, že všetci žijú, len otca zasypalo a mama ho vyhrabáva.

Potom sa ukázalo, že jeho otca zasypalo naveky. Výborný kameraman, dobrý a úprimný človek, milujúci otec a manžel, pokojný a láskavý, ležal s rozbitou hlavou a neprirodzene ohnutou nohou vo vlastnom byte na deviatom poschodí. Nemohli ho pochovať. Ani vytiahnuť z domu. O niekoľko dní neskôr celý vchod spolu s Viťom vyhorel. Opäť priamy zásah do domu.

Tam, v Mariupole, bolo toho veľa nedôležitého. Jedli sme z jedného taniera, aby sme neplytvali vodou na umývanie, spali sme na matracoch všetci spolu, tak bolo teplejšie, nosili sme čiapky a vrhali sme sa na každého človeka, ktorého sme stretli, aby sme sa dozvedeli novinky z vedľajšieho dvora. Zabudli sme, že existujú obchody, že si môžeme zapnúť televízor, rozprávať sa na sociálnych sieťach, osprchovať sa alebo ísť spať do skutočnej postele.

Dnes je známe, že počas celej blokády opustilo mesto nie viac ako 40 000 ľudí. Státisíce ľudí sú stále v tom pekle. Prežiť je pre nich každým dňom ťažšie a ťažšie. Pomôžte im, prosím. Hovorte pravdu o mojom meste.

Zdroj na Facebooku.

AD Mariupol, stav k 21. marcu 2022:

Osemdesiat percent Mariupola je zničených, ruská armáda ho neprestáva ničiť, podarilo sa evakuovať iba 40 tisíc ľudí, v meste zostáva 300 tisíc ľudí. Rusi dali mestu dodnes ultimátum, toto hrdinské mesto sa však odmietlo vzdať. Pozeráme sa na to, ako ruská armáda vyhladzuje rusky hovoriace civilné obyvateľstvo. Objavili sa správy o tom, že niekoľko tisíc obyvateľov násilne vyviezli na ruské územie, kde im odobralii ukrajinské pasy (občianske preukazy).

Grécky konzul Manolis Andrulakis po návrate z Mariupolu opísal úplnú skazu mesta. Mesto opustil ako posledný diplomat z EÚ. „Mariupol bude na zozname miest, ktoré boli úplne zničené vojnou; nemusím ich menovať, sú to Guernica, Coventry, Halab, Groznyj, Leningrad,“ povedal.

ZDROJE:

https://dennikn.sk/minuta/2776129/

https://www.radiosvoboda.org/a/mariupol-blokada-istoria-1/31762961.html
https://www.pravda.com.ua/news/2022/03/19/7332840/