FEMINISTKY.SK

Mariupol. Príbeh Oksany Gluščenko. Podobných príbehov sú desiatky tisícov.

30. apríl

Mamy už niet... 💔😭

Vybuchla na míne v Mariupole....

Otec priviezol pozostatky jej tela domov na fúriku....

To je všetko, čo vieme...

Ani tam ešte stále nie je žiadny signál. Informácie sme získali z desiatej ruky.... Nepoznáme ani dátum smrti...

NEPÍŠTE MI OSOBNÉ SPRÁVY, PROSÍM ❌

Otec tam zostal sám 😩

---------

P. S.

Po celý ten čas som nebola v kontakte s rodičmi.

Dnes, 27. mája, sme zistili, že mama zomrela 31. marca.

O mesiac neskôr, ako k tomu došlo! 🥹😢😭

---------

Iba dnes, 20. júna, sa s vami môžem podeliť o tento hrozný príbeh, ktorý sa stal v našej rodine.

---------

Mama s otcom išli po pláži po humanitárnu pomoc a snažili sa nájsť miesto, kde by sa s nami mohli spojiť. Otec kráčal vzadu. 10:00 Ozval sa výbuch.

Mama stúpla na mínu. Otca odhodila tlaková vlna späť. Udrela ho do hrude. Hrudný kôš ho bolel ešte dlho potom. Odrazu sa mu zhoršil zrak. Pravé oko si to odnieslo viac. Výbuch mu z hrude odtrhol retiazku s krížikom. Keď sa prebral, utekal za mamou.

Celé nohy mala preč. Odtrhlo ich. Požiadala ho, aby ju posadil. Posadil ju. Pokojne mu povedala, že jej je teplo. Otec jej vyzliekol vrchné oblečenie. Poprosila ho o vodu. Otec jej dal vodu, prvý dúšok prehltla, druhý už nezvládla.

Je 10:08. Mama pred očami otca zomrela na stratu krvi. Otec strávil posledných osem minút jej života tým, že ju bozkával a rozprával sa s ňou.

Na to, aby ju zdvihol a odniesol domov, nemal dosť síl. Počas toho mesiaca bol vyčerpaný neustálym bombardovaním, sedením v pivnici, nedostatkom normálnej stravy. Deň predtým dopadla na dvor fosforová bomba a po výbuchu bol otec otrasený. Moja matka sedela mesiac v pivnici s Bibliou v rukách a modlila sa.

Otec odišiel domov po fúrik, vrátil sa, naložil mamu a celý deň až do večera ju viezol domov po sypkom, prepadávajúcom sa piesku.

Dve noci bolo maminino telo doma. Čas už sa nedalo ďalej naťahovať. Otec našiel na dvore pevný celofán, zabalil telo a naložil ho na fúrik. Nikto zo susedov nebol ochotný pomôcť pri pochovávaní tela, pretože vonku prebiehali ťažké boje. Otec povedal, že sa vôbec nebál, a takú hrôzu, aká sa u nich odohrávala, neukazujú ani vo filmoch.

Podišiel pod paľbou k prvému tanku a začal prosiť, aby ho pustili, aby mohol pochovať svoju ženu. Vojak dal súhlas. Nechali ho prejsť. Prišiel s matkou naloženou na fúriku na cintorín. Všetky hroby boli vyvrátené od výbuchov. Balík s mamou už ťahal po zemi.

Pri hrobe maminho otca začal kopať jamu. Začali naňho strieľať. Kričali im späť, aby mierili lepšie.

Vykopal jamu. Zakopal.

Otec má 72 rokov.

Teraz chodí každý deň k mame na hrob a nosí jej čerstvé kvety zo záhrady. Doma sa rozpráva s jej portrétom. Veľmi mu chýba. Celý čas má pred očami obraz toho, čo sa stalo mame. V noci prestal spať.

Tento príbeh nám do telefónu rozpráva celý čas. Keď ho rozprával pred pár dňami, rozplakal sa. Je to prvýkrát, čo som počula otca plakať.

Otec je momentálne v Mariupole. Nechce odísť. Má tam tri psy a štyri mačky, ktoré miluje a ktoré po celý čas počas bombardovania schádzali po schodoch do pivnice a sedeli tam s nimi. Ja som po tých schodoch ledva dokázala zísť, a to sú veľké psy...

Štyri mesiace nebolo vody, plynu, spojenie so svetom, svetlo... S veľkým úsilím sa nám podarilo spojazdniť mu telefón. Je jediný na ulici, kto má spojenie. To je príšerné. Takmer ho nepočuť a niekedy sa mu nemôžeme dovolať celé dni.

Keď s nami komunikuje, je mu ľahšie na duši.

Otec cíti veľkú vinu za to, že neochránil mamu.

Je to tam ako v nejakej dobe kamennej. Trpia tam hladom. Hovorí, že cestoviny nemôže už ani vidieť. Humanitárnu pomoc poskytujú len zriedka a je jej málo. Otec musí v tomto teple variť na ohni. V jeho veku je to všetko ťažké a všetko sa rýchlo kazí. Mačky a psy veľmi schudli. Sú špinavé.

Otec veľmi rád číta. A teraz po nociach, keď nemôže spať, číta vďaka tomu, že mu dobrí ľudia priniesli sviečky.

V tejto situácii urobila moja sestra, ktorá žije v Rusku, ešte jednu hroznú vec. Ale o tom ešte nemám silu rozprávať.

Štyri mesiace bezmocnosti a hrôzy pre mňa a moju rodinu zanechali na mne stopy. Moje zdravie si teraz vyžaduje regeneráciu...

Moja mama sa volala Jelena Vasilievna. Mama mala 68 rokov. 30 rokov nepretržite pracovala ako učiteľka. Vychovala s otcom nás tri deti.


-----------

Na obrázkoch dole sú pasce na holuby v Mariupole. V meste nie je voda a ľudia si ju chodia naberať či prať na vytvorených mlák na uliciach.

ZDROJE:

https://korrespondent.net/ukraine/4487150-v-maryupole-luidy-berut-vodu-yz-luzh-sovetnyk-mera

https://m.censor.net/ru/photo_news/3350403/mariupoltsy_ohotyatsya_na_golubeyi_chtoby_ne_umeret_ot_goloda_smi_fotoreportaj